Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

FILM Konečná uprostred cesty

.zuzana Mojžišová .časopis .film

FILM Konečná uprostred cesty (Réžia: Andreas Dresen, 2011) Nemecko-francúzsky film Andreasa Dresena je ponurý a silný. Hovorí o prítomnosti smrti v našich životoch. V jeho úvode sa hlavný hrdina Frank Lange (Milan Peschel), človek-milión, z dlhého lekárskeho monológu dozvedá, že mu diagnostikovali na mozgu zhubný nádor.

Keby len zhubný, on je neoperovateľný. Franka  – a celú jeho rodinu čiže manželku Simone, násťročnú dcéru a malého syna –  osud z minúty na minútu postaví pred mrazivú skutočnosť: Odteraz už budete všetci iba odrátavať dni Frankovej existencie, dni spoločného jestvovania. V štatistikách strachov býva obava z ťažkej choroby najbližších na najvyšších priečkach. Niekedy dokonca vyššie ako ochorenie vlastné. Mohlo by sa zdať, že takouto rakovinovou ranou osudu sa všetko končí. Jedno sa síce  končí, ale niečo sa aj začína. Niečo veľmi dôležité pre život (najmä tých, čo ešte ostanú) – umieranie.  Vyrovnávanie sa s umieraním, zvládnutie umierania. Andreas Dresen je známy svojím autorským sústredením sa na partnerské a medziľudské vzťahy. Z Konečnej uprostred cesty, z filmu, ktorý sa pomaly rozbieha, a potom je z metra na meter dramatickejší, sála nesmierna autentickosť, pravdivosť aj v najnepatrnejších detailoch. Cítime sa pri jeho pozeraní uprostred celuloidovej skutočnosti, uprostred svojej cesty. Keď šoférka Simone nočným mestom riadi električku, vie presne, kde sú zastávky aj kde je konečná. Mimo električky sú záležitosti života oveľa zložitejšie, koľajnice premenlivé a nespoľahlivé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite