.kataláncom sa v poslednom období darí pútať pozornosť aj v tých kútoch sveta, ktoré predtým o existencii ich regiónu tušili len matne. Katalánci vytvárajú dojem, že sa chystajú byť zatiaľ najmladším štátom Európy. Tá si na množenie štátnych útvarov mohla po rozdelení Česko-Slovenska a bolestnom zrode Kosova zvyknúť. Nie je to tak. Katalánska snaha o secesiu vyvoláva často nechápavý údiv, v tom horšom prípade rovno odsúdenie z extrémizmu.
Politickou tvárou hnutia za osamostatnenie Katalánska je pritom Artur Mas – človek, ktorého sotva možno považovať za čudáka z okraja normálneho spektra.
.nemá rád zmeny
Artur Mas i Gavarró pochádza z dobre zabezpečenej katalánskej rodiny. Narodil sa v roku 1956 v Barcelone, mal troch súrodencov, vyštudoval v katalánskej metropole francúzsku strednú školu a potom pokračoval štúdiom ekonómie na Barcelonskej univerzite. Ovláda angličtinu, francúzštinu, samozrejme aj katalánčinu a španielčinu. Má dlhoročné manželstvo, z ktorého vzišli tri deti, nevyrába škandály a, ak máme veriť chýrom (ktoré s gustom zopakoval napríklad britský Independent), posledných štyridsať rokov dovolenkuje stále v tom istom hoteli na Baleárskych ostrovoch. Ba vraj ten jediný raz, čo sa aj s rodinou sťahoval, iba vymenil jeden byt v barcelonskom obytnom bloku za iný – v tom istom bloku.
Kto by ho nepoznal, považoval by ho za politika, akých v Bruseli majú radi – technokrat s neveľmi vzrušujúcim imidžom, ekonóm s líderskými ambíciami, ale vždy ochotný nájsť kompromis. Nálepka nacionalistu na jeho uhladené spôsoby jednoducho nesedí.
Popravde, Artur Mas ani nacionalista nie je. Nie v tom zmysle, v akom sa nacionalizmus emocionálne chápe, keď sa touto nálepkou označujú ukričaní politici bez dobrých spôsobov a bez logického uvažovania. A tiež nie v zmysle prísne politickom.
Španielski konzervatívci z Partido Popular – Ľudovej strany – sa naňho dlho spoliehali ako na partnera v dialógu i praktickej politike. Masova politická kariéra sa začala pôsobením na niekoľkých ministerstvách (od verejných prác po hospodárstvo), v roku 1995 sa zjavil v katalánskom parlamente a o šesť rokov neskôr, v dvetisíc prvom, ho stredopravá strana CiU (Konvergencia a jednota) menovala za nástupcu svojho lídra Jordiho Pujola. Odvtedy sa už jeho vzostup nedal zastaviť.
Mas začal až postupne, zo svojej čoraz pevnejšej politickej pozície, podporovať a propagovať hnutie zvané catalanismo. Je to kultúrne hnutie, ktorého cieľom je uchovanie a rozvoj katalánskych národných hodnôt, katalánskeho jazyka a historického povedomia obyvateľov Katalánska. Vzniklo už v 19. storočí, živené romantizmom a vzopätím národného povedomia, aké sa vtedy prejavilo v celej Európe. Hoci sa catalanismo v médiách často voľne zamieňa za katalánsky nacionalizmus, nie je to presné. Catalanismo je prúdom, z ktorého nacionalizmus vzišiel až o niečo neskôr, začiatkom 20. storočia. Dodnes platí, že kto je prívržencom catalanisma, nemusí byť nutne nacionalista. Catalanismo sa totiž po veľkú časť svojej existencie ako myšlienkový prúd vyhýbalo priamemu označeniu Kataláncov za osobitný národ.
Samozrejme, dnešné catalanismo je často vyhranene politické. Ale na rozdiel od nacionalisticky prifarbeného extrémizmu sa tomuto hnutiu darí držať sa v hraniciach prijateľnosti. Artur Mas je toho živým dôkazom.
.muž bez správnej minulosti
Mas ešte pred niekoľkými rokmi tvrdil, že by sa vyhol priamej požiadavke nezávislosti pre Katalánsko. To však bolo ešte v ére, keď s Madridom spolupracoval v mnohých otázkach, keď si budoval politickú kredibilitu – a keď nebola ekonomická kríza. Čo teda posunulo Masa z bezpečných stredopravých postojov k volaniu po nezávislosti? Ekonomika. Ale aj Masova zaťatá pracovitosť, umeniť politicky prežiť a, samozrejme, aj politicky profitovať zo zmien verejnej mienky. Mas vycítil, že teraz chcú Katalánci nezávislosť väčšmi než inokedy, pretože u nich prevládol pocit, že ich pozícia v Španielsku je ekonomicky nevýhodná a neudržateľná.
Preto dnes Mas volá po referende o nezávislosti Katalánska. Centrálna vláda odpovedá nielen odmietaním, ale aj vyhrážkami. Nato Mas prišiel s predčasnými voľbami a dúfal, že nimi dá Madridu príučku. Plánoval totiž získať dosť silné politické postavenie, aby už jeho požiadavka referenda nemohla byť len tak zhodená zo stola.
Masovej strane však úmysel nevyšiel – počet jej kresiel v parlamente klesne zo 62 na 50. Plán bol získať 68 kresiel, čo by v 135-člennom parlamente na absolútnu väčšinu stačilo. A tak hoci CiU skončila na prvom mieste, skutočným víťazom volieb sú ľavicoví republikáni zo strany ERC, podporujúci nezávislosť, ktorí mali pôvodne 10 a teraz majú 21 mandátov.
Masov technokratický umiernený imidž sa ukázal ako dvojsečná zbraň. Na jednej strane ho vyniesol hore a pomohol mu získať kredibilitu, na druhej strane mu však mnohí nacionalisti ťažko zabúdajú, že ešte donedávna nezávislosť otvorene nepodporoval. Pre salónnu politiku, najmä tú madridsky orientovanú, je príliš katalánsky. Pre nacionalistov zase príliš salónny. To však neznamená, že o Masovi a „jeho“ referende nebude Európa ešte počuť.
Politickou tvárou hnutia za osamostatnenie Katalánska je pritom Artur Mas – človek, ktorého sotva možno považovať za čudáka z okraja normálneho spektra.
.nemá rád zmeny
Artur Mas i Gavarró pochádza z dobre zabezpečenej katalánskej rodiny. Narodil sa v roku 1956 v Barcelone, mal troch súrodencov, vyštudoval v katalánskej metropole francúzsku strednú školu a potom pokračoval štúdiom ekonómie na Barcelonskej univerzite. Ovláda angličtinu, francúzštinu, samozrejme aj katalánčinu a španielčinu. Má dlhoročné manželstvo, z ktorého vzišli tri deti, nevyrába škandály a, ak máme veriť chýrom (ktoré s gustom zopakoval napríklad britský Independent), posledných štyridsať rokov dovolenkuje stále v tom istom hoteli na Baleárskych ostrovoch. Ba vraj ten jediný raz, čo sa aj s rodinou sťahoval, iba vymenil jeden byt v barcelonskom obytnom bloku za iný – v tom istom bloku.
Kto by ho nepoznal, považoval by ho za politika, akých v Bruseli majú radi – technokrat s neveľmi vzrušujúcim imidžom, ekonóm s líderskými ambíciami, ale vždy ochotný nájsť kompromis. Nálepka nacionalistu na jeho uhladené spôsoby jednoducho nesedí.
Popravde, Artur Mas ani nacionalista nie je. Nie v tom zmysle, v akom sa nacionalizmus emocionálne chápe, keď sa touto nálepkou označujú ukričaní politici bez dobrých spôsobov a bez logického uvažovania. A tiež nie v zmysle prísne politickom.
Španielski konzervatívci z Partido Popular – Ľudovej strany – sa naňho dlho spoliehali ako na partnera v dialógu i praktickej politike. Masova politická kariéra sa začala pôsobením na niekoľkých ministerstvách (od verejných prác po hospodárstvo), v roku 1995 sa zjavil v katalánskom parlamente a o šesť rokov neskôr, v dvetisíc prvom, ho stredopravá strana CiU (Konvergencia a jednota) menovala za nástupcu svojho lídra Jordiho Pujola. Odvtedy sa už jeho vzostup nedal zastaviť.
Mas začal až postupne, zo svojej čoraz pevnejšej politickej pozície, podporovať a propagovať hnutie zvané catalanismo. Je to kultúrne hnutie, ktorého cieľom je uchovanie a rozvoj katalánskych národných hodnôt, katalánskeho jazyka a historického povedomia obyvateľov Katalánska. Vzniklo už v 19. storočí, živené romantizmom a vzopätím národného povedomia, aké sa vtedy prejavilo v celej Európe. Hoci sa catalanismo v médiách často voľne zamieňa za katalánsky nacionalizmus, nie je to presné. Catalanismo je prúdom, z ktorého nacionalizmus vzišiel až o niečo neskôr, začiatkom 20. storočia. Dodnes platí, že kto je prívržencom catalanisma, nemusí byť nutne nacionalista. Catalanismo sa totiž po veľkú časť svojej existencie ako myšlienkový prúd vyhýbalo priamemu označeniu Kataláncov za osobitný národ.
Samozrejme, dnešné catalanismo je často vyhranene politické. Ale na rozdiel od nacionalisticky prifarbeného extrémizmu sa tomuto hnutiu darí držať sa v hraniciach prijateľnosti. Artur Mas je toho živým dôkazom.
.muž bez správnej minulosti
Mas ešte pred niekoľkými rokmi tvrdil, že by sa vyhol priamej požiadavke nezávislosti pre Katalánsko. To však bolo ešte v ére, keď s Madridom spolupracoval v mnohých otázkach, keď si budoval politickú kredibilitu – a keď nebola ekonomická kríza. Čo teda posunulo Masa z bezpečných stredopravých postojov k volaniu po nezávislosti? Ekonomika. Ale aj Masova zaťatá pracovitosť, umeniť politicky prežiť a, samozrejme, aj politicky profitovať zo zmien verejnej mienky. Mas vycítil, že teraz chcú Katalánci nezávislosť väčšmi než inokedy, pretože u nich prevládol pocit, že ich pozícia v Španielsku je ekonomicky nevýhodná a neudržateľná.
Preto dnes Mas volá po referende o nezávislosti Katalánska. Centrálna vláda odpovedá nielen odmietaním, ale aj vyhrážkami. Nato Mas prišiel s predčasnými voľbami a dúfal, že nimi dá Madridu príučku. Plánoval totiž získať dosť silné politické postavenie, aby už jeho požiadavka referenda nemohla byť len tak zhodená zo stola.
Masovej strane však úmysel nevyšiel – počet jej kresiel v parlamente klesne zo 62 na 50. Plán bol získať 68 kresiel, čo by v 135-člennom parlamente na absolútnu väčšinu stačilo. A tak hoci CiU skončila na prvom mieste, skutočným víťazom volieb sú ľavicoví republikáni zo strany ERC, podporujúci nezávislosť, ktorí mali pôvodne 10 a teraz majú 21 mandátov.
Masov technokratický umiernený imidž sa ukázal ako dvojsečná zbraň. Na jednej strane ho vyniesol hore a pomohol mu získať kredibilitu, na druhej strane mu však mnohí nacionalisti ťažko zabúdajú, že ešte donedávna nezávislosť otvorene nepodporoval. Pre salónnu politiku, najmä tú madridsky orientovanú, je príliš katalánsky. Pre nacionalistov zase príliš salónny. To však neznamená, že o Masovi a „jeho“ referende nebude Európa ešte počuť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.