Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zásadná reforma štátu

.eduard Chmelár .časopis .klub

Teší ma, že po najrôznejších občianskych návrhoch (od individuálnych iniciatív typu Iniciatívy za Občiansku ústavu až po širokospektrálnejšie výzvy typu Dokončime revolúciu) sa téma zásadnej politickej reformy tohto štátu preniesla aj do politickej diskusie.

Po Pavlovi Hrušovskom, ktorý myšlienku novej ústavy podporil ešte ako predseda parlamentu (aj keď jeho konzervatívne názory na posilnenie rozhodovacích právomocí občana vyvolávajú otázku, prečo vlastne) sa tejto agendy chytil aj Daniel Lipšic a naposledy o niečo zdržanlivejšie aj Radoslav Procházka. Kým Lipšic v podstate iba ukradol nápady občianskych iniciatív aj s heslami (Slovenskú republiku treba postaviť odznova), Procházka pristúpil k celému problému opatrnejšie, ale aj tvorivejšie. Jeho návrh nového volebného systému nepovažujem za najlepší (pre zástancov radikálnejších riešení môže byť dokonca sklamaním), ale za najrealistickejší v zmysle parlamentnej matematiky.
Rebelujúci poslanec za KDH pochopil, že základné ústavné zmeny sú príliš vážne na to, aby sa stali obeťou vlastného ega, masteného v politickom súboji. Ak urobíme z otázky novej ústavy stranícku agendu, vlastne ju tým zneužívame, lebo riskujeme, že najdôležitejší štátnický projekt stojí a padá na úspechu jednej strany. Procházkov zámer, obrátiť sa so svojím návrhom najprv na ministra vnútra, považujem za prezieravý z dvoch dôvodov. Jednak núti Smer, aby odkryl karty a prestal sa vyhýbať téme, ktorú sľúbil riešiť hneď po parlamentných voľbách. A po druhé si uvedomuje, že aj tie najlepšie návrhy sa za súčasnej situácie bez Smeru nepresadia. Lipšicova taktika – „podporte nás a my presunieme moc od politikov späť k ľuďom“ – je v tom lepšom prípade naivná, v tom horšom zaváňa nepeknou demagógiou, lebo strana, ktorá má momentálne problém objaviť sa v prieskumoch nad päťpercentnou hranicou, niečo také nemôže presadiť, aj keby vyhrala parlamentné voľby.
Na Procházkovom projekte je sympatické, že na rozdiel od Lipšicových predstáv hľadá spôsob, ako pri reforme zachovať spravodlivejší, teda pomerný systém. Vyjadrenie autora tohto návrhu, politológa Petra Spáča, že „oponovať tomuto systému znamená oponovať voličovi a krajskej rovnosti“ je už však dosť demagogické, keďže existujú minimálne rovnocenné alternatívy, ako je napríklad tzv. single transferable vote, čo je volebný systém, ktorý používajú napríklad v Írsku, na Malte, v Austrálii a najnovšie aj na Islande.
A tak najdôležitejšie bude uvedomiť si, že ak je táto agenda myslená vážne, nemôže byť presadená ako individuálna politická agenda, ale len ako výsledok širokej spoločenskej zmluvy. Procházkovou hlavnou devízou je práve to, predstavuje nádej na skutočne novú politickú generáciu, ktorej sú cudzie zákopové ideologické vojny. Je preto paradoxné, že hoci „novú politickú kultúru“ sľubuje KDH už od čias Hrušovského, v skutočnosti sa začína črtať až s politikom, ktorého chcú z hnutia vyštvať.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite