Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

Toto všetko robím iba mimo sezony. Zrazu mi zavolal jeden zo sponzorov Happy Home, ktorý je tu práve na návšeteve, že chce zobrať deti na výlet na neďalekú vyhliadkovú dedinku za Káthmandu. Piknik aj s prespaním. Bola som práve v nemocnici s naším chlapčekom a najprv mi napadlo, že to zariadim, ale ja ísť nemôžem, mám predsa veľa práce, keď sa zrazu niečo stalo, ani neviem čo, len som zastala, pozrela som sa na nášho Prakasha, ktorý ležal na intenzívke, napojený na milión hadičiek po zložitej operácii srdca, a zmenila som názor. Na piknik pôjdem. Práca počká a keď nepočká, tak ju doženiem a keď ju nedoženiem, tak sa z toho nezbláznim. Vyhovorím sa na veličinu zvanú „Nepálsky čas”. Decká vyrazili už na obed autobusom, ja za nimi podvečer. Nakopla som motorku, preslalomovala sa cez nepálsku dopravu a o hodinu a pol už tancovala pri vatre s mojimi drobcami a jedla ryžu rukami. A tu som po roku a pol uvidela Bishala. Nášho chlapca, ktorého som pred rokom a pol zobrala z ulice, odňala mu lepidlo v igelitovom vrecku a strčila ho na protidrogové. Mal 15 rokov a bol to typický malý, vychudnutý, zjazvený pouličný feťák. Teraz prišiel svalnatý, čistý mladý muž s triezvymi očami, potriasol mi rukou a poďakoval sa mi, že som mu pomohla. Už pol roka sa zaúča v neďalekej turistickej reštaurácii za kuchára. Dali sme sa do debaty a každú chvíľu som vytriešťala oči. Na odvykačke z neho spravili chlapa, ktorý chce byť zodpovedný, potrebný a úspešný. Márne som hľadala v pamäti to drzé pouličné decko, čo smrdelo od toluénu. Toto je iný človek.„Každý deň, keď sa zobudím, môžem začať odznova,” vraví mi môj malý zverenec a mne je jasné, že práve povedal jednu z tých viet, ktoré počúvate celý život a nič a zrazu sú hviezdy nastavené inak a dostanete šľahu po hlave a vidíte veľkú pravdu. Každý deň môžem začať inak. Môžem ísť napríklad na piknik s detičkami, namiesto officového stresu, môžem veci urobiť inak ako predtým, môžem sa zobudiť, vyzrieť z okna a namiesto ponáhľania sa do práce radšej pol hodinu srkať čaj a pozorovať tisícky modliacich sa Tibeťanov, ako kráčajú svoje ranné kolečko okolo svätého kopca Swayambhu. Kurník, život je priveľmi krátky na to, aby sme každý deň žili tak, ako sme zvyknutí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite