.pamätáš sa na to, keď ti prvýkrát napadlo, že by si mohol vstúpiť do politiky?
Áno. Bolo to pravdepodobne 30. novembra 2008.
.čo sa vtedy stalo?
Zomrel môj otec. Niekoľko dní po jeho smrti som o tom začal premýšľať. Bol to vlastne sľub, ktorý som mu dal. Môj otec bol presvedčený komunista a bol veľmi nespokojný s tým, ako sa veci na Islande po privatizácii bánk vyvíjali. Mal rakovinu, ležal v nemocnici a pred paralmentom boli demonštrácie. Veľa o tom rozprával a bol sklamaný z toho, že my, jeho deti, sme sa nechceli vo verejnom živote angažovať. Hovorili sme mu, že áno, je to dôležité, ale nijako zvlášť sa nám do toho nechcelo. Otec bol totiž celý život politicky aktívny.
.dalo by sa povedať, že bol tvojím vzorom?
V istom zmysle som sa práve vďaka nemu politike vyhýbal. Bol nesmierne dominantnou osobnosťou a ja som sa pred ním bránil. Ale jeho smrť ma, paradoxne, k vstupu do politiky zásadne povzbudila.
.tvoj vstup do politiky s Najlepšou stranou (Besti flokkurin) bol nezvyčajný a originálny. Ako to celé vzniklo?
Moja predstava o Najlepšej strane bola prezentovať ju ako takú naivnú a hlúpu, ako sa len dá. Snažili sme sa o zábavnú politiku. Môj hlavný pocit z politiky a z politikov bola nuda. Veľmi zriedka sa stávalo, že by ma politici svojimi slovami alebo činmi zaujali. Snažili sme sa vytvoriť politickú iniciatívu, ktorá by bola zároveň umelecká. Chceli sme zistiť, či sa to dá vôbec skombinovať. Tak som skontaktoval zopár ľudí a všetkým sa to páčilo. Potom som stretol Heiðu (Heiða Kristín Helgadóttir, v súčasnosti šéfka Najlepšej strany, bola súčasťou nášho rozhovoru), ktorá bola politologička. Predstavil som jej svoju ideu a jej sa veľmi páčila. Tak sme začali kontaktovať ďalších ľudí a organizovať veci.
.čo bolo na začiatku najťažšie?
Najväčším problémom bolo získať pre tento projekt viac žien.
.čo sa im projekt Najlepšej strany nepáčil?
Nie, ale ženy – teda aspoň islandské ženy – sú v týchto veciach opatrnejšie. Neodpovedali obratom na emaily s tým, že „Výborne! Idem do toho!" Ich odpovede boli skôr „Je to zaujímavé, možno, uvidíme." Museli sme sa s nimi stretnúť, dlho sa rozprávať a vysvetľovať.
.keď vznikla Najlepšia strana, mnohí Islanďania mali pocit, že to je celé iba recesia. Keď ste potom vyhrali komunálne voľby v Reykjavíku, zrazu to bolo vážne. Prekvapila vás výhra vo voľbách?
Mali sme pocit, že s naším prístupom máme pomerne veľkú šancu dostať sa do mestského zastupiteľstva. Od začiatku som tušil, že to bude niečo veľké. Ináč by som do toho nevkladal toľko energie.
.počas predvolebnej kampane si nepôsobil ako typický kandidát na primátora.
Najzaujímavejšie bolo pre mňa kombinovať komika a politika. Veľa som pritom experimentoval a improvizoval. Išiel som napríklad na politické stretnutia a iba som bľabotal a rozprával nezmysly. Vášnivo som sa priznával k tomu, ako málo viem o politike. Vytváral som zo seba divadelnú postavu. Nazývali sme ju Simpleton (Prosťáčik). Pripravovali sme sa, povedzme, na nejakú politickú debatu a dohodli sme sa, že tam pôjdem ako Simpleton. A tak som sa celý čas usmieval ako idiot, rozprával som o detských knihách a podobných veciach. Snažil som sa to však robiť láskavým a milým spôsobom. Na iné debaty som išiel ako ja. Moji politickí oponenti predpokladali, že som idiot a boli prekvapení, že ním nie som. A tak sa ocitli vo zvláštnej pozícii.
Heiða: Treba si ešte uvedomiť, že v Reykjavíku sme predtým počas štyroch rokov ekonomickej krízy mali štyroch rôznych primátorov – ani jeden nevydržal dlhšie ako jeden rok. Dá sa povedať, že mesto kolabovalo. Preto nebolo až také ťažké ukázať, že si lepší, profesionálne zdatnejší, než tvoji neveľmi kompetentní predchodcovia. Potrebovali sme ukázať, že máme srdce a že máme ľudí, ktorí vedia, čo robia.
.keď Najlepšia strana vyhrala voľby a ty si sa stal primátorom Reykjavíku, museli ste začať robiť každodennú komunálnu politiku. Muselo to byť náročné.
Bolo to frustrujúce a niekedy až strašidelné. Keď panika vrcholila, mali sme urgentné porady, na ktorých som znovu a znovu skladal funkciu. „How the fuck did I get into this!" vykrikoval som.
Heiða: Každého si sa pýtal, či by nechcel byť primátorom. (Smiech.)
Áno, istý čas som začínal pracovné stretnutia otázkou: „Nechce niekto byť primátorom?" Snažil som sa nájsť niekoho, kto by si sadol na moje miesto. Mal som dokonca taký nápad, že by sa primátorom mohol stať niekto s Downovým syndrómom, alebo s iným mentálnym hendikepom. Jednak by to bolo pekné gesto, no a ja by som sa mohol stiahnuť zo scény. (Smiech.)
.zdá sa, že si nikohol nenašiel.
Nenašiel. Musel som zostať. Začali sme sa skutočne venovať problémom, ktoré boli pred nami. V mnohých prípadoch sme zistili, že tie problémy majú aj riešenia a že sa môžeme pohnúť dopredu. A tak sme začali pracovať. Nebolo to ľahké, miestami sme podliehali depresii, ale bolo to zároveň aj príjemné a dobré. Podarilo sa nám vyriešiť problémy, ktoré naši predchodcovia nedokázali ani uchopiť. A to bolo veľmi povzbudzujúce.
.bolo to preto, lebo ste neboli prepojení so straníckym systémom a s mestským biznisom?
Určite. Urobili sme rozhodnutia, ktoré by podľa mňa žiadny politik neurobil.
.napríklad?
Napríklad sme zlučovali školy. To je niečo, čomu sa politici vyhýbajú. Ide o vzdelanie detí a ľudia nemajú radi zmeny. My sme však niekoľko škôl zlúčili, zvýšili sme viacero poplatkov, čo si nedovolil nikto z našich predchodcov. Museli sme to urobiť, pretože to bolo neudržateľné. Jednoducho povedané: urobili sme viacero nepopulárnych krokov, o ktorých všetci vedeli, že ich treba spraviť, no nikto na ne nemal odvahu. Ja som to urobil bez problémov. Niektorí z mojich voličov mi hovorili a písali, že ma v dôsledku toho už nikdy voliť nebudú. Odpovedal som im, že to je úplne v poriadku, lebo už pravdepodobne nebudem kandidovať. Nemusia sa ničoho obávať.
.skutočne už nebudeš kandidovať?
Neviem ešte. Niekedy sa naozaj teším na deň, keď už odtiaľto odídem. Na druhej strane sa mi zdá, že stabilita a kontinuita je dôležitá pre mesto. Každý deň sa učím nové veci. Lebo byť primátorom sa naučíš len ako primátor. Primátorstvo sa nikde nedá študovať.
.je niečo, čo sa ti na tvojej práci skutočne páči?
(Ticho.) Nie je. (Ticho a vzápätí smiech.) Nie, v skutočnosti veľmi rád stretávam zaujímavých ľudí. Včera som sa napríklad stretol s jednou 94-ročnou filozofkou a spisovateľkou. Hoci je už takmer slepá, napísala mi asi najkrajší list, aký som kedy dostal. Ja som ju nepoznal, no ona si ma všimla, keď som mal 16 rokov a na rozdiel od väčšiny iných ľudí, ktorí ma vtedy poznali, si povedala, že z tohto chlapca niečo bude. Teraz sa pripravuje na smrť a napísala mi, že odkedy si ma prvýkrát všimla, sleduje, čo robím a ako žijem. A že som ju nikdy nesklamal. Tak som ju včera prvýkrát stretol a bolo to krásne. Je veľmi inteligentná, rozprávali sme sa o Nietzschem, o Číne, o taoizme. Tak takéto stretnutia mám veľmi rád. Snažím sa stretávať s ľuďmi, ktorí v živote preukazujú veľkú statočnosť. Napríklad s deťmi, ktoré boli týrané a zneužívané svojimi rodičmi.
.nielen v Reykjavíku sa v súčasnosti hovorí o zatvorení vynikajúceho a obľúbeného hudobného klubu NASA, na ktorého mieste sa má stavať ďalší z množstva reykjavíckych hotelov. Pätnásťtisíc ľudí podpísalo petíciu proti tomuto rozhodnutiu. Aký máš z toho pocit?
Rozumiem tomu hnevu a tej nespokojnosti. V Reykjavíku bolo za posledných 10 rokov postavených veľa veľkých a škaredých stavieb, pričom boli často zničené príjemné mestské zákutia. Na druhej strane dohoda s developerom o predaji klubu NASA bola urobená primátorom a schválená mestským zastupiteľstvom. Všetky zmluvy sú riadne podpísané. Nejde tu teda o môj názor. Je to platný právny stav. Táto vec bola na stole piatich primátorov, nič sa nedialo, klub chátral. Niektorí hovoria, že mesto by malo budovu klubu kúpiť od investora. On ju však nepredáva, takže kupovanie je trošku problém. Ale stále hľadáme riešenie. Ono určite existuje. Len ho musíme nájsť.
.aký máš pocit, keď sa vraciaš zo sveta domov do Reykjavíku?
Čím dlhšie som bol preč, tým viac sa teším na návrat domov. Reykjavík pre mňa znamená pocit bezpečia. Dlhé roky som vždy hneď po návrate do mesta ako prvé zatelefonoval mojej matke, že som doma a že som v poriadku. Pred rokom zomrela, no mne stále po príchode do Reykjavíku napadne, že by som jej mal zavolať.
Jón Gnarr/
Narodil sa v roku 1967. Od detstva trpel poruchami učenia, neskôr mu bol diagnostikovaná vážna porucha pozornosti (ADHD), vinou čoho sa mu nepodarilo dokončiť strednú školu. Ako tínedžer (pod umeleckým menom Jónsi Punk) hral v punkovej kapele Nefrennsli („;Sopľavý nos") a živil sa ako robotník. V 80. rokoch bol súčasťou fenomenálnej islandskej alternatívnej scény okolo Björk a kapely Sugarcubes. Od začatku 90. rokov sa venoval komediálnemu herectvu, hral v niekoľkých filmoch, účinkoval v televíznych a rozhlasových programoch. V roku 2009 založil spolu s bývalým frontmanom Sugarcubes, dnes rapperom a spevákom kapely Ghostigital, Einarom Örnom Benediktssonom Najlepšiu stranu (Besti flokkurin), ktorá v roku 2010 vyhrala komunálne voľby v Reykjavíku a Jón sa stal primátorom. Jón má päť detí, spolu s manželkou Jóhannou žije v Reykjavíku.
Áno. Bolo to pravdepodobne 30. novembra 2008.
.čo sa vtedy stalo?
Zomrel môj otec. Niekoľko dní po jeho smrti som o tom začal premýšľať. Bol to vlastne sľub, ktorý som mu dal. Môj otec bol presvedčený komunista a bol veľmi nespokojný s tým, ako sa veci na Islande po privatizácii bánk vyvíjali. Mal rakovinu, ležal v nemocnici a pred paralmentom boli demonštrácie. Veľa o tom rozprával a bol sklamaný z toho, že my, jeho deti, sme sa nechceli vo verejnom živote angažovať. Hovorili sme mu, že áno, je to dôležité, ale nijako zvlášť sa nám do toho nechcelo. Otec bol totiž celý život politicky aktívny.
.dalo by sa povedať, že bol tvojím vzorom?
V istom zmysle som sa práve vďaka nemu politike vyhýbal. Bol nesmierne dominantnou osobnosťou a ja som sa pred ním bránil. Ale jeho smrť ma, paradoxne, k vstupu do politiky zásadne povzbudila.
.tvoj vstup do politiky s Najlepšou stranou (Besti flokkurin) bol nezvyčajný a originálny. Ako to celé vzniklo?
Moja predstava o Najlepšej strane bola prezentovať ju ako takú naivnú a hlúpu, ako sa len dá. Snažili sme sa o zábavnú politiku. Môj hlavný pocit z politiky a z politikov bola nuda. Veľmi zriedka sa stávalo, že by ma politici svojimi slovami alebo činmi zaujali. Snažili sme sa vytvoriť politickú iniciatívu, ktorá by bola zároveň umelecká. Chceli sme zistiť, či sa to dá vôbec skombinovať. Tak som skontaktoval zopár ľudí a všetkým sa to páčilo. Potom som stretol Heiðu (Heiða Kristín Helgadóttir, v súčasnosti šéfka Najlepšej strany, bola súčasťou nášho rozhovoru), ktorá bola politologička. Predstavil som jej svoju ideu a jej sa veľmi páčila. Tak sme začali kontaktovať ďalších ľudí a organizovať veci.
.čo bolo na začiatku najťažšie?
Najväčším problémom bolo získať pre tento projekt viac žien.
.čo sa im projekt Najlepšej strany nepáčil?
Nie, ale ženy – teda aspoň islandské ženy – sú v týchto veciach opatrnejšie. Neodpovedali obratom na emaily s tým, že „Výborne! Idem do toho!" Ich odpovede boli skôr „Je to zaujímavé, možno, uvidíme." Museli sme sa s nimi stretnúť, dlho sa rozprávať a vysvetľovať.
.keď vznikla Najlepšia strana, mnohí Islanďania mali pocit, že to je celé iba recesia. Keď ste potom vyhrali komunálne voľby v Reykjavíku, zrazu to bolo vážne. Prekvapila vás výhra vo voľbách?
Mali sme pocit, že s naším prístupom máme pomerne veľkú šancu dostať sa do mestského zastupiteľstva. Od začiatku som tušil, že to bude niečo veľké. Ináč by som do toho nevkladal toľko energie.
.počas predvolebnej kampane si nepôsobil ako typický kandidát na primátora.
Najzaujímavejšie bolo pre mňa kombinovať komika a politika. Veľa som pritom experimentoval a improvizoval. Išiel som napríklad na politické stretnutia a iba som bľabotal a rozprával nezmysly. Vášnivo som sa priznával k tomu, ako málo viem o politike. Vytváral som zo seba divadelnú postavu. Nazývali sme ju Simpleton (Prosťáčik). Pripravovali sme sa, povedzme, na nejakú politickú debatu a dohodli sme sa, že tam pôjdem ako Simpleton. A tak som sa celý čas usmieval ako idiot, rozprával som o detských knihách a podobných veciach. Snažil som sa to však robiť láskavým a milým spôsobom. Na iné debaty som išiel ako ja. Moji politickí oponenti predpokladali, že som idiot a boli prekvapení, že ním nie som. A tak sa ocitli vo zvláštnej pozícii.
Heiða: Treba si ešte uvedomiť, že v Reykjavíku sme predtým počas štyroch rokov ekonomickej krízy mali štyroch rôznych primátorov – ani jeden nevydržal dlhšie ako jeden rok. Dá sa povedať, že mesto kolabovalo. Preto nebolo až také ťažké ukázať, že si lepší, profesionálne zdatnejší, než tvoji neveľmi kompetentní predchodcovia. Potrebovali sme ukázať, že máme srdce a že máme ľudí, ktorí vedia, čo robia.
.keď Najlepšia strana vyhrala voľby a ty si sa stal primátorom Reykjavíku, museli ste začať robiť každodennú komunálnu politiku. Muselo to byť náročné.
Bolo to frustrujúce a niekedy až strašidelné. Keď panika vrcholila, mali sme urgentné porady, na ktorých som znovu a znovu skladal funkciu. „How the fuck did I get into this!" vykrikoval som.
Heiða: Každého si sa pýtal, či by nechcel byť primátorom. (Smiech.)
Áno, istý čas som začínal pracovné stretnutia otázkou: „Nechce niekto byť primátorom?" Snažil som sa nájsť niekoho, kto by si sadol na moje miesto. Mal som dokonca taký nápad, že by sa primátorom mohol stať niekto s Downovým syndrómom, alebo s iným mentálnym hendikepom. Jednak by to bolo pekné gesto, no a ja by som sa mohol stiahnuť zo scény. (Smiech.)
.zdá sa, že si nikohol nenašiel.
Nenašiel. Musel som zostať. Začali sme sa skutočne venovať problémom, ktoré boli pred nami. V mnohých prípadoch sme zistili, že tie problémy majú aj riešenia a že sa môžeme pohnúť dopredu. A tak sme začali pracovať. Nebolo to ľahké, miestami sme podliehali depresii, ale bolo to zároveň aj príjemné a dobré. Podarilo sa nám vyriešiť problémy, ktoré naši predchodcovia nedokázali ani uchopiť. A to bolo veľmi povzbudzujúce.
.bolo to preto, lebo ste neboli prepojení so straníckym systémom a s mestským biznisom?
Určite. Urobili sme rozhodnutia, ktoré by podľa mňa žiadny politik neurobil.
.napríklad?
Napríklad sme zlučovali školy. To je niečo, čomu sa politici vyhýbajú. Ide o vzdelanie detí a ľudia nemajú radi zmeny. My sme však niekoľko škôl zlúčili, zvýšili sme viacero poplatkov, čo si nedovolil nikto z našich predchodcov. Museli sme to urobiť, pretože to bolo neudržateľné. Jednoducho povedané: urobili sme viacero nepopulárnych krokov, o ktorých všetci vedeli, že ich treba spraviť, no nikto na ne nemal odvahu. Ja som to urobil bez problémov. Niektorí z mojich voličov mi hovorili a písali, že ma v dôsledku toho už nikdy voliť nebudú. Odpovedal som im, že to je úplne v poriadku, lebo už pravdepodobne nebudem kandidovať. Nemusia sa ničoho obávať.
.skutočne už nebudeš kandidovať?
Neviem ešte. Niekedy sa naozaj teším na deň, keď už odtiaľto odídem. Na druhej strane sa mi zdá, že stabilita a kontinuita je dôležitá pre mesto. Každý deň sa učím nové veci. Lebo byť primátorom sa naučíš len ako primátor. Primátorstvo sa nikde nedá študovať.
.je niečo, čo sa ti na tvojej práci skutočne páči?
(Ticho.) Nie je. (Ticho a vzápätí smiech.) Nie, v skutočnosti veľmi rád stretávam zaujímavých ľudí. Včera som sa napríklad stretol s jednou 94-ročnou filozofkou a spisovateľkou. Hoci je už takmer slepá, napísala mi asi najkrajší list, aký som kedy dostal. Ja som ju nepoznal, no ona si ma všimla, keď som mal 16 rokov a na rozdiel od väčšiny iných ľudí, ktorí ma vtedy poznali, si povedala, že z tohto chlapca niečo bude. Teraz sa pripravuje na smrť a napísala mi, že odkedy si ma prvýkrát všimla, sleduje, čo robím a ako žijem. A že som ju nikdy nesklamal. Tak som ju včera prvýkrát stretol a bolo to krásne. Je veľmi inteligentná, rozprávali sme sa o Nietzschem, o Číne, o taoizme. Tak takéto stretnutia mám veľmi rád. Snažím sa stretávať s ľuďmi, ktorí v živote preukazujú veľkú statočnosť. Napríklad s deťmi, ktoré boli týrané a zneužívané svojimi rodičmi.
.nielen v Reykjavíku sa v súčasnosti hovorí o zatvorení vynikajúceho a obľúbeného hudobného klubu NASA, na ktorého mieste sa má stavať ďalší z množstva reykjavíckych hotelov. Pätnásťtisíc ľudí podpísalo petíciu proti tomuto rozhodnutiu. Aký máš z toho pocit?
Rozumiem tomu hnevu a tej nespokojnosti. V Reykjavíku bolo za posledných 10 rokov postavených veľa veľkých a škaredých stavieb, pričom boli často zničené príjemné mestské zákutia. Na druhej strane dohoda s developerom o predaji klubu NASA bola urobená primátorom a schválená mestským zastupiteľstvom. Všetky zmluvy sú riadne podpísané. Nejde tu teda o môj názor. Je to platný právny stav. Táto vec bola na stole piatich primátorov, nič sa nedialo, klub chátral. Niektorí hovoria, že mesto by malo budovu klubu kúpiť od investora. On ju však nepredáva, takže kupovanie je trošku problém. Ale stále hľadáme riešenie. Ono určite existuje. Len ho musíme nájsť.
.aký máš pocit, keď sa vraciaš zo sveta domov do Reykjavíku?
Čím dlhšie som bol preč, tým viac sa teším na návrat domov. Reykjavík pre mňa znamená pocit bezpečia. Dlhé roky som vždy hneď po návrate do mesta ako prvé zatelefonoval mojej matke, že som doma a že som v poriadku. Pred rokom zomrela, no mne stále po príchode do Reykjavíku napadne, že by som jej mal zavolať.
Jón Gnarr/
Narodil sa v roku 1967. Od detstva trpel poruchami učenia, neskôr mu bol diagnostikovaná vážna porucha pozornosti (ADHD), vinou čoho sa mu nepodarilo dokončiť strednú školu. Ako tínedžer (pod umeleckým menom Jónsi Punk) hral v punkovej kapele Nefrennsli („;Sopľavý nos") a živil sa ako robotník. V 80. rokoch bol súčasťou fenomenálnej islandskej alternatívnej scény okolo Björk a kapely Sugarcubes. Od začatku 90. rokov sa venoval komediálnemu herectvu, hral v niekoľkých filmoch, účinkoval v televíznych a rozhlasových programoch. V roku 2009 založil spolu s bývalým frontmanom Sugarcubes, dnes rapperom a spevákom kapely Ghostigital, Einarom Örnom Benediktssonom Najlepšiu stranu (Besti flokkurin), ktorá v roku 2010 vyhrala komunálne voľby v Reykjavíku a Jón sa stal primátorom. Jón má päť detí, spolu s manželkou Jóhannou žije v Reykjavíku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.