Každý týždeň – aj keď mu sem-tam znemožňujem ísť vzhľadom na čakanie na mňa na koncert či do divadla, vždy mi napíše podporujúci mail. Každý týždeň sa to opakuje, ale na tento článok som sa chcel pripravovať dlhšie, chcel som mu venovať viac času, no napokon som rád, že to tak nie je, lebo by som bol možno veľmi patetický. Takto musím písať ako blesk, aby celé toto utešené vianočné číslo mohlo ísť do tlače. Ak ste sa dočítali až sem (Jano Krekáň dočítal po prvej vete), tak sa chcem s vami rozlúčiť, s písaním mojich uší končím. Hlavným dôvodom bolo, že piatky boli pre mňa najskôr napäté, potom vzrušujúce a posledné obdobie stále len stupňujúcim sa trápením. Ďakujem Pištovi, že mi dal dôveru, nikdy predtým som nič podobné nerobil a on ma zaradil hneď do pilota, ešte aj do rubriky Osobnosti... Ďakujem redakcii ako takej, bolo mi cťou byť malou súčasťou tohto výnimočného počinu. Ďakujem aj za úplnú slobodu, občas som sa tu obul aj do našej redakcie a vyšlo to, bez žiadnych snáh o úpravy – a to je v našom mediálnom priestore niečo nevídané. Najviac ale musím poďakovať Ďurovi Kušnierikovi. Mať takého šéfa (patrím pod neho) je snom. Jϋrgen je zázračný človek s nevídaným radostným pohľadom na svet, pre strednú Európu úplne netypickým (možno preto furt uteká na Island). Dobrosrdečný, prajný a prirodzene sa usmievajúci Brumteles. Aj v čase totálneho smútku vás dokáže nabudiť. Veď sa si nestratíme, však, Jurko? Kráčame svojou cestou... A teraz hop sa, hor sa, vyplniť predplatiteľský formulár, stávam sa hrdým čitateľom. Samozrejme, všetkým spolučitateľom prajem všetko najlepšie s .týždňom aj v ďalšom roku. Hotovo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.