Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zachrániť Európu s Robim

.martin Leidenfrost .časopis .klub

Keďže nasledujúcimi myšlienkami asi popudím veľa čitateľov, musím najprv niečo vysvetliť. Keď som v roku 2009 písal pre tento časopis stĺpčeky z Bruselu, dospel som k presvedčeniu, že spôsob, akým funguje Európska únia, treba odmietnuť ako nelegitímnu vládu.­­ Ale dnes sa na Brusel dívam z iného postoja a s inými nádejami.

Vtedy, keď som sa túlal Bruselom, sa debata o Európe ocitla na bode mrazu. Euronadšenci z Crocodile klubu od osem­de­sia­tych rokov bojovali za európsku ústavu, a o 25 rokov z toho vzišla jedna úbohá zmluva, Lisabonská. Znalci hovo­ri­li: „To je všetko, čo sa dalo dosiahnuť. Po tomto kŕči dvadsať ro­kov nikto nemusí začať hovoriť o nejakej novej zmluve.“
A potom to šlo rýchlo. Niekoľko mesiacov po tom, čo zmluva vstú­pila do platnosti, už bola porušená gréckym bail-outom, jej zástancovia len zahanbene sklopili zrak. Tlačení vlnami eu­ro­krízy, zišli sa tento rok na porade jedenásti ministri za­hra­ničných vecí a vo svojej „záverečnej správe Skupiny pre bu­dúc­nosť Európy” napísali opatrnú vetu: „Pre niektorých členov by to mohlo znamenať priamo voleného prezidenta Komisie, ktorý si sám vyberie členov svojej ‚európskej vlády´, Európsky par­la­ment s právomocou iniciovať záväzné právne predpisy, a druhú komoru pre členské štáty.” Jasné, títo ministri zahraničných vecí predstavujú menšinu z menšiny členov len druhoradej „Rady Európskej únie.” Ale je to po prvý raz v mojom živote, keď skutoční zákonodarcovia EÚ navrhli zavedenie európskej demokracie.
Pritom najnovšie sekundovala Angela Merkelová v Európskom par­la­mente: „Som za to, aby Komisia bola raz niečo ako európska vláda. A som za to, aby Rada bola niečo ako druhá komora. A som za to, aby európsky parlament zastával európske kom­pe­ten­cie.“ Nie som naivný – ako časový horizont pre európsku demo­kra­ciu Merkelová spomenula 20 až 30 rokov, kým „kľúčové oblasti národnej suverenity“ sa majú podriadiť po­sil­ne­ným bruselským inštitúciám hneď. Je prav­de­­po­dobné, že centralizácia príde rýchlo a demokracia nikdy. Proti tomu sa musíme brániť.
Niečo sa však predsa deje. David Cameron sľúbil referendum o zo­trvaní Veľkej Británie v Európskej únii, snahy Kataláncov a Škótov o nezávislosť otriasajú geografiou moci. Aj na in­te­lek­tuálnej rovine cítiť nový závan vzduchu. Ešte pred tromi rok­mi nebola politika Európy v Nemecku predmetom sporu, dnes uva­žujú najväčší nemeckí myslitelia o tvare Európy. Filozof Jür­gen Habermas a esejista Hans-Magnus Enzensberger kritizujú „zba­venie sa európskych občanov právnej zodpovednosti,“ Habermas vec­ným tónom, kým Enzensberger jedovatými slovami: „Tu sa ne­bu­duje no­vé väzenie, ale polepšovňa národov.“
A teraz prichádza ešte jeden velikán. Môj krajan, Rakúšan. Kto je Robert Menasse? Viedenčan, ktorý žil v Sao Paole aj v Am­ster­dame, je pravdepodobne najmúdrejším žijúcim Rakúšanom. Spo­lu s nositeľkou Nobelovej ceny Elfriede Jelinekovou a v Pa­rí­ži žijúcim básnikom opisov Petrom Handkem patrí nepochybne k naj­väčším rakúskym spisovateľom súčasnosti. Píše romány, v žánri eseje mu nikto nesiaha ani po členky. Rakúsko, „kraji­nu bez vlastností“, prekukol ako nik iný. S Rakúskom už skon­čil. Teraz sa venuje Európe. Odkedy sa venuje Európe,  dis­ku­tu­jem s ním.
***
S Menassem som sa zoznámil v Bruseli. Čiastočne tam býva, pre­to­­že robí výskum pre svoj epochálny projekt bruselského ro­má­nu. Stretávame sa v najflámskejšom kúte dolného mesta, ob­jed­ná­va po holandsky. Vybral túto kaviareň, pretože tu môže faj­čiť, no aby urobil zadosť belgickým protifajčiarskym zákonom, musí si priniesť vlastné sendviče. Ako tuhému fajčiarovi a čerst­vému obdivovateľovi „osvietených, nadnárodne mysliacich úrad­­níkov Komisie“ mu v hrudi bijú dve duše. Dilemu vy­rie­šil výskumom. „Nikde som nenašiel, že by zákaz fajčiť vyšiel z Komisie.“
Lichotí mi, že niekto ako on debatuje s pisálkom z paneláka v Devínskej Novej Vsi. „Myslím si, že sa až tak veľmi ne­roz­chád­za­me,“ hovorí, „priatelia mi hovoria Robi.“ Teším sa, že ko­nečne mô­žem s niekým diskutovať. Ale napriek tomu ma neopúšťa pocit, že by sme si každú chvíľu mohli skočiť do vlasov. Že jeden z nás náhle rozčúlene vyskočí a už sa nikdy spolu nebudeme ba­viť.
***
Bratislava, Rakúske veľvyslanectvo. Pred svojou čítačkou mi chce Menasse súrne niečo porozprávať. Východ na historický mi­nibalkón je zatarasený obrovským kvetom v kvetináči. Posuniem mu kvet nabok, teraz môže fajčiť. Rozpráva, ako bol spolu s ďalšími európskymi intelektuálmi pozvaný na večeru s predsedom Komisie Barrosom. Mu­sel podpísať, že o tom, čo sa hovorilo, nič nenapíše. „Ale ne­bolo tam napísané, že o tom nesmiem ROZPRÁVAŤ!“ Ohnivo mi vy­kladá o Barrosovom osobnom pláne, ktorý sa naozaj neobjavil v žiadnych novinách. Aj ja ho podávam ďalej len ústne. Je to in­formácia, ktorá ukazuje Barrosa ako lokaja veľkých šéfov vlád.
***
Viedeň, reprezentačná sála istého koncernu, prevádzkujúceho hazardné hry. Me­nas­se neočakávane prezentuje novú knihu, esej Európsky po­sol. Je obklopený honoráciami, ktorými počas svojho rakúskeho života opovrhoval. Prišli viaceré špičky Veľ­kej koalície, v pub­liku sedí aktívny eurokomisár, bývalý eu­ro­komisár je mo­de­rátorom. Očarene počúvam. Zrazu ma takmer vystrie – Menasse odbije ini­ciatívu 11 ministrov zahranič­ných vecí ako celkom „šibnutú“ ideu.
Pri inej príležitosti hodnotí priekopnícky návrh Skupiny bu­dúc­nosti miernejšie, vysmieva sa však z politikov, ktorí v každej lapálii vidia pokrok: „To je, akoby vegetarián povedal: Je to pokrok, že steakhouse predáva teraz steaky po 180 gramov namiesto po 200 gramov.“
***
Čítam Menasseho knihu paralelne s manifestom Za Európu! od dvoch predsedov frakcií Európskeho parlamentu – predsedu Ze­le­ných Daniela Cohn-Bendita a predsedu Liberálov Guy Ver­hof­stadta. Pri čítaní sa dobre rozčuľujem – jediná nová myš­lien­ka, ktorou vyvažujú vznešený apokalyptický tón textu, je nápad vy­tla­čiť na eurobankovky tváre Schumana a Monneta. Zeleno­li­be­rálni poprední Európania urážajú konzervatívcov, ktorí chcú podľa nich spolu s „nacionalistami a populistami“ zavrieť ob­y­va­teľov za vzduchotesnú hranicu „350-tich autonómnych členských štá­tov“ – „nočná mora!“ A k tomu ešte zelenoliberálny rev o EÚ ako svetovej veľmoci. Na konto tejto často počutej fan­taz­ma­górie eurokratov Menasse píše: „Žiadny normálny člo­vek nepokladá za svoju základnú potrebu platiť dane nejakej superveľmoci. A ak náhodou pokladá, tak by sa v rozumnom sociálnom systéme mal podrobiť psychoterapeutickej liečbe.“
Menasseho kniha sa, naopak, číta dobre, je vtipná, radikálna a vášnivá. Jeho hlavným cieľom je zrušenie európskej Rady, orgánu šéfov vlád. V Rade sú „inštitucionalizované protichodné ná­rodné záujmy,“ a jej demokratická legitimita je „úplná chi­méra,“ pretože volič môže voliť len jedného z 27 členov Rady a aj toho nie v jeho funkcii zákonodarcu nadnárodnej or­ga­­ni­zá­cie. Esejista opisuje scénu z jedného bruselského krí­zo­vého sum­mitu, pri ktorom 25 šéfov vlád v jednej miestnosti ča­ka­lo, kým sa Merkelová a Sarkozy medzi sebou dohodnú. „V tejto miest­­nosti sedel aj ‚môj´ kancelár. Akú legitimitu má in­šti­tú­cia, v ktorej jediný človek, ktorého som ja mohol voliť, mô­že po summite len vysvetľovať niečo, čo rozhodla pani Mer­kelová?“
Menasseho pochybosti sa nezastavujú ani pred naším chápaním de­mo­kracie: „Keď človek bližšie pozoruje, ako je zložený systém  EÚ, príde k bodu, keď sa nevyhnutne zľakne: Je možné, aby de­mo­kracia, taká, na akú sme zvyknutí, na nadnárodnej úrovni vô­bec nefungovala – ba naopak, že práve tá demokratická le­gi­ti­mi­ta, ktorú máme v národných štátoch, nedokáže všetky tie prob­lémy a krízu transformácie postnárodného vývoja vôbec vy­rie­šiť a na nadnárodnej úrovni dokonca prispieva k ich vzniku a zostreniu?“
Následne – a tu musia viacerí preglgnúť – navrhuje Menasse zru­šiť národné štáty. Regióny ponúkajú ľudom oveľa pri­rod­ze­nej­šiu identitu ako „ošumelá ideológia národnej identity, kto­rá pravidelne viedla k vojnám a zločinom proti ľudskosti.“ Re­gió­ny majú aj tú výhodu, že nikdy nechcú obsadiť cudzie úze­mie. „Na konci vznikne niečo úplne nové, žiadny „nadnárod,“ ale kontinent bez národov, voľný spolok regiónov, žiadny cent­ra­lizmus superštátu, ale živá demokratická subsidiarita.“
***
Cestoval som po Ukrajine, keď mi Menasse zavolal.  Hovorí, že už nevydrží útoky, ktoré sa naňho zosypali. Len reakcií s an­ti­semitským podtónom dostal päťdesiat – „ľudia ako vy nikdy ne­mali vlasť“. Najradšej by všetko nechal tak a už nikdy o Eu­ró­pe nepísal.
***
Bratislava, divadlo Astorka. Stretol som Menasseho pri príležitosti Stredoeurópskeho fóra. Je rozrušený, málo spí, takmer každý večer niekde predstavuje svoju knihu. Prekypuje nadšením, zvažuje založenie katedry pre európsky vývoj a výskum subsidiarity.
Pýtam sa ho, prečo ho tá kritika tak trápi, veď podobné útoky zažíva už desaťročia. V rakúskych debatách, vysvetľuje mi, „som vedel, kto je mo­jím protivníkom. Na tých som sa mohol dívať, ako sa výskumník díva na hmyz, ktorý skúma.“ Pri Európe, hovorí, sa tábory zlievajú. Starí ľavičiarski priatelia sa mu otočili chrbtom, bývalí internacionalisti, čo sa zrazu upínajú na národný štát.
Sadol si na pódium vedľa jednej českej spisovateľky a Györgyho Konráda. Menasse exceluje bez papiera, Konrád, ktorý využíva vystúpenie Češky, aby si zdriemol, spozornie. A vtedy ma znova takmer vystrie. Skvelý rečník vy­stup­ňuje svoju reč k novému opozičnému postoju: „Najviac protidemokratická je plebiscitná demokracia.“
V zádverí pri zadnom vchode do divadla sa ho pri cigarete pýtam: „Vymenoval si všetko, čo chceš zrušiť. Kedy povieš, čo chceš namiesto toho vybudovať?“ Menasse sa málokedy trápi falošnou skromnosťou: „Odhadujem, že o dva roky.“
Jeho odmietnutie priamej demokracie ma rozčarovalo. Ja osobne eš­te uvažujem, ako by sa Európa dala zachrániť, prikláňam sa však k modelu, pri ktorom sa odpútame od nevhodného vzoru Spo­je­­ných štátov a pridáme sa jednoducho k fungujúcej mul­ti­na­cio­nál­­nej demokracii v strede Európy – k Švajčiarsku. A keď nás Švaj­­čiari nebudú chcieť, tak si vybudujeme 350 kantónov, vez­me­­­me Bruselu a národným štátom kompetencie, dáme ich kantónom a obciam, každých pár nedieľ budeme hlasovať o daňových sadz­bách a zatepľovaní a založíme si vlastnú Európsku kon­fe­de­rá­ciu.
Tento môj tajný plán zatiaľ pred Menassem ukryjem. Začnem obhajovať priamu demokraciu Švajčiarska – podľa mojich pozorovaní sa švajčiarski občania rozhodujú takmer vždy veľmi zodpovedne – a pripravím sa na veľkú hádku s Menassem. Tu sa ukáže, že budúci bádateľ subsidiarity má pred  švajčiarskou demokraciou veľký rešpekt.
***
Bratislava v nedeľný večer, prechádzame sa Starým Mestom. Františkánsky kostol je plný na prasknutie. Menasse sleduje omšu cez sklenené dvere, zamyslene, dlho. „Kultúra,“ hovorí osvietenec, ktorý ako študent patril k trockistom. „Myslíš to ironicky?“ pýtam sa s obavami. „Nie. Toto je možno jediná pravá kultúra.“
Ešte sa zastavujeme v „robošskom pajzli“, kde je dovolené faj­čiť, to miluje. Tvrdí, že ako Viedenčanovi sa mu Bratislava zdá mentalitou bližšia ako Bludenz alebo Klagenfurt. Radšej nehovorím nič. Ako Dolný Rakúšan, ktorý už osem rokov na juho­zá­horáckom sídlisku zažíva kultúrny kontrast, mu nechcem kaziť ná­ladu a región a pivo, ktoré si objednal bezchybnou slo­ven­či­nou.  
Veľmi rád by som vedel, ako by reagovali normálni Slováci na Menasseho víziu, ktorá už niekoľko mesiacov víri mojou hlavou. Pokrútením hlavy, pokrčením pliec, znechutene? To by bolo v poriadku, odmietnutie môže posilniť vlastnú pozíciu. Ale zamyslieť sa musia aj Slováci. Riadi nás konštrukt, ktorý je demokraticky nelegitímny a predovšetkým zúfalo nefunguje. Čo robiť? Vystúpiť, opustiť spoločenstvo? To naháňa strach aj tým najzarytejším euroskeptikom. Zostáva prestavba. Zostáva – dnes to vidím s búšiacim srdcom – európske dobrodružstvo celosvetovo bezprecedentnej cesty. Potrebujeme nejakú ideu, potrebujeme závratne veľa ideí. Celý život nadávať pri pive nie je hodné mysliaceho občana.

Martin Leidenfrost/
Autor je spisovateľ, scenárista a publicista. Narodil sa v roku 1972, vyrástol v Dolnom Rakúsku. Študoval film a slavistiku na univerzite vo Viedni a v Babelsbergu. Dlhšie žil vo Viedni, v Berlíne, v Kyjeve, v Bruseli. Od roku 2004 žije a pracuje v slovenskej pohraničnej obci Devínska Nová Ves. Napísal viacero kníh, okrem iných Die Tote im Fluss o smrti slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej v Rakúsku, zbierku esejí o živote bruselských eurokratov a iných Európanov Brüssel Zartherb. Je autorom filmových scenárov a dokumentov, naposledy o firme Gazprom. Dlhodobo spolupracuje s .týždňom, kde píše pravidelný stĺpček.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite