„Vtip“ nášho jestvovania spočíva v tom, že sa v tej-ktorej situácii v konkrétny deň a na určitom mieste vždy cítime príslušní iba k jednej z vyššie načrtnutých strán – buď zlé vyvolávame, alebo sa stávame jeho obeťou. Dokonca je to pravdepodobne tak, že nespravodlivosť vnímame len vtedy, keď sme jej obeťami. (Niekedy sa cítime obeťami, aj keď nejde o nespravodlivosť – to už je ozajstný paradox.) Keď sa ocitneme na barikádach utlačovateľov, zlodejov, vrahov, hnusákov, ani to nevnímame. Fakt my ľudia nie sme dokonalí. Z podstaty je jasné, že kým bude trvať svet, bude s ním môcť trvať aj Jeden svet, lebo nádej, že by sme sa vylepšili tak, aby už nebolo o čom nakrúcať (najmä) sociálnopolitické dokumenty, je nádej z rodu mystických.
.festivalové diskusie
Bratislavský Jeden svet 2012 – to boli predovšetkým projekcie filmov, ale, ako zvyčajne, aj diskusie, koncerty, výstava, workshop, divácka súťaž.
V pondelok (3. decembra) sa v kine Lumiere hovorilo o prenasledovaní cirkví počas totality,
o deň neskôr bola naplánovaná debata s názvom Gorila rok po – výnimka alebo pravidlo. Novinár Tom Nicholson, filmová dokumentaristka Zuzana Piussi, právnik Roman Kvasnica, novinár Martin Šimečka a moderátorka diskusie Zuzana Wienk hľadali odpovede na otázky: Kde stroskotáva vyšetrovanie veľkej korupcie? Prečo sú na Slovensku vinníci bez trestu? Sme naozaj takí, ako ukazujú Piussine filmy? Ako je to v okolitých postkomunistických krajinách? Najzaujímavejšia sa mi javila tá otázka, ktorá sa pýtala, čo môže každý z nás spraviť v tejto chvíli, aby sa pohlo vyšetrovanie korupcie, aby neostávali vinníci bez trestu, aby sme nemali deň čo deň chuť opustiť túto krajinu, lebo to tu začína byť čoraz neznesiteľnejšie. Hovorilo sa o tom, že sa neslobodno báť, že veľa malých osobných vo vlastnom spoločenskom priestore urobených krokov správnym smerom bude po čase zákonite pôsobiť ako veľký spoločný krok. (Iba sa mi to zdá, alebo v týchto dňoch oprávnená občianska zlosť narastá a pohár trpezlivosti pomaly síce, ale isto preteká? Štrajk učiteľov, dane, Trnka... Modlím sa, aby by to nebola len šumienka, čo rýchlo vyšumí.)
.festivalové filmy
Z desiatok zaujímavých filmov z mnohých krajín a o mnohých témach, silných, zdrvujúcich, dovolím si vybrať len jeden celkom kratučký, len osemminútový holandsko-rumunský Príbeh Ďuriho (réžia: Andrei Dascalescu. 2010). Malý Ďuri je Róm, kľačí na kôpke sivého štrku a trochu rozpačito sa v nej prehrabáva: „Volám sa Ďuri. Bývam v Jarnej ulici. Nastúpim do autobusu, idem do školy a učím sa. Rád počúvam maďarskú hudbu. Cigánsku tiež. Chcem počúvať každú hudbu,“ hovorí chlapča a pritom čosi vyryje do štrku. „Pozrite, ako sem kreslím srdce,“ povie a pokračuje: „Chcem byť šoférom, alebo možno policajtom. Ľudia kradnú a robia škaredé veci, preto chcem byť policajtom. Rád spievam, rád tancujem. Toto všetko chcem byť.“ Ďuri je v škole, čisto rómskej, vyfarbuje papagája. Potom ide domov. Ten domov pripomína najchudobnejší africký slam, ale je uprostred civilizovanej čerstvej držiteľky Nobelovej ceny za mier, uprostred Európskej únie. Nasleduje rozkošná pasáž so šantiacimi deťmi, skáču po epede, trojkolkujú sa, pretŕčajú sa pred kamerou s mačiatkami a šteniatkami. „Páči sa mi tu,“ priznáva Ďuri. „Možem sa hrať.“ Ďuri žije s rodičmi a ďalšími vyše sedemdesiatimi ľuďmi v totálnej chudobe neďaleko smradľavej čističky odpadových vôd. Apokalyptický priestor. Z rozpadávajúceho sa domu v centre rumunského mestečka Miercurea Ciuc v roku 2004 boli, vraj celkom nakrátko, presťahovaní na miesto nevhodné na obývanie. Dočasné riešenie nadobúda črty definitívy. Žijú v chatrči na zaplakanie. Ďuriho životné vyhliadky sú nijaké. Jeho sny sú šumienka.
.slovenský dokumentárny film 2011/2012
Tak sa volá jediná súťažná sekcia festivalu Jeden svet. Tento rok súťažili filmy Absolventi (réžia: Tomáš Krupa, 2012), Až do mesta Aš (Iveta Grófová, 2012), Cigáni idú do volieb (Jaroslav Vojtek, 2012), Krehká identita (Zuzana Piussi, 2012), Muži revolúcie (Zuzana Piussi, 2011), O mladých rodičoch 2 (Adam Hanuljak, 2012), Zvonky šťastia (Jana Bučka, Marek Šulík, 2012). O viacerých z nich už bola na stránkach .týždňa reč.
Krehká identita ľudí z rovnomenného filmu Zuzany Piussi pripomína len veľmi vzdialene skutočnú ľudskú identitu, takú, o akú sa dá naozaj oprieť, s akou sa dá vyrovnane a múdro žiť. Opiera sa o Cyrila, Metoda, svätého Gorazda, o Svätopluka a o Tisa. O štátny znak, štátnu hymnu, štátnu vlajku. A šlus. „Najprv si musíme jasnejšie uvedomiť, čo rozumieme pod identitou. To je to, čo niekoho robí tým, čím je, “ povie na úvod vo filme Milan Ďurica, autor Tisovho životopisu a navrhovateľ jeho blahorečenia. „Slovenský národ,“ pokračuje výnimočne kontroverzný historik, „si zachoval svoju národnú identitu práve preto, že náboženstvo, ktoré ju vytváralo, ostávalo v ňom pevne zakotvené.“ Vieme my vôbec, čo nás robí tými, ktorými sme? Vieme my vôbec, čím sme?
(Krátka numerická špekulácia: Keď od počtu všetkých Slovákov odrátam tých, o ktorých hovorí Piussi vo filme Nemoc tretej moci, a potom odpočítam tých, o ktorých hovorí v Od Fica do Fica, a napokon odrátam aj tých, o ktorých hovorí v Krehkej identite, preboha, nevyjde mi vlastne záporné číslo?!)
Ale vyššie menované snímky neboli jedinými zo slovenskej proveniencie. Premietali sa aj iné, hoci mimo súťaže, napríklad 0800 800 818 (réžia: Marcel Pázman) o tom, keď sa človek stáva tovarom; 22 hláv (Matúš Demko) o boji s komunistickou justíciou; Rabínka (réžia: Anna Grusková) o Bratislavčanke Gisi Fleischmannovej, ktorá verila, že zachráni všetkých európskych Židov; Tiene barbarskej noci (Igor Sivák) a Zvláštna akcia (Ľubomír Štecko), oba o snahe komunistov zlikvidovať katolícku cirkev v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
(Ktorý z najnovších slovenských filmov vyhrá, v čase, keď píšem tento text, nevedno, lebo festival ešte trvá. Ale na www.jedensvet.sk to určite bude zavesené ešte zahorúca.)
.svet v pohybe
Leitmotívom festivalu bolo trojslovie Svet v pohybe. Svet je naozaj v pohybe – obchoduje sa s ľuďmi, na lodiach sa preváža humanitárna pomoc, arabský priestor sa búri, falšujú sa prezidentské voľby, ženy sú nútené predávať svoje telá, revoltujú mladí Európania, pochodujú neonacisti, trpia čínski disidenti, Rómovia idú do volieb, niektoré ženy boxujú, rozhlasová stanica Demokratický hlas Barmy stále žije, umierajú novinári a ich vrahovia unikajú trestu, ľudia prichádzajú o svoju pôdu, zle sa žije v Bielorusku, na Ukrajine či Kube, ale aj jeden deväťdesiatročný starček chodí večer na bicykli na didžiny, v Karáči vďaka istému manželskému páru vzniká sieť sociálnych a zdravotníckych zariadení, rodia sa deti, niekedy dokonca zvonia zvonky šťastia. 13. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet 2012, 3. – 9. decembra 2012, v deviatich filmových sekciách sa predstavilo 70 zahraničných a domácich dokumentov.
.festivalové diskusie
Bratislavský Jeden svet 2012 – to boli predovšetkým projekcie filmov, ale, ako zvyčajne, aj diskusie, koncerty, výstava, workshop, divácka súťaž.
V pondelok (3. decembra) sa v kine Lumiere hovorilo o prenasledovaní cirkví počas totality,
o deň neskôr bola naplánovaná debata s názvom Gorila rok po – výnimka alebo pravidlo. Novinár Tom Nicholson, filmová dokumentaristka Zuzana Piussi, právnik Roman Kvasnica, novinár Martin Šimečka a moderátorka diskusie Zuzana Wienk hľadali odpovede na otázky: Kde stroskotáva vyšetrovanie veľkej korupcie? Prečo sú na Slovensku vinníci bez trestu? Sme naozaj takí, ako ukazujú Piussine filmy? Ako je to v okolitých postkomunistických krajinách? Najzaujímavejšia sa mi javila tá otázka, ktorá sa pýtala, čo môže každý z nás spraviť v tejto chvíli, aby sa pohlo vyšetrovanie korupcie, aby neostávali vinníci bez trestu, aby sme nemali deň čo deň chuť opustiť túto krajinu, lebo to tu začína byť čoraz neznesiteľnejšie. Hovorilo sa o tom, že sa neslobodno báť, že veľa malých osobných vo vlastnom spoločenskom priestore urobených krokov správnym smerom bude po čase zákonite pôsobiť ako veľký spoločný krok. (Iba sa mi to zdá, alebo v týchto dňoch oprávnená občianska zlosť narastá a pohár trpezlivosti pomaly síce, ale isto preteká? Štrajk učiteľov, dane, Trnka... Modlím sa, aby by to nebola len šumienka, čo rýchlo vyšumí.)
.festivalové filmy
Z desiatok zaujímavých filmov z mnohých krajín a o mnohých témach, silných, zdrvujúcich, dovolím si vybrať len jeden celkom kratučký, len osemminútový holandsko-rumunský Príbeh Ďuriho (réžia: Andrei Dascalescu. 2010). Malý Ďuri je Róm, kľačí na kôpke sivého štrku a trochu rozpačito sa v nej prehrabáva: „Volám sa Ďuri. Bývam v Jarnej ulici. Nastúpim do autobusu, idem do školy a učím sa. Rád počúvam maďarskú hudbu. Cigánsku tiež. Chcem počúvať každú hudbu,“ hovorí chlapča a pritom čosi vyryje do štrku. „Pozrite, ako sem kreslím srdce,“ povie a pokračuje: „Chcem byť šoférom, alebo možno policajtom. Ľudia kradnú a robia škaredé veci, preto chcem byť policajtom. Rád spievam, rád tancujem. Toto všetko chcem byť.“ Ďuri je v škole, čisto rómskej, vyfarbuje papagája. Potom ide domov. Ten domov pripomína najchudobnejší africký slam, ale je uprostred civilizovanej čerstvej držiteľky Nobelovej ceny za mier, uprostred Európskej únie. Nasleduje rozkošná pasáž so šantiacimi deťmi, skáču po epede, trojkolkujú sa, pretŕčajú sa pred kamerou s mačiatkami a šteniatkami. „Páči sa mi tu,“ priznáva Ďuri. „Možem sa hrať.“ Ďuri žije s rodičmi a ďalšími vyše sedemdesiatimi ľuďmi v totálnej chudobe neďaleko smradľavej čističky odpadových vôd. Apokalyptický priestor. Z rozpadávajúceho sa domu v centre rumunského mestečka Miercurea Ciuc v roku 2004 boli, vraj celkom nakrátko, presťahovaní na miesto nevhodné na obývanie. Dočasné riešenie nadobúda črty definitívy. Žijú v chatrči na zaplakanie. Ďuriho životné vyhliadky sú nijaké. Jeho sny sú šumienka.
.slovenský dokumentárny film 2011/2012
Tak sa volá jediná súťažná sekcia festivalu Jeden svet. Tento rok súťažili filmy Absolventi (réžia: Tomáš Krupa, 2012), Až do mesta Aš (Iveta Grófová, 2012), Cigáni idú do volieb (Jaroslav Vojtek, 2012), Krehká identita (Zuzana Piussi, 2012), Muži revolúcie (Zuzana Piussi, 2011), O mladých rodičoch 2 (Adam Hanuljak, 2012), Zvonky šťastia (Jana Bučka, Marek Šulík, 2012). O viacerých z nich už bola na stránkach .týždňa reč.
Krehká identita ľudí z rovnomenného filmu Zuzany Piussi pripomína len veľmi vzdialene skutočnú ľudskú identitu, takú, o akú sa dá naozaj oprieť, s akou sa dá vyrovnane a múdro žiť. Opiera sa o Cyrila, Metoda, svätého Gorazda, o Svätopluka a o Tisa. O štátny znak, štátnu hymnu, štátnu vlajku. A šlus. „Najprv si musíme jasnejšie uvedomiť, čo rozumieme pod identitou. To je to, čo niekoho robí tým, čím je, “ povie na úvod vo filme Milan Ďurica, autor Tisovho životopisu a navrhovateľ jeho blahorečenia. „Slovenský národ,“ pokračuje výnimočne kontroverzný historik, „si zachoval svoju národnú identitu práve preto, že náboženstvo, ktoré ju vytváralo, ostávalo v ňom pevne zakotvené.“ Vieme my vôbec, čo nás robí tými, ktorými sme? Vieme my vôbec, čím sme?
(Krátka numerická špekulácia: Keď od počtu všetkých Slovákov odrátam tých, o ktorých hovorí Piussi vo filme Nemoc tretej moci, a potom odpočítam tých, o ktorých hovorí v Od Fica do Fica, a napokon odrátam aj tých, o ktorých hovorí v Krehkej identite, preboha, nevyjde mi vlastne záporné číslo?!)
Ale vyššie menované snímky neboli jedinými zo slovenskej proveniencie. Premietali sa aj iné, hoci mimo súťaže, napríklad 0800 800 818 (réžia: Marcel Pázman) o tom, keď sa človek stáva tovarom; 22 hláv (Matúš Demko) o boji s komunistickou justíciou; Rabínka (réžia: Anna Grusková) o Bratislavčanke Gisi Fleischmannovej, ktorá verila, že zachráni všetkých európskych Židov; Tiene barbarskej noci (Igor Sivák) a Zvláštna akcia (Ľubomír Štecko), oba o snahe komunistov zlikvidovať katolícku cirkev v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
(Ktorý z najnovších slovenských filmov vyhrá, v čase, keď píšem tento text, nevedno, lebo festival ešte trvá. Ale na www.jedensvet.sk to určite bude zavesené ešte zahorúca.)
.svet v pohybe
Leitmotívom festivalu bolo trojslovie Svet v pohybe. Svet je naozaj v pohybe – obchoduje sa s ľuďmi, na lodiach sa preváža humanitárna pomoc, arabský priestor sa búri, falšujú sa prezidentské voľby, ženy sú nútené predávať svoje telá, revoltujú mladí Európania, pochodujú neonacisti, trpia čínski disidenti, Rómovia idú do volieb, niektoré ženy boxujú, rozhlasová stanica Demokratický hlas Barmy stále žije, umierajú novinári a ich vrahovia unikajú trestu, ľudia prichádzajú o svoju pôdu, zle sa žije v Bielorusku, na Ukrajine či Kube, ale aj jeden deväťdesiatročný starček chodí večer na bicykli na didžiny, v Karáči vďaka istému manželskému páru vzniká sieť sociálnych a zdravotníckych zariadení, rodia sa deti, niekedy dokonca zvonia zvonky šťastia. 13. ročník Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet 2012, 3. – 9. decembra 2012, v deviatich filmových sekciách sa predstavilo 70 zahraničných a domácich dokumentov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.