Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nezabudnem, nikdy

.časopis .týždeň vo svete

Rozhovor s Ivicom Franićom, jedným z bývalých chorvátskych obrancov Vukovaru, o sklamaniach a traumách, ale aj o dnešných rozhovoroch bez nenávisti.

.ako vnímate to, že EÚ, ktorá v roku 1991 nedokázala zabrániť zničeniu Vukovaru, dostala nedávno Nobelovu cenu mieru?
Je pravda, že Únia – no ani nikto iný – neurobila pre toto mesto v čase vojny dosť. Teraz nehovorím ako obranca, ale ako obyvateľ, ako Chorvát, ktorý tu mal viac priateľov medzi Srbmi ako medzi Chorvátmi. Na začiatku 90. rokov bola hospodárska kríza a ja som žiadal samostatnosť Chorvátska, aby sme mohli konať samostatne. Očakávali sme však, že rozpad Juhoslávie prebehne mierovo. Osobne som čakal nezhody, no nie brutálnu konfrontáciu.

.čo ste robili v čase vojny?
V dedine Borovo Selo som pôsobil ako policajný záložník, mal som uniformu Zboru národnej gardy. Bol som tam 2. mája 1991, keď pri útoku srbských polovojenských jednotiek zahynulo dvanásť policajtov. Aktívne som sa podieľal na organizovaní obrany Vukovaru. Neočakával som konfrontáciu s juhoslovanskou armádou (JNA), skôr sme sa obávali zrážok s tunajšou srbskou menšinou a dúfali sme, že armáda splní úlohu nárazníkovej zóny. No podľa toho, čo som sa dozvedel od zajatých Srbov, ich JNA vyzbrojila ešte v roku 1990.

.ako sa tu vyvíjali vojnové udalosti?
Po udalostiach v Borovom Sele sme vytvorili smerom na srbskú hranicu prvú barikádu, majúcu za cieľ kontrolovať prechádzajúce osoby, najmä neznáme. Nešlo nám o šikanovanie; vedeli sme, že ich úlohou je rozoštvávať tunajších ľudí. JNA potom pri dedinách Opatovci a Novi Čakovci ostreľovala z lietadiel náš Zbor národnej gardy. Organizovali sme sa s cieľom aktívnej obrany Vukovaru. Nemali sme výzbroj ani výcvik, nechýbalo nám však to hlavné –  odhodlanie a pevná morálka. Bránil som svoj dom, mesto aj štát.

.je pravda, že medzi obrancami Vukovaru boli aj mnohí Srbi?
Áno, osobne som mal v 43-člennej jednotke vojenskej polície 6 Srbov. Moje krycie meno bolo Srna, neviem, ako a prečo som ho získal. Pamätám si, že veliteľ srbskej polovojenskej jednotky Željko  Ražnatović zvaný Arkan vtedy obsadil neďalekú dedinu Lužac. Komunikovali sme cez vysielačku, vyhrážal sa mi: Srna, Srna, urobím z teba paprikáš.

.ako viete, že to bol samotný Arkan, predstavil sa vám?
(Smiech.) To nie, no spoznal ho kolega Ivica Šoljić z Mitnice.

.ako to všetko vidíte s odstupom 21 rokov?
To, čo bolo spáchané na tomto meste, je za hranicou ľudskosti. Po 2. svetovej vojne a po holokauste sa už nič také nemalo stať. Obviňujem našu vládu v Záhrebe aj celé medzinárodné spoločenstvo, že nám nepomohli. K začiatku októbra 1991 ostalo v obkľúčení 15-tisíc ľudí, bez ohľadu na národnosť. Mnohí zahynuli nie pri bojových akciách, ale pri hľadaní potravy.

.čoho ste sa najviac obávali?
Piatej kolóny, zradcov vo vlastných radoch počas obliehania mesta. Pretože s ich pomocou nepriateľ vedel presne bombardovať naše pozície. V ich domoch sme našli vysielačky. Našťastie to boli len jednotlivé prípady. Na obytné domy padali 82-milimetrové granáty, zabíjali aj malé deti. Bolo to hrozné.

.dokázali ste sa po vojne vrátiť do normálneho života?
A čo iné mi ostávalo? Mám tri deti, všetky študovali, žena mi pracuje v nemocnici. Mnohé sa tu zmenilo k lepšiemu. Žijeme biedne, niet práce, no s kým chceš, s tým sa zhováraš bez nenávisti. Nezabudnem, nikdy. No v rodine už o vojne nehovorím.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite