Ale márna sláva, majstrami sveta v krásnych vianočných trhoch sú Nemci. Najmä keď je to v nejakom peknom, historickom, teda za vojny nevybombardovanom nemeckom meste. Jedno také máme kúsok od hraníc. Volá sa Regensburg, po česky Řezno, a má pre české dejiny úplne zásadný význam. Trinásteho januára roku 845 sem na dvor východofranského kráľa Ľudovíta Nemca prišlo štrnásť českých kniežat, aby prijali kresťanstvo, čím sme sa my Česi veľmi pravdepodobne vyhli osudu Polabských Slovanov či Prusov, zlikvidovaných pod zámienkou šírenia viery.
Neviem, ako dlho trvala cesta do Regensburgu českým kniežatám v polovici 19. storočia, ale v druhom desaťročí storočia dvadsiateho prvého to trvá niečo vyše tri hodiny. Počasie ten druhý vianočný advent preplo až na zimu, a tak som bol celkom rád, že sme medzi vlakom a automobilom napokon zvolili vlak s menom Franz Kafka. Z Prahy vyšiel po deviatej a v Regensburgu sme boli niečo po jednej popoludní. Autom by to bolo tak o hodinu, hodinu a pol skôr, pretože do Regensburgu sa dá z Prahy už niekoľko rokov cestovať po diaľnici. Takto som však stačil vo vlaku napísať dlhý článok pre poľskú Gazetu Wyborczu, pozrieť si film, prečítať si noviny a v jedálnom vozni si dať po ceste Bavorskom ešte slušnú českú gulášovú polievku a Budvar. Vlak šiel chvíľami celkom svižne, chvíľami sa vliekol a niekoľkokrát na nádražiach nezmyselne dlhé minúty postával. Takže časom by tu podobný rýchlik mohol byť azda už pred poludním.
Regensburg bol taký ako na propagačných turistických fotografiách. Starobylé mesto, nie náhodou zapísané medzi pamiatkami Unesco, gotická katedrála, zdôrazňujúca fakt, že toto mesto bolo predovšetkým mestom biskupským, odkiaľ sa, mimochodom, niekoľko storočí vládlo aj Česku, lebo české krajiny patrili dlho pod regensburskú diecézu. Mimochodom, na tunajšej univerzite učil aj súčasný pápež Benedikt XVI., ktorého moja katolícka manželka familiárne volá „bé šestnástka“.
Regensburg má však históriu, ktorá siaha hlboko pod franskú ríšu. Na jeho mieste stálo najskôr keltské, potom germánske, a potom rímske posádkové mesto, založené cisárom Markom Auréliom. Z tohto mesta sa dokonca zachovala časť jednej z kamenných brán, Porta praetorie, objavená nedávno pri oprave omietky jedného zo starobylých meštianskych domov.
Po rozsiahlom starom meste, odhadom tak štvornásobku dnešnej historickej Bratislavy, sú medzi domami roztrúsené zvláštne veže. Márne som dumal, čo to je, a potom som si niekde na internete našiel, že to nie sú zvyšky opevnenia, ale vežové domy najbohatších regensburských občanov, taká ich výkladná skriňa, čím bohatší rod, tým vyššia veža. Také domy nájdete v Európe najmä v Taliansku a na sever od Álp v podobnom množstve už iba v Regensburgu. No a keď prídete do Regensburgu, musíte sa prejsť po moste. Kamenný most cez Dunaj postavili už v polovici 12. storočia a stal sa predlohou pre mnoho iných mostov, napríklad pre ten najstarší v Čechách, ktorý je v juhočeskom Písku.
Začalo sa zmrákať a v meste sa roztancovali vianočné svetlá. Vianočné trhy tu boli hneď štyri a my sme napokon skončili na tom asi najmalebnejšom, kúsok od katedrály. Tých niekoľko desiatok eur, ktoré nám po skvelom obede v miestnom vyhlásenom pivovare zostali, sme minuli na niekoľko drobností, punč a varené víno. A len sme ľutovali, že posledný vlak do Prahy odchádza už o pol siedmej a že sme si neobjednali aspoň jedno prenocovanie v nejakom hotelíku či penzióne. Ale aj tak to bol krásny, voňavý, romantický adventný deň. Presne taký, aký by som každému z vás aspoň raz za tie tri-štyri adventné týždne želal.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.
Neviem, ako dlho trvala cesta do Regensburgu českým kniežatám v polovici 19. storočia, ale v druhom desaťročí storočia dvadsiateho prvého to trvá niečo vyše tri hodiny. Počasie ten druhý vianočný advent preplo až na zimu, a tak som bol celkom rád, že sme medzi vlakom a automobilom napokon zvolili vlak s menom Franz Kafka. Z Prahy vyšiel po deviatej a v Regensburgu sme boli niečo po jednej popoludní. Autom by to bolo tak o hodinu, hodinu a pol skôr, pretože do Regensburgu sa dá z Prahy už niekoľko rokov cestovať po diaľnici. Takto som však stačil vo vlaku napísať dlhý článok pre poľskú Gazetu Wyborczu, pozrieť si film, prečítať si noviny a v jedálnom vozni si dať po ceste Bavorskom ešte slušnú českú gulášovú polievku a Budvar. Vlak šiel chvíľami celkom svižne, chvíľami sa vliekol a niekoľkokrát na nádražiach nezmyselne dlhé minúty postával. Takže časom by tu podobný rýchlik mohol byť azda už pred poludním.
Regensburg bol taký ako na propagačných turistických fotografiách. Starobylé mesto, nie náhodou zapísané medzi pamiatkami Unesco, gotická katedrála, zdôrazňujúca fakt, že toto mesto bolo predovšetkým mestom biskupským, odkiaľ sa, mimochodom, niekoľko storočí vládlo aj Česku, lebo české krajiny patrili dlho pod regensburskú diecézu. Mimochodom, na tunajšej univerzite učil aj súčasný pápež Benedikt XVI., ktorého moja katolícka manželka familiárne volá „bé šestnástka“.
Regensburg má však históriu, ktorá siaha hlboko pod franskú ríšu. Na jeho mieste stálo najskôr keltské, potom germánske, a potom rímske posádkové mesto, založené cisárom Markom Auréliom. Z tohto mesta sa dokonca zachovala časť jednej z kamenných brán, Porta praetorie, objavená nedávno pri oprave omietky jedného zo starobylých meštianskych domov.
Po rozsiahlom starom meste, odhadom tak štvornásobku dnešnej historickej Bratislavy, sú medzi domami roztrúsené zvláštne veže. Márne som dumal, čo to je, a potom som si niekde na internete našiel, že to nie sú zvyšky opevnenia, ale vežové domy najbohatších regensburských občanov, taká ich výkladná skriňa, čím bohatší rod, tým vyššia veža. Také domy nájdete v Európe najmä v Taliansku a na sever od Álp v podobnom množstve už iba v Regensburgu. No a keď prídete do Regensburgu, musíte sa prejsť po moste. Kamenný most cez Dunaj postavili už v polovici 12. storočia a stal sa predlohou pre mnoho iných mostov, napríklad pre ten najstarší v Čechách, ktorý je v juhočeskom Písku.
Začalo sa zmrákať a v meste sa roztancovali vianočné svetlá. Vianočné trhy tu boli hneď štyri a my sme napokon skončili na tom asi najmalebnejšom, kúsok od katedrály. Tých niekoľko desiatok eur, ktoré nám po skvelom obede v miestnom vyhlásenom pivovare zostali, sme minuli na niekoľko drobností, punč a varené víno. A len sme ľutovali, že posledný vlak do Prahy odchádza už o pol siedmej a že sme si neobjednali aspoň jedno prenocovanie v nejakom hotelíku či penzióne. Ale aj tak to bol krásny, voňavý, romantický adventný deň. Presne taký, aký by som každému z vás aspoň raz za tie tri-štyri adventné týždne želal.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.