Keby len zhubný, on je neoperovateľný. Franka – a celú jeho rodinu čiže manželku Simone, násťročnú dcéru a malého syna – osud z minúty na minútu postaví pred mrazivú skutočnosť: Odteraz už budete všetci iba odrátavať dni Frankovej existencie, dni spoločného jestvovania. V štatistikách strachov býva obava z ťažkej choroby najbližších na najvyšších priečkach. Niekedy dokonca vyššie ako ochorenie vlastné. Mohlo by sa zdať, že takouto rakovinovou ranou osudu sa všetko končí. Jedno sa síce končí, ale niečo sa aj začína. Niečo veľmi dôležité pre život (najmä tých, čo ešte ostanú) – umieranie. Vyrovnávanie sa s umieraním, zvládnutie umierania. Andreas Dresen je známy svojím autorským sústredením sa na partnerské a medziľudské vzťahy. Z Konečnej uprostred cesty, z filmu, ktorý sa pomaly rozbieha, a potom je z metra na meter dramatickejší, sála nesmierna autentickosť, pravdivosť aj v najnepatrnejších detailoch. Cítime sa pri jeho pozeraní uprostred celuloidovej skutočnosti, uprostred svojej cesty. Keď šoférka Simone nočným mestom riadi električku, vie presne, kde sú zastávky aj kde je konečná. Mimo električky sú záležitosti života oveľa zložitejšie, koľajnice premenlivé a nespoľahlivé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.