.bežný panelákový byt v bližšie neurčenom meste na východnom Slovensku. Trojročný Miško sa hrá s autíčkami, ktoré dostal pod stromček na Vianoce. Jeho skutočné meno sme na žiadosť adoptívnych rodičov, ktorí si želajú ostať v anonymite, zmenili – ide o jedno z detí, ktoré sa našli v Hniezde záchrany. Rodičia vo veku okolo 45 rokov sú opatrní, s novinárom hovoria druhýkrát v živote.
„Nemohli sme mať vlastné deti, a tak sme si dali žiadosť o adopciu s tým, že chceme bieleho chlapčeka vo veku do pol roka,“ začína opisovať Miškova mama príbeh, ktorý vniesol do ich domácnosti radosť a pokračuje: „Do detského domova sme chodili dva mesiace každý deň, keď vtom nám po štyroch rokoch nečakane zavolali, že si môžeme prísť po chlapčeka. Zaskočilo nás to, nemali sme pre neho ani nič kúpené.“
Dovtedy bezdetní manželia museli dva mesiace čakať, či sa o neho neprihlási jeho biologická matka. Priznávajú, že nepátrali a ani nechcú vedieť, kto sú jeho biologickí rodičia. „Je náš a hotovo. Nosí naše meno. Naša rodina a priatelia ho milujú. Nie je rodič ten, kto spravil dieťa, ale ten, kto ho vychová,“ dodáva pani rezolútne. Chlapček sa medzitým pri nás hrá. Rodičia mu iba postupne hovoria, že prišla dobrá víla, alebo Janko Hraško, urobili čáry-máry fuk a doniesli ho k nim do bytu. Úplne jednoznačný názor majú jeho adoptívni rodičia na Hniezda záchrany. „Prvé, čo nám napadlo, keď sme ten výraz počuli, bolo, že je to nejaká ťapa. A potom sme sa pýtali – aká ťapa? Veď je to dobrá víla! Toto maličké mohlo skončiť pri kontajneri! Nevieme, možno nejaká študentka urobila v živote chybu. Ale donosila ho poriadne, aj sa o neho postarala. Veď keď ho našli v inkubátore, bol riadne umytý, oblečený, zaopatrený.“
Podľa odkazu, ktorý pri ňom v inkubátore na papieriku nechala jeho matka, sa Miško narodil 9. júna 2009. Lekári mu však určili iný dátum, o dva dni skôr.
.o matkách a deťoch
Nejde o nič nové. V minulosti to boli drevené korýtka, v ktorých zúfalé matky nosili svoje nechcené deti do kláštorov. Dnes je to technicky jednoduchšie. Žena, ktorá sa zo sociálnych (neschopnosť zaručiť dieťaťu podmienky na výchovu) alebo z osobných (úsilie utajiť neveru) či z iných dôvodov rozhodne svojho dieťaťa vzdať a nemieni ho usmrtiť, má u nás dve zákonné možnosti: utajený pôrod alebo Hniezdo záchrany. Každý odborník vám povie, že lepšia možnosť je tá prvá, pretože pri utajenom pôrode je žena aj dieťa v starostlivosti lekárov, čo najmä v prípade komplikácií môže znamenať záchranu života. No jedným dychom odborník dodá, že aj baby boxy, ako sa verejne dostupné inkubátory nazývajú v Česku, patria do palety možností. Žiaľ, nie zriedka sa stáva, že žena, ktorá tam odloží svoje novonarodené (teda vo veku do šiestich týždňov) dieťa, ho predtým porodila sama. Výpovedné sú aj štatistiky. Zatiaľ čo od roku 2004, odkedy u nás fungujú Hniezda záchrany, sa v nich našlo 40 detí, pre utajený pôrod sa v tom istom období rozhodlo 170 mamičiek.
Ako funguje Hniezdo záchrany? Jednoducho. Na rozdiel od Česka, kde môže byť trebárs aj na radnici, je u nás verejne dostupný inkubátor vždy umiestnený v nemocnici. Žena môže nepozorovane vojsť, otvorí sa roleta, vloží do inkubátora dieťa a do piatich minút po jeho zatvorení sa spustí alarm, ktorý privolá personál novorodeneckého oddelenia. Nijaká priemyselná kamera, úplná záruka anonymity. V Prešove, kde našli prvé slovenské dieťa v Hniezde záchrany, sa celkovo našlo šesť detí, z toho štyri večer alebo v noci, teda pod rúškom tmy. Je vysoko pravdepodobné, že matky si z blízkeho parku odsledovali, či je o ich dieťa postarané. Musí to byť hrozný pocit, vzdať sa dieťaťa a ísť tak proti základnému, materinskému pudu. Veď aj niektoré matky si to potom rozmysleli, vrátili sa a žiadali ho späť, aj súdnou cestou. Nie vždy sa im to podarilo. Najviac medializovaným prípadom bola Zuzana Pevná, matka dnes trojročných dvojičiek Patrika a Patrície, ktoré až dvakrát odložila do prešovského Hniezda záchrany, až napokon skončili v detskom domove. Médiá uverili jej srdcebôľnemu príbehu, ako jej na deťoch záleží a ako o ne zápasí s nepriazňou osudu, v skutočnosti však ide o nezodpovednú matku desiatich detí, ktoré boli pre ňu zdrojom príjmu a citového vydierania. Paťko a Paťka sú ešte malí, no jej ostatné deti Veronika, Lucia, Roman, Dávid, Marek, Júlia, Viktória a Nikolas by vedeli rozprávať.
.sieť záchrany
Tento silný príbeh odpočiatku sprevádza jeden príznačný paradox. Podobne ako v Česku alebo v Maďarsku, aj u nás sa iniciatívy na vytvorenie siete inkubátorov nechopili odborníci z praxe, teda lekári, ale občiansky angažovaní jednotlivci. Na Slovensku to bola novinárka Anna Ghannamová a jej kolegyne zo združenia Šanca pre nechcených. A pritom odborná verejnosť, ale aj politici naprieč spektrom či široká verejnosť projekt dvadsiatich Hniezd záchrany, ktorých sieť je už od roku 2004 dobudovaná, takmer bez výhrad vítajú. Prečo je to tak?
Ghannamová hovorí: „V správach sa objavili dva-tri prípady nájdených mŕtvych novorodencov za mesiac. Pohodených v igelitke kdesi v lese alebo pri kontajneri. Keď som to videla, rozrevala som sa pred obrazovkou. Nevedela som, čo mám hľadať na internete, no sadla som si za počítač. Z krimiseriálu Derrick som si pamätala kovovú schránku v stene pre novorodencov. Zadala som spojenie baby fenster, vzápätí sa mi objavilo množstvo stránok. Najviac ma inšpiroval komplexný prístup v Maďarsku, kde jeden pán profesor okrem inkubátorov zriadil aj infolinku a útulky pre matky a deti.“
Sieť dvadsiatich Hniezd záchrany je nielen vďaka vytrvalostí ľudí zo združenia Šanca pre nechcených, aj vďaka príčinlivosti sponzorov a podpore viacerých cirkví vrátane katolíckej, dobudovaná. Za ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca a jeho osobnej podpory bol systém záchrany novorodencov cez verejné schránky pri nemocniciach uzákonený a za Richarda Rašího (Smer-SD) sa vďaka súčinnosti Šance pre nechcených a troch rezortov – okrem zdravotníctva aj práce, sociálnych vecí a rodiny a tiež spravodlivosti – dotvoril aj vykonávací predpis. Ghannamová naďalej vidí v našom systéme a najmä v prevencii nedostatky: „Máme presnejšie štatistiky o deťoch, ktorých sa vzdávajú ich rodičia, tie počty sú desivé, no nemáme preukázateľnú odpoveď na základnú otázku – prečo? Prečo sa žena vzdá svojho potomka? Čo ju donúti na taký zúfalý krok? Poslanci s veľkou vervou pripravili a schválili zákon o utajenom pôrode, no nikomu z nich nenapadlo, že by do formulára, ktorý vyplňuje, mala budúca mamička uviesť aj dôvod, pre ktorý sa tak rozhodla. Možno by klamala, no aspoň by sme mali nejakú informáciu.“
Podľa jej vlastných skúseností z osemročnej praxe z komunikácie s týmito ženami ide prevažne o tri skupiny žien, ktoré sa rozhodnú pre utajený pôrod, alebo pre Hniezdo záchrany. Tou prvou sú neverné ženy zo strednej a vyššej vrstvy, ktoré majú úspešného manžela, ten však na manželku spravidla nemá čas a tá si preto nájde milenca. Druhou skupinou sú dievčatá zo sociálne slabších rodín, alebo také, ktoré vyrástli v detskom domove. Túžia po rodine, po dieťati, no až neskoro si uvedomia, že je to nad ich sily. A napokon treťou skupinou sú mladé prvorodičky z lepších rodín, ktoré nechcú sklamať rodičov, alebo uprednostnia kariéru a všemožne utajujú tehotenstvo.
.pomýlená kritika OSN
Zdá sa, že na ušľachtilom zámere Hniezd záchrany a na jeho konkrétnej podobe niet tieňa pochybností. Veď anonymné inkubátory na záchranu odložených novorodencov vznikajú po celom svete, najnovšie aj v Rusku, teda v krajine, kde v rokoch 2010 až 2011 zaznamenala polícia 268 prípadov usmrtenia novorodencov. Šéfka mimovládnej organizácie Kolíska nádeje Jelena Kotovová tvrdí, že v Rusku podľa oficiálnych štatistík matky odložia každý mesiac vyše desať narodených detí.
Ako jeden z hlavných argumentov v prospech Hniezd záchrany uvádza Ghannamová naše policajné štatistky, že odkedy tento projekt beží, klesol počet nájdených mŕtvych novorodencov z desiatich na dva prípady ročne. Kritici s tým súhlasia, skepticky sa však pýtajú, či je to zásluha inkubátorov. To síce nevieme preukázať, je to však vysoko pravdepodobné. Z kresťanských kruhov sa ozvali aj expresívne formulované výhrady, že nejde o Hniezda záchrany, ale skôr o pelechy nerestí, keďže beztrestnosť a anonymita poskytujú nezodpovedne konajúcej žene ochranu. Azda nie je nevyhnutné tento argument dlhšie rozvádzať, pretože prioritou je záchrana života dieťaťa.
O to viac je nepochopiteľná vlaňajšia kritika zo strany Výboru OSN pre práva dieťaťa, podľa ktorej české baby boxy porušujú Dohovor o právach dieťaťa a to tým, že mu upierajú identitu. Ten istý výbor už v roku 2007 monitoroval Slovensko a neprišiel s takou ostro formulovanou výhradou – naše Hniezda záchrany bude v tomto roku OSN monitorovať opäť a Anna Ghannamová verí, že štátne orgány budú obhajovať opodstatnenosť existencie Hniezd záchrany. Je pravda, že až na vzácne prípady nepoznáme biologických rodičov takého dieťaťa, čo spôsobuje mnoho praktických problémov. Matriky už akceptujú, že lekári vedia iba približne určiť dátum jeho narodenia, podobne prvé meno – predtým, ako mu obvykle dajú svoje meno adoptívni rodičia – mu určí personál pôrodnice.
No čo je to identita? Koľko ľudí si ju bolestivo hľadá, pričom nachádzajú biologických rodičov, ktorí ich odvrhli? Je azda identita vyššia hodnota ako samotný život? Aj v Deklarácii práv dieťaťa je právo na život uvedené ako prvé, pričom právo na biologickú identitu až ako šieste, siedme v poradí. S právom na život je spojená formulácia „štát dohovoru zabezpečí v maximálne možnej miere záchranu života dieťaťa,“ no pri biologickej identite je iba mäkšia formulácia „podľa možností“. Treba sa pýtať, že ak túto možnosť nedá vlastnému dieťaťu matka, ako to má zabezpečiť štát?
„Nemohli sme mať vlastné deti, a tak sme si dali žiadosť o adopciu s tým, že chceme bieleho chlapčeka vo veku do pol roka,“ začína opisovať Miškova mama príbeh, ktorý vniesol do ich domácnosti radosť a pokračuje: „Do detského domova sme chodili dva mesiace každý deň, keď vtom nám po štyroch rokoch nečakane zavolali, že si môžeme prísť po chlapčeka. Zaskočilo nás to, nemali sme pre neho ani nič kúpené.“
Dovtedy bezdetní manželia museli dva mesiace čakať, či sa o neho neprihlási jeho biologická matka. Priznávajú, že nepátrali a ani nechcú vedieť, kto sú jeho biologickí rodičia. „Je náš a hotovo. Nosí naše meno. Naša rodina a priatelia ho milujú. Nie je rodič ten, kto spravil dieťa, ale ten, kto ho vychová,“ dodáva pani rezolútne. Chlapček sa medzitým pri nás hrá. Rodičia mu iba postupne hovoria, že prišla dobrá víla, alebo Janko Hraško, urobili čáry-máry fuk a doniesli ho k nim do bytu. Úplne jednoznačný názor majú jeho adoptívni rodičia na Hniezda záchrany. „Prvé, čo nám napadlo, keď sme ten výraz počuli, bolo, že je to nejaká ťapa. A potom sme sa pýtali – aká ťapa? Veď je to dobrá víla! Toto maličké mohlo skončiť pri kontajneri! Nevieme, možno nejaká študentka urobila v živote chybu. Ale donosila ho poriadne, aj sa o neho postarala. Veď keď ho našli v inkubátore, bol riadne umytý, oblečený, zaopatrený.“
Podľa odkazu, ktorý pri ňom v inkubátore na papieriku nechala jeho matka, sa Miško narodil 9. júna 2009. Lekári mu však určili iný dátum, o dva dni skôr.
.o matkách a deťoch
Nejde o nič nové. V minulosti to boli drevené korýtka, v ktorých zúfalé matky nosili svoje nechcené deti do kláštorov. Dnes je to technicky jednoduchšie. Žena, ktorá sa zo sociálnych (neschopnosť zaručiť dieťaťu podmienky na výchovu) alebo z osobných (úsilie utajiť neveru) či z iných dôvodov rozhodne svojho dieťaťa vzdať a nemieni ho usmrtiť, má u nás dve zákonné možnosti: utajený pôrod alebo Hniezdo záchrany. Každý odborník vám povie, že lepšia možnosť je tá prvá, pretože pri utajenom pôrode je žena aj dieťa v starostlivosti lekárov, čo najmä v prípade komplikácií môže znamenať záchranu života. No jedným dychom odborník dodá, že aj baby boxy, ako sa verejne dostupné inkubátory nazývajú v Česku, patria do palety možností. Žiaľ, nie zriedka sa stáva, že žena, ktorá tam odloží svoje novonarodené (teda vo veku do šiestich týždňov) dieťa, ho predtým porodila sama. Výpovedné sú aj štatistiky. Zatiaľ čo od roku 2004, odkedy u nás fungujú Hniezda záchrany, sa v nich našlo 40 detí, pre utajený pôrod sa v tom istom období rozhodlo 170 mamičiek.
Ako funguje Hniezdo záchrany? Jednoducho. Na rozdiel od Česka, kde môže byť trebárs aj na radnici, je u nás verejne dostupný inkubátor vždy umiestnený v nemocnici. Žena môže nepozorovane vojsť, otvorí sa roleta, vloží do inkubátora dieťa a do piatich minút po jeho zatvorení sa spustí alarm, ktorý privolá personál novorodeneckého oddelenia. Nijaká priemyselná kamera, úplná záruka anonymity. V Prešove, kde našli prvé slovenské dieťa v Hniezde záchrany, sa celkovo našlo šesť detí, z toho štyri večer alebo v noci, teda pod rúškom tmy. Je vysoko pravdepodobné, že matky si z blízkeho parku odsledovali, či je o ich dieťa postarané. Musí to byť hrozný pocit, vzdať sa dieťaťa a ísť tak proti základnému, materinskému pudu. Veď aj niektoré matky si to potom rozmysleli, vrátili sa a žiadali ho späť, aj súdnou cestou. Nie vždy sa im to podarilo. Najviac medializovaným prípadom bola Zuzana Pevná, matka dnes trojročných dvojičiek Patrika a Patrície, ktoré až dvakrát odložila do prešovského Hniezda záchrany, až napokon skončili v detskom domove. Médiá uverili jej srdcebôľnemu príbehu, ako jej na deťoch záleží a ako o ne zápasí s nepriazňou osudu, v skutočnosti však ide o nezodpovednú matku desiatich detí, ktoré boli pre ňu zdrojom príjmu a citového vydierania. Paťko a Paťka sú ešte malí, no jej ostatné deti Veronika, Lucia, Roman, Dávid, Marek, Júlia, Viktória a Nikolas by vedeli rozprávať.
.sieť záchrany
Tento silný príbeh odpočiatku sprevádza jeden príznačný paradox. Podobne ako v Česku alebo v Maďarsku, aj u nás sa iniciatívy na vytvorenie siete inkubátorov nechopili odborníci z praxe, teda lekári, ale občiansky angažovaní jednotlivci. Na Slovensku to bola novinárka Anna Ghannamová a jej kolegyne zo združenia Šanca pre nechcených. A pritom odborná verejnosť, ale aj politici naprieč spektrom či široká verejnosť projekt dvadsiatich Hniezd záchrany, ktorých sieť je už od roku 2004 dobudovaná, takmer bez výhrad vítajú. Prečo je to tak?
Ghannamová hovorí: „V správach sa objavili dva-tri prípady nájdených mŕtvych novorodencov za mesiac. Pohodených v igelitke kdesi v lese alebo pri kontajneri. Keď som to videla, rozrevala som sa pred obrazovkou. Nevedela som, čo mám hľadať na internete, no sadla som si za počítač. Z krimiseriálu Derrick som si pamätala kovovú schránku v stene pre novorodencov. Zadala som spojenie baby fenster, vzápätí sa mi objavilo množstvo stránok. Najviac ma inšpiroval komplexný prístup v Maďarsku, kde jeden pán profesor okrem inkubátorov zriadil aj infolinku a útulky pre matky a deti.“
Sieť dvadsiatich Hniezd záchrany je nielen vďaka vytrvalostí ľudí zo združenia Šanca pre nechcených, aj vďaka príčinlivosti sponzorov a podpore viacerých cirkví vrátane katolíckej, dobudovaná. Za ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca a jeho osobnej podpory bol systém záchrany novorodencov cez verejné schránky pri nemocniciach uzákonený a za Richarda Rašího (Smer-SD) sa vďaka súčinnosti Šance pre nechcených a troch rezortov – okrem zdravotníctva aj práce, sociálnych vecí a rodiny a tiež spravodlivosti – dotvoril aj vykonávací predpis. Ghannamová naďalej vidí v našom systéme a najmä v prevencii nedostatky: „Máme presnejšie štatistiky o deťoch, ktorých sa vzdávajú ich rodičia, tie počty sú desivé, no nemáme preukázateľnú odpoveď na základnú otázku – prečo? Prečo sa žena vzdá svojho potomka? Čo ju donúti na taký zúfalý krok? Poslanci s veľkou vervou pripravili a schválili zákon o utajenom pôrode, no nikomu z nich nenapadlo, že by do formulára, ktorý vyplňuje, mala budúca mamička uviesť aj dôvod, pre ktorý sa tak rozhodla. Možno by klamala, no aspoň by sme mali nejakú informáciu.“
Podľa jej vlastných skúseností z osemročnej praxe z komunikácie s týmito ženami ide prevažne o tri skupiny žien, ktoré sa rozhodnú pre utajený pôrod, alebo pre Hniezdo záchrany. Tou prvou sú neverné ženy zo strednej a vyššej vrstvy, ktoré majú úspešného manžela, ten však na manželku spravidla nemá čas a tá si preto nájde milenca. Druhou skupinou sú dievčatá zo sociálne slabších rodín, alebo také, ktoré vyrástli v detskom domove. Túžia po rodine, po dieťati, no až neskoro si uvedomia, že je to nad ich sily. A napokon treťou skupinou sú mladé prvorodičky z lepších rodín, ktoré nechcú sklamať rodičov, alebo uprednostnia kariéru a všemožne utajujú tehotenstvo.
.pomýlená kritika OSN
Zdá sa, že na ušľachtilom zámere Hniezd záchrany a na jeho konkrétnej podobe niet tieňa pochybností. Veď anonymné inkubátory na záchranu odložených novorodencov vznikajú po celom svete, najnovšie aj v Rusku, teda v krajine, kde v rokoch 2010 až 2011 zaznamenala polícia 268 prípadov usmrtenia novorodencov. Šéfka mimovládnej organizácie Kolíska nádeje Jelena Kotovová tvrdí, že v Rusku podľa oficiálnych štatistík matky odložia každý mesiac vyše desať narodených detí.
Ako jeden z hlavných argumentov v prospech Hniezd záchrany uvádza Ghannamová naše policajné štatistky, že odkedy tento projekt beží, klesol počet nájdených mŕtvych novorodencov z desiatich na dva prípady ročne. Kritici s tým súhlasia, skepticky sa však pýtajú, či je to zásluha inkubátorov. To síce nevieme preukázať, je to však vysoko pravdepodobné. Z kresťanských kruhov sa ozvali aj expresívne formulované výhrady, že nejde o Hniezda záchrany, ale skôr o pelechy nerestí, keďže beztrestnosť a anonymita poskytujú nezodpovedne konajúcej žene ochranu. Azda nie je nevyhnutné tento argument dlhšie rozvádzať, pretože prioritou je záchrana života dieťaťa.
O to viac je nepochopiteľná vlaňajšia kritika zo strany Výboru OSN pre práva dieťaťa, podľa ktorej české baby boxy porušujú Dohovor o právach dieťaťa a to tým, že mu upierajú identitu. Ten istý výbor už v roku 2007 monitoroval Slovensko a neprišiel s takou ostro formulovanou výhradou – naše Hniezda záchrany bude v tomto roku OSN monitorovať opäť a Anna Ghannamová verí, že štátne orgány budú obhajovať opodstatnenosť existencie Hniezd záchrany. Je pravda, že až na vzácne prípady nepoznáme biologických rodičov takého dieťaťa, čo spôsobuje mnoho praktických problémov. Matriky už akceptujú, že lekári vedia iba približne určiť dátum jeho narodenia, podobne prvé meno – predtým, ako mu obvykle dajú svoje meno adoptívni rodičia – mu určí personál pôrodnice.
No čo je to identita? Koľko ľudí si ju bolestivo hľadá, pričom nachádzajú biologických rodičov, ktorí ich odvrhli? Je azda identita vyššia hodnota ako samotný život? Aj v Deklarácii práv dieťaťa je právo na život uvedené ako prvé, pričom právo na biologickú identitu až ako šieste, siedme v poradí. S právom na život je spojená formulácia „štát dohovoru zabezpečí v maximálne možnej miere záchranu života dieťaťa,“ no pri biologickej identite je iba mäkšia formulácia „podľa možností“. Treba sa pýtať, že ak túto možnosť nedá vlastnému dieťaťu matka, ako to má zabezpečiť štát?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.