Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec integrácie

.peter Schutz .časopis

Jeden z najdramatickejších konfliktov v histórii eurosummitov sa strhol o rozpočtovú perspektívu 2014 až 2020. Suma, o ktorú sa v Bruseli reálne „hralo“, bola pritom porovnateľná, respektíve len o málo vyššia, ako posledná tranža „záchranného úveru“ Grécku (44 miliárd eur). O tej sa rozhodovalo, zhodou okolností, tiež posledný novembrový týždeň.

Viacero pozorovateľov si všimlo skutočnosť, že v rámci biliónového rozpočtu EÚ je rozdiel medzi najreštriktívnejšou pozíciou Británie a upraveným návrhom EK úplné nič oproti sumám, ktoré boli vrhnuté na zachraňovanie bánk a štátov. Vyvodili z toho de facto jednomyseľný záver, že 27 lídrov je stelesnením malichernosti a akejsi nacionálnej sebastrednosti. Neboli totiž natoľko „štátnickí“ alebo, ak chcete, „proeurópski“, aby sa dokázali dohodnúť na zlomku sumy, ktorú od nich samotných dostalo Grécko. A to už nevraviac o Írsku, Portugalsku a nasledovníkoch, ktorí ešte len prídu.
Tento, azda najčastejší  leitmotív po bruselskom fiasku, má dve chyby.  Po prvé, tie miliardy sa možno vynímajú ako drobné zo slonovinovej veže Bruselu. Avšak zdola, z perspektívy daňových poplatníkov hoci aj bohatších štátov, sú to obrovské peniaze. Po druhé, je to práve kontext dlhovej krízy, v ktorom prelety stoviek miliárd hore-dolu Európou bagatelizujú všetko ostatné. Na druhej strane ženú do čoraz zúfalejšej fiškálnej pozície aj „čistých platcov“, ktorí sú do jedného tiež po krk v dlhoch...  Ľahko sa asi zhodneme na tom, že keby neboli dve kolá gréckych úverov a dva eurovaly, tak rozpočtová perspektíva 2014 až 2020 by sa rodila v podstatne zmierlivejšom ovzduší a všetkým by sa ľahšie ustupovalo.
Odklad do ďalšieho mimoriadneho summitu s potenciálom eskalácie konfliktov je inštruktážnou ukážkou, že idea európanstva narazila na tvrdý plafón. Keď sú rezervy vyčerpané a požičiavanie je ruleta, dvadsaťsedem lídrov zrazu unisono povýšilo národné vrecko nad spoločný európsky klobúk. Je to prirodzené, musia počúvať hlas voličov, od ktorých odvodzujú svoju legitimitu. Námietka, že forsírovaním národného sebectva si politici zachraňujú osobné preferencie a kože, má iste svoje opodstatnenie. Dá sa ale zmietnuť jednoducho tým, že ťažiskové politiky, ktoré „žerú“ viac než tri štvrtiny európskeho rozpočtu (agrárna a kohézna) nikdy nepresvedčili o svojej užitočnosti. A to je povedané ešte najjemnejšie. Nielen Grécko, ale aj iní sú kabinetným dôkazom, že šlo o také plytvanie zdrojmi, aké si na prahu recesie Európa nemôže dovoliť.
Tým sa nechce povedať, že po nejakých ďalších dvoch či troch špeciálnych summitoch o rozpočte sa kompromis nenájde.  Záujmové skupiny, naviazané na európske dotácie, sú dosť mocné, aby z politikov vyžmýkali nejaký prienik, ktorý potom skúsia všetci predať na domácej pôde ako víťazstvo. To najpodstatnejšie však procedúra obnažila dokonale. Slovami Financial Times: „Proces integrácie na úrovni Európskej únie je z veľkej časti ukončený.“ Je to tak, ale v užšom kruhu eurozóny sa bude bojovať ďalej.  Banková a hospodárska (či fiškálna) únia sú dlhodobé vízie, kryté expanzívnou politikou  ECB, s ktorými politici neprestanú, keďže neschopnosť priznať vlastné omyly a strach z úplného zrútenia finančného sektora im zísť z tejto cesty už nedovolia. Problém je akurát v tom, že ak integrácia končí na úrovni Únie, nie je jasné, prečo by mala fungovať na úrovni eurozóny.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite