Kuba bola štát s prvou železnicou v Latinskej Amerike, teraz v novembri je to 175 rokov. Havana-Bejucel stála o dekádu skôr, ako začali chodiť vlaky vo vtedajšom Španielsku. Ale nejde iba o historické dátumy. Železnica sa na ostrove rozšírila rýchlo a tvorila chrbticu vtedajšieho života. V mnohých mestečkách sa život odvíjal podľa toho, kedy prišiel a kedy odišiel vlak. Typický železničný pach bol považovaný za arómu. Dnes z tejto slávy zostalo len málo. Jedného dňa sme z nástupišťa povedali skutočnému vlaku svoje zbohom a namiesto komfortu, ktorý sme si s ním spájali, prišiel diskomfort a nervozita.
Hoci sa za posledný rok veľa investovalo do opráv a rekonštrukcie, hoci sa prepravovaný náklad takmer zdvojnásobil, kubánske dráhy trpia niečím, čo len ťažko možno vyjadriť v číslach. Hlavným problémom nie je nedostatok presnosti, ani vagóny v dezolátnom stave, dokonca ani špinavé toalety. Hlavným problémom nie je ani systematické okrádanie cestujúcich, nehorázny personál, stále meškanie a rušenie spojov alebo alarmujúci stav bezpečnosti, ako o tom svedčia časté nehody. To najhoršie sa odohralo v mysliach miliónov cestujúcich Kubáncov, ktorí sa už na cestovanie vlakom pozerajú inak. Príchod a odchod vlaku už neurčuje ich život a nikto už nemáva z okienka. Otrepaná scéna staničného bozku na rozlúčku alebo vreckovka mávajúca z prázdneho nástupišťa totiž prišli o to najdôležitejšie: o vlak pripravený na odchod, hrdého železného hada, ktorý tvorí chrbticu celého ostrova.
Hoci sa za posledný rok veľa investovalo do opráv a rekonštrukcie, hoci sa prepravovaný náklad takmer zdvojnásobil, kubánske dráhy trpia niečím, čo len ťažko možno vyjadriť v číslach. Hlavným problémom nie je nedostatok presnosti, ani vagóny v dezolátnom stave, dokonca ani špinavé toalety. Hlavným problémom nie je ani systematické okrádanie cestujúcich, nehorázny personál, stále meškanie a rušenie spojov alebo alarmujúci stav bezpečnosti, ako o tom svedčia časté nehody. To najhoršie sa odohralo v mysliach miliónov cestujúcich Kubáncov, ktorí sa už na cestovanie vlakom pozerajú inak. Príchod a odchod vlaku už neurčuje ich život a nikto už nemáva z okienka. Otrepaná scéna staničného bozku na rozlúčku alebo vreckovka mávajúca z prázdneho nástupišťa totiž prišli o to najdôležitejšie: o vlak pripravený na odchod, hrdého železného hada, ktorý tvorí chrbticu celého ostrova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.