Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvadsať rokov štátu

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Dvadsať rokov trvala prvá Československá republika a navždy zmenila naše dejiny. Slovenská republika a zodpovednosť za vlastný štát nás mení ešte viac.

my Slováci teda vystúpime zo štátu uhorského. To je pevné ako písmo sväté... Ale keď sa raz odtrhneme od Maďarov, čože už potom? Mohli by sme my zostať i sami. Mohli by sme mať sami pre seba svoju osobitnú slovenskú Krajinu, svojho slovenského Kráľa, svoje slovenské vojsko, svoj slovenský štát. Môžeme, ak chceme. Otázka je len tá, či nás je Slovákov na osobitný štát dosť,“ napísal v septembri 1918 Milan Hodža. Tú poslednú vetu myslel Hodža ako ospravedlnenie toho, prečo musí vzniknuť štát československý. V roku 1918 to bol konsenzuálny prejav politického realizmu.

Slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1993, je naším tretím štátom. Slováci boli lojálnou súčasťou Uhorského kráľovstva aj Československej republiky. Uhorsko ani Československo však nemohli zostať konečným štádiom našich moderných dejín. Ján Lajčiak mal v roku 1921 pravdu: „Ako každý, i ten najmenší národ, ktorý sa v posledných niekoľkých desaťročiach hýbal, tak i slovenský národ nadobudol povedomie a domáha sa politických práv.“ Dynamika tohto procesu môže mať iba jediné zavŕšenie.

„Národnoemancipačný kokteil nedokázal Mečiar nijako pretransformovať, bol ho schopný iba kopírovať.“

Od Štúra až po Hlinku platilo, že hranicou predstavivosti bola autonómia. Pre jedných v rámci Uhorska, pre druhých v rámci Československa. Dôkazom toho, že rok 1939 ešte nebol časom na ďalší krok, bolo Sidorovo „nie“ Hitlerovi. Sidor necítil pre tento krok mandát a oprávnenie. Bol to prejav, akokoľvek neartikulovaný, ústavného zmýšľania. Na Sidora nadviazal o desaťročia neskôr so svojou gradualistickou predstavou Ján Čarnogurský.

Sidor a Čarnogurský čakali na mandát zdola, Tiso sklonil hlavu pred mandátom zhora a Mečiar ho „našiel na stole“. Málokto získal suverenitu tak ako my, zo všetkých strán.

štát nie je národ

Vladimír Mečiar nedokázal novému štátu vložiť žiadnu zakladateľskú ideu, nevybudoval žiadny zakladateľský mýtus, nebol schopný pomenovať a už vôbec nie stelesňovať nejaký étos slovenskej štátnosti. Bola to úloha, ktorá presahovala jeho schopnosti.

„Slovensko bolo počas celého obdobia československého štátu ekonomicky zaostalejšou časťou.“

Politici „štátotvornej“ koalície HZDS-SDĽ-SNS ignorovali rozdiel medzi štátom a národom. Celé 19. storočie a významná časť 20. storočia bola v slovenskom politickom myslení zameraná na národné povedomie, budovanie národa, aj keď neskôr už štátotvorného. Slovenský národ bol menšinový a vo viacnárodnom celku sa musel presadiť. Národnému kultu slúžil odkaz na Veľkú Moravu, mýtus tisícročného útlaku aj mýtus Ľudovíta Štúra. Dôležitejšia ako pluralita bola jednota. Tento národnoemancipačný kokteil nedokázal Mečiar nijako pretransformovať, bol ho schopný iba kopírovať. Aj v tom spočíva jeho malosť. Štát a národ sú však dve odlišné kategórie. S podielom na moci sa mení všetko, včera menšinové spoločenstvo sa musí začať správať ako väčšina. Tento rozmer však reprezentovali až politici, ktorí síce nepísali slovenskú ústavu, ale vytvorili slovenskú ústavnosť v širšom zmysle slova.

uhorsko v malom

Uplynulé roky ukázali, že slovenská štátnosť v sebe nesie dejinne syntetický charakter. Slovensko bolo dôležitou súčasťou Uhorska, a keď sa „tisícročné manželstvo“ skončilo, podarilo sa viac než programové želanie Matúša Dulu z roku 1918, že „chceme byť dobrým susedom a bratom“. Slovensko je dnes v niečom uhorskejšie ako Maďarsko. Nielen svojou multietnicitou, slovensko-maďarským spolužitím, ale aj historicky vernou interpretáciou uhorského štátu. Tento proces kulminuje v posledných rokoch a je, paradoxne, priamym dôsledkom samostatnosti. Keď sa takmer pred 20 rokmi Ľubomír Lipták skepticky pýtal, či bude niekedy možné, aby mala v Bratislave miesto svätoštefanská koruna, dnes vieme odpoveď. Jej repliky sa nachádzajú na Hrade aj v katedrále. Slovensko prijalo (svoje) uhorské dejiny, a s minulosťou nebojuje.

Druhým príkladom historickej syntézy je vzťah k českému dedičstvu spoločného československého štátu. Komplex mladšieho brata sa skončil so zánikom federálneho štátu, a, paradoxne, namiesto českého vzoru sa v posledných rokoch viac hovorilo o vzore slovenskom. Česká pravica vzhliadala k slovenskej pravici a česká ľavica k slovenskej ľavici viac, než to kedy bolo naopak.

Slovensko bolo počas celého obdobia československého štátu ekonomicky zaostalejšou časťou a tunajšie elity reagovali podráždene najmä na český liberalizmus, osobitne v ekonomike. Po rozdelení federácie sa však Slovensko nevydalo cestou vyšších daní a tuhej hospodárskej regulácie, naopak, náš ekonomický úspech bol založený na reformách odvážnejších a ekonomicky liberálnejších, ako boli tie české. Čeština zostala druhým jazykom našej kultúry a Slovensko súčasťou českého trhu, vďaka tomu sme niečím zostali československejší ako Česi.

Je evidentné, že uhorská aj československá tradícia robí náš štát sebavedomejším a bohatším. A ak niečo charakter nášho štátu ohrozuje, je to prudké tempo vymierania a asimilácie našich Maďarov a hrozba priam českej homogenizácie našej kultúry. Nejde len o stratu multietnicity, ale aj masívnu sekularizáciu verejného a akademického života.

úlohy pre budúcnosť

„Našou úlohou je budovanie štátu,“ povedal niekedy po roku 2000 Ján Langoš. A sám pre to mnohé spravil. Spolu s Františkom Mikloškom pomenovali to, čo Dariusz Karlowicz nazval axiologickou pamäťou, teda „kánon hodnôt, vrytý do kolektívnej predstavivosti“ našej spoločnosti. Či už je to obdobie neslobody, Langošov zákon o pamäti národa, definovaný od roku 1939 do roku 1989 (nepretržite), alebo Mikloškovo zmierenie so Židmi, Nemcami, Čechmi a (aspoň vnútroštátne) aj s Maďarmi, naša dejinná politika vďaka tomu znesie porovnanie s historicky uvedomelejšími národmi v Európe.

„Náš ekonomický úspech bol založený na reformách odvážnejších a ekonomicky liberálnejších, ako boli tie české. “

Tento projekt však nie je dokončený. Našej tradícii chýba okrem iného kult hrdinstva, ak chcete, námestie neznámeho vojaka. Najintegrujúcejším štátnym sviatkom je dnes výročie Povstania, ale to je žalostne málo. Potrebujeme si pripomínať a ctiť kosti tých, čo padli za Uhorsko aj Československo, aj osudy zavraždených Židov a kresťanov.

Slovenská republika vznikla v atmosfére „konca dejín“, „zániku národných štátov“ a mocenskej hegemónie jednej superveľmoci. Dnes tento trojuhoľník neexistuje. Európsku integráciu zachraňujú členské štáty, a nie naopak. Zmenila sa aj geopolitika strednej Európy. Budapešť je bližšie ako Praha a Berlín je dôležitejší ako Washington alebo Moskva.
Štúra aj Hodžu by to vystrašilo, dnešnému Slovensku však táto zmena praje. V čase prvej svetovej vojny bol rozpor medzi tým, že náš vtedajší štát stál na strane Nemecka a Turecka, zatiaľ čo verejnosť sympatizovala s Rusmi a Srbmi. Neskôr, v druhej polovici druhej svetovej vojny, sa to zopakovalo. Štát stál na strane Nemecka, verejnosť na strane Ruska a Anglicka. V oboch prípadoch znamenal tento rozpor zánik vtedajšieho štátu. Dnes je všetko inak. Napriek tomu máme svoje rezervy, napríklad to, že namiesto dotovania Grécka a Španielska by sme mali pôžičkami pomáhať Budapešti. Tak ako Rakúšanom po prvej svetovej vojne.

jaroslav Daniška

sa narodil v roku 1977, študoval politické vedy na Trnavskej univerzite, Karlovej univerzite v Prahe a Varšavskej univerzite. V minulosti pôsobil ako poradca ministra vnútra pre európske záležitosti, neskôr ako asistent poslanca NR SR. V roku 2005 patril k zakladateľom a od roku 2012 je šéfredaktorom katolíckej revue Impulz. Spolupracuje s Kolégiom Antona Neuwirtha a Spoločenstvom Ladislava Hanusa, kde vedie seminár „Od Štúra po Čarnogurského“ o dejinách slovenského politického myslenia a „Slová mocnejšie ako komunizmus“ o najväčších antikomunistických esejach. V .týždni zostavuje a rediguje prílohu .klub. Je ženatý, otec dvoch detí, žije v Pustých Úľanoch.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite