Prešovský samosprávny kraj (PSK) sa rozhodol, že vytvorí reprezentačné priestory pre župu a Inovačné partnerské centrum. Fajn, prečo nie, poviete si. Problém však je, že sa kvôli tomu musí z krásnych historických priestorov v centre mesta vysťahovať Knižnica P. O. Hviezdoslava, jedna z najlepších na Slovensku.
.ten vonkoncom nie malicherný spor trvá už niekoľko mesiacov. Hovoriť o ňom iba ako o konflikte medzi prešovským županom Petrom Chudíkom a dnes už bývalou riaditeľkou knižnice Ivetou Hurnou, ktorá dala v auguste na protest výpoveď, by bolo zjednodušením. Petíciu proti tomuto zámeru medzičasom podpísalo viac ako štyritisíc signatárov, čo je naozaj veľa. Ak by išlo všetko podľa plánu župana, knižnica sa mala koncom októbra sťahovať do provizórnych a nedôstojných priestorov dopravného učilišťa kdesi v priemyselnej zóne pri štvorprúdovej ceste. Nestalo sa tak. Zatiaľ.
Z centra na perifériu – to je doslovný zámer a zároveň aj metafora tohto príbehu. V pozadí nie je „iba“ vzťah ku kultúre a kultúrnosti, ale aj hodnotový rozmer dnešných miestodržiteľov. Reprezentačné priestory – ergo občasné pozdvihnutie čiaš vína – namiesto živej a permanentnej kultúry. Môže byť azda priezračnejší príklad?
.stav kultúrnej anorexie
Nemusíte byť priamo Umberto Eco a netreba podniknúť exkurziu do stredovekého kláštora, aby bolo zrejmé, že ani dnes, v ére internetu, nie sú múdrosť a poznanie dostupné iba cez vyhľadávač google; „kamenný“ svätostánok knižnice nie je relikt. Vypovedá o tom aj 16-tisíc čitateľov a viac ako 200-tisíc návštevníkov prešovskej knižnice ročne. A to nehovoríme o jej oceneniach, aj medzinárodných, či úzkej spolupráci s Britskou radou, ktorá ju podmienila fungovaním knižnice v doterajších priestoroch.
Tristné je zistenie, že aj táto knižnica – vlastne ako väčšina všetkých ostatných – živorí, pretože zriaďovateľ (PSK) ju udržiava v stave permanentnej finančnej podvýživy. Príspevková organizácia od neho dostáva iba príspevky na prevádzku a mzdy, nie však na nevyhnutný nákup kníh. Ten by nebol možný nebyť sponzorských príspevkov firiem, nadácií, ale aj mesta Prešov, ktoré napriek tomu, že nie je jej zriaďovateľom, poskytlo na nákup kníh 300-tisíc korún.
„Keď som nedávno jazdil s vydavateľom Kalim Bagalom v rámci jeho akcie Sto kníh Tatrabanky intenzívne po Slovensku, mal som možnosť spoznať mnohé knižnice. Sú medzi nimi markantné rozdiely. Prešovská knižnica je podľa mňa jedna z dvoch najlepších,“ tvrdí bez váhania moderátor Dado Nagy. V petičnom výbore na záchranu knižnice v daných historických priestoroch je spoločne s političkou Magdou Vášáryovou, spisovateľkou Oľgou Feldekovou a básnikom Erikom Jakubom Grochom. Piaty člen petičného výboru, herec Marián Geišberg, dodáva: „V Prešove som päť rokov pôsobil v divadle. Aktivity knižnice som obdivoval. Páčilo sa mi, že „hradní páni“ sa tam správali ku kultúre s pokorou, že majú knižnicu dostupnú a v centre mesta. Naštvalo ma preto, že na knižnicu odrazu peniaze nie sú, na reprezentačné vylomeniny však áno.“
Oponenti niekedy tvrdia, že v pozadí ide o politický spor, ktorý eskaloval po parlamentných voľbách, pretože manžel exriaditeľky Hurnej je krajský aj mestský poslanec za SDKÚ-DS. Ide o iba čiastočne relevantný argument, pretože popri iných (Spolok slovenských knihovníkov a Slovenská asociácia knižníc) petíciu podporila aj krajská rada Matice slovenskej, teda inštitúcia, ktorú rozhodne nemožno podozrievať zo sympatií k dnešnej opozícii. Aj ona však má s knižnicou vzájomne produktívnu spoluprácu.
.barbarstvo v Aténach nad Torysou?
Jedným z najvážnejších hlasov, ktoré vstúpili do tohto sporu, je list, ktorý v máji 2007 adresovali poslancom VÚC desiatky pedagógov na čele s dekanom Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity. Naliehavo ich žiadajú o zachovanie dôstojných priestorov pre knižnicu. Pýtajú sa, či na účely bizniscentra s reprezentatívnymi priestormi nevyhnutne musí slúžiť práve budova knižnice a dodávajú: „Či sa takýto – žiadalo by sa povedať barbarský čin – musí udiať práve v meste, ktoré si pre svoje bohaté kultúrne a vzdelávacie tradície vyslúžilo prívlastok Atény nad Torysou?“
Isteže, pátos takej dikcie je neprehliadnuteľný, to však v nijakom prípade neospravedlňuje urazenú reakciu župana Chudíka adresovanú dekanovi, v ktorej „ostro protestuje proti absolútnym nepravdám“ a žiada verejné ospravedlnenie. Čo je zvláštne, župan, ktorý je vo funkcii druhé volebné obdobie, vyzdvihol svoje výsledky a sám seba označil za altruistu. Neváhal si pritom zafilozofovať a ukázať, že pozná aj takého Ericha Fromma. Chudík píše: „Mystifikácia povestného „mať“ a „byť“ v jeho ponímaní vychádza v konečnom dôsledku z marxistickej kritiky kapitalizmu, kde podobne ako Marx považuje kapitalizmus za živnú pôdu pre vznik nezdravej žiadostivosti. V súčasnosti po vzore západných demokracií budujeme systém trhovej ekonomiky, kde by často „mať“ a „byť“ malo existovať vo vzájomnej symbióze (sic!).“
Odhliadnuc od štylistiky a pravopisu, ani argumentácia nie je, pravda, županovou najsilnejšou stránkou. Jeho obhajoba symbiózy medzi jestvovaním a vlastnením je mierne pokrytecká, pretože doteraz ho knižnica ako taká príliš nezaujímala. Ak, tak iba účelovo. „Pán Chudík k nám prišiel iba jediný raz, a to krátko pred voľbami, na otvorenie festivalu Prešov číta rád. Vtedy sme oslavovali aj 80. výročie založenia knižnice,“ uvádza Hurná.
.o Inovačnom partnerskom centre
Celý spor je pritom zbytočný. Stačilo málo. Trebárs menej márnomyseľnosti predstaviteľov PSK, ktorí si mohli nájsť bez zbytočnej – a finančne neefektívnej – hystérie iné priestory, nie práve túto historickú budovu na Hlavnej ulici. Oni však už v roku 2004 zadali a zaplatili sumou pol milióna korún projektovú dokumentáciu k stavebnému povoleniu na zámer Regionálneho informačno-turistického centra, pričom rekonštrukcia budovy knižnice mala byť jeho súčasťou. Už o dva roky skôr podpísal PSK dohodu o spolupráci s Nórskym kráľovstvom, ktoré štedro – podobne ako fondy EÚ – podporuje na Slovensku rôzne projekty. Jedným z pripravovaných bol projekt Inovačného partnerského centra (IPC), ktorý mal využiť „časť priestorov“ predmetnej budovy. Problém, jediný a zásadný, však je, že už dnes sú tieto priestory pre knižnicu príliš tesné. Župan Chudík tvrdí, že na samotnej príprave projektu IPC Hurná ešte ako riaditeľka knižnice aktívne spolupracovala. Tá mu oponuje.
„Nekomunikovali s nami. PSK sa nás iba pýtal na štvorcové metre a dispozíciu budovy, čo je absurdné, pretože ako zriaďovateľ knižnice by to mal vedieť. Okrem toho, projekt IPC mi nikto nikdy neukázal,“ tvrdí dnes Hurná.
V pozadí sú pritom, ako vždy, peniaze. Nórske kráľovstvo poskytlo PSK 8 miliónov korún na kapitálové výdavky a 16 miliónov na prevádzku IPC počas troch rokov. Chýba už iba maličkosť v podobe 40 miliónov korún z vlastných zdrojov potrebných na dofinancovanie. Prešovské rošády sa zamotali aj potrebou presťahovať knižnicu do provizórnych náhradných priestorov, pretože učilište zatiaľ nie je na jej prevádzku uspôsobené. Jedna inštitúcia mala v jednej budove nahradiť druhú, tá zase v druhej budove tretiu... až by napokon narástli do astronomických výšok. „PSK zaplatí 100 miliónov korún za to, že dostane 8 miliónov od Nórov?“ pýta sa Hurná.
Primátor Prešova Pavol Hagyari si dnes, zdá sa, uvedomil, že ide o vážnu vec. Aj preto, lebo tretie najväčšie mesto na Slovensku kandiduje na titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. A „deportácia“ knižnice do učilišťa by zaiste znamenala výsmech tomuto úsiliu. Hagyari sa preto koncom októbra iniciatívne stretol so županom Chudíkom. Výsledkom je myšlienka vytvoriť centrum kultúry a vzdelávania nielen s knižnicou, ale aj s internetovou kaviarňou, priestormi na malé divadelné a muzikálové formy, minigalériou pre mladých maliarov a domom národnostných menšín. To všetko by malo sídliť v Župnom dome, ktorý primátor ponúka. Zámer je to, pravda pekný. V Župnom dome však dnes ešte sídlia mnohé inštitúcie, ktoré treba vysťahovať (kam?) a budovu zrekonštruovať (za čo a dokedy?).
.ten vonkoncom nie malicherný spor trvá už niekoľko mesiacov. Hovoriť o ňom iba ako o konflikte medzi prešovským županom Petrom Chudíkom a dnes už bývalou riaditeľkou knižnice Ivetou Hurnou, ktorá dala v auguste na protest výpoveď, by bolo zjednodušením. Petíciu proti tomuto zámeru medzičasom podpísalo viac ako štyritisíc signatárov, čo je naozaj veľa. Ak by išlo všetko podľa plánu župana, knižnica sa mala koncom októbra sťahovať do provizórnych a nedôstojných priestorov dopravného učilišťa kdesi v priemyselnej zóne pri štvorprúdovej ceste. Nestalo sa tak. Zatiaľ.
Z centra na perifériu – to je doslovný zámer a zároveň aj metafora tohto príbehu. V pozadí nie je „iba“ vzťah ku kultúre a kultúrnosti, ale aj hodnotový rozmer dnešných miestodržiteľov. Reprezentačné priestory – ergo občasné pozdvihnutie čiaš vína – namiesto živej a permanentnej kultúry. Môže byť azda priezračnejší príklad?
.stav kultúrnej anorexie
Nemusíte byť priamo Umberto Eco a netreba podniknúť exkurziu do stredovekého kláštora, aby bolo zrejmé, že ani dnes, v ére internetu, nie sú múdrosť a poznanie dostupné iba cez vyhľadávač google; „kamenný“ svätostánok knižnice nie je relikt. Vypovedá o tom aj 16-tisíc čitateľov a viac ako 200-tisíc návštevníkov prešovskej knižnice ročne. A to nehovoríme o jej oceneniach, aj medzinárodných, či úzkej spolupráci s Britskou radou, ktorá ju podmienila fungovaním knižnice v doterajších priestoroch.
Tristné je zistenie, že aj táto knižnica – vlastne ako väčšina všetkých ostatných – živorí, pretože zriaďovateľ (PSK) ju udržiava v stave permanentnej finančnej podvýživy. Príspevková organizácia od neho dostáva iba príspevky na prevádzku a mzdy, nie však na nevyhnutný nákup kníh. Ten by nebol možný nebyť sponzorských príspevkov firiem, nadácií, ale aj mesta Prešov, ktoré napriek tomu, že nie je jej zriaďovateľom, poskytlo na nákup kníh 300-tisíc korún.
„Keď som nedávno jazdil s vydavateľom Kalim Bagalom v rámci jeho akcie Sto kníh Tatrabanky intenzívne po Slovensku, mal som možnosť spoznať mnohé knižnice. Sú medzi nimi markantné rozdiely. Prešovská knižnica je podľa mňa jedna z dvoch najlepších,“ tvrdí bez váhania moderátor Dado Nagy. V petičnom výbore na záchranu knižnice v daných historických priestoroch je spoločne s političkou Magdou Vášáryovou, spisovateľkou Oľgou Feldekovou a básnikom Erikom Jakubom Grochom. Piaty člen petičného výboru, herec Marián Geišberg, dodáva: „V Prešove som päť rokov pôsobil v divadle. Aktivity knižnice som obdivoval. Páčilo sa mi, že „hradní páni“ sa tam správali ku kultúre s pokorou, že majú knižnicu dostupnú a v centre mesta. Naštvalo ma preto, že na knižnicu odrazu peniaze nie sú, na reprezentačné vylomeniny však áno.“
Oponenti niekedy tvrdia, že v pozadí ide o politický spor, ktorý eskaloval po parlamentných voľbách, pretože manžel exriaditeľky Hurnej je krajský aj mestský poslanec za SDKÚ-DS. Ide o iba čiastočne relevantný argument, pretože popri iných (Spolok slovenských knihovníkov a Slovenská asociácia knižníc) petíciu podporila aj krajská rada Matice slovenskej, teda inštitúcia, ktorú rozhodne nemožno podozrievať zo sympatií k dnešnej opozícii. Aj ona však má s knižnicou vzájomne produktívnu spoluprácu.
.barbarstvo v Aténach nad Torysou?
Jedným z najvážnejších hlasov, ktoré vstúpili do tohto sporu, je list, ktorý v máji 2007 adresovali poslancom VÚC desiatky pedagógov na čele s dekanom Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity. Naliehavo ich žiadajú o zachovanie dôstojných priestorov pre knižnicu. Pýtajú sa, či na účely bizniscentra s reprezentatívnymi priestormi nevyhnutne musí slúžiť práve budova knižnice a dodávajú: „Či sa takýto – žiadalo by sa povedať barbarský čin – musí udiať práve v meste, ktoré si pre svoje bohaté kultúrne a vzdelávacie tradície vyslúžilo prívlastok Atény nad Torysou?“
Isteže, pátos takej dikcie je neprehliadnuteľný, to však v nijakom prípade neospravedlňuje urazenú reakciu župana Chudíka adresovanú dekanovi, v ktorej „ostro protestuje proti absolútnym nepravdám“ a žiada verejné ospravedlnenie. Čo je zvláštne, župan, ktorý je vo funkcii druhé volebné obdobie, vyzdvihol svoje výsledky a sám seba označil za altruistu. Neváhal si pritom zafilozofovať a ukázať, že pozná aj takého Ericha Fromma. Chudík píše: „Mystifikácia povestného „mať“ a „byť“ v jeho ponímaní vychádza v konečnom dôsledku z marxistickej kritiky kapitalizmu, kde podobne ako Marx považuje kapitalizmus za živnú pôdu pre vznik nezdravej žiadostivosti. V súčasnosti po vzore západných demokracií budujeme systém trhovej ekonomiky, kde by často „mať“ a „byť“ malo existovať vo vzájomnej symbióze (sic!).“
Odhliadnuc od štylistiky a pravopisu, ani argumentácia nie je, pravda, županovou najsilnejšou stránkou. Jeho obhajoba symbiózy medzi jestvovaním a vlastnením je mierne pokrytecká, pretože doteraz ho knižnica ako taká príliš nezaujímala. Ak, tak iba účelovo. „Pán Chudík k nám prišiel iba jediný raz, a to krátko pred voľbami, na otvorenie festivalu Prešov číta rád. Vtedy sme oslavovali aj 80. výročie založenia knižnice,“ uvádza Hurná.
.o Inovačnom partnerskom centre
Celý spor je pritom zbytočný. Stačilo málo. Trebárs menej márnomyseľnosti predstaviteľov PSK, ktorí si mohli nájsť bez zbytočnej – a finančne neefektívnej – hystérie iné priestory, nie práve túto historickú budovu na Hlavnej ulici. Oni však už v roku 2004 zadali a zaplatili sumou pol milióna korún projektovú dokumentáciu k stavebnému povoleniu na zámer Regionálneho informačno-turistického centra, pričom rekonštrukcia budovy knižnice mala byť jeho súčasťou. Už o dva roky skôr podpísal PSK dohodu o spolupráci s Nórskym kráľovstvom, ktoré štedro – podobne ako fondy EÚ – podporuje na Slovensku rôzne projekty. Jedným z pripravovaných bol projekt Inovačného partnerského centra (IPC), ktorý mal využiť „časť priestorov“ predmetnej budovy. Problém, jediný a zásadný, však je, že už dnes sú tieto priestory pre knižnicu príliš tesné. Župan Chudík tvrdí, že na samotnej príprave projektu IPC Hurná ešte ako riaditeľka knižnice aktívne spolupracovala. Tá mu oponuje.
„Nekomunikovali s nami. PSK sa nás iba pýtal na štvorcové metre a dispozíciu budovy, čo je absurdné, pretože ako zriaďovateľ knižnice by to mal vedieť. Okrem toho, projekt IPC mi nikto nikdy neukázal,“ tvrdí dnes Hurná.
V pozadí sú pritom, ako vždy, peniaze. Nórske kráľovstvo poskytlo PSK 8 miliónov korún na kapitálové výdavky a 16 miliónov na prevádzku IPC počas troch rokov. Chýba už iba maličkosť v podobe 40 miliónov korún z vlastných zdrojov potrebných na dofinancovanie. Prešovské rošády sa zamotali aj potrebou presťahovať knižnicu do provizórnych náhradných priestorov, pretože učilište zatiaľ nie je na jej prevádzku uspôsobené. Jedna inštitúcia mala v jednej budove nahradiť druhú, tá zase v druhej budove tretiu... až by napokon narástli do astronomických výšok. „PSK zaplatí 100 miliónov korún za to, že dostane 8 miliónov od Nórov?“ pýta sa Hurná.
Primátor Prešova Pavol Hagyari si dnes, zdá sa, uvedomil, že ide o vážnu vec. Aj preto, lebo tretie najväčšie mesto na Slovensku kandiduje na titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. A „deportácia“ knižnice do učilišťa by zaiste znamenala výsmech tomuto úsiliu. Hagyari sa preto koncom októbra iniciatívne stretol so županom Chudíkom. Výsledkom je myšlienka vytvoriť centrum kultúry a vzdelávania nielen s knižnicou, ale aj s internetovou kaviarňou, priestormi na malé divadelné a muzikálové formy, minigalériou pre mladých maliarov a domom národnostných menšín. To všetko by malo sídliť v Župnom dome, ktorý primátor ponúka. Zámer je to, pravda pekný. V Župnom dome však dnes ešte sídlia mnohé inštitúcie, ktoré treba vysťahovať (kam?) a budovu zrekonštruovať (za čo a dokedy?).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.