Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z Budapešti píše Csaba Kiss

.csaba G. Kiss .časopis .klub

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Vtedajšia slovenská menšina v Maďarsku  bola v katastrofálnom stave. Inteligencia takmer bezo zvyšku odišla do Československa. Stádo zostalo bez pastiera. Po slovensky nemal kto učiť, slovenskú národnú kultúru nemal kto približovať. Túto vznešenú prácu preto, paradoxne, vzal na seba nejeden vysídlený Maďar. Vysídlenci možno Československo pokladali za macošskú krajinu, ktorú museli opustiť, ale naďalej si vážili slovenskú a českú kultúru. Bolo to pokolenie vynikajúcich vedcov a spisovateľov. Napríklad Emil Niederhauser, ktorý pripravil syntézu  dejín východostrednej Európy, Endre Kovács, ktorý skúmal poľské dejiny a bohemista László Dobossy. A prirodzene, László Sziklay.  
Poznal som jeho životnú cestu, vedel som, že sa považoval za „košického mešťana“ podobne ako Sándor Márai. Mne sprostredkoval atmosféru historickej Hornej zeme. Dedičstvo urbanizmu, v ktorom občania poznali a vzájomne si uctili svoje jazyky.  Tak si pamätal aj Košice v časoch prvej Československej republiky, aj v rokoch 1938 – 1945, keď  bolo opäť súčasťou Maďarského kráľovstva. Mladý Sziklay podporoval kultúru menšinových Slovákov v Maďarsku, napríklad Hviezdoslavov samovzdelávací literárny kruh na gymnáziu s vyučovacím jazykom slovenským. Slovenských prozaikov a básnikov uverejňoval v časopise Nové maďarské múzeum (Új Magyar Múzeum), ktorý redigoval, vydal k nemu aj slovenskú prílohu. Roku 1942 uzrela svetlo sveta jeho prvá kniha o dejinách slovenskej literatúry. V úvode písal, že Maďari potrebujú poznať slovenskú literatúru.
V tomto duchu pokračoval aj po roku 1945. V Budapešti a neskôr v Segedíne vyučoval slovenskú národnú literatúru menšinovým  Slovákom a o slovenskej literatúre písal pre Maďarov štúdie. Napríklad prvé monografické Dejiny slovenskej literatúry (1962) mimo územia Československa. Predstavoval a presadzoval myšlienku vzájomného porozumenia a tolerancie. V politike bývalého Uhorska kritizoval znetvorenú predstavu, ktorá zo Slovákov chcela mať tzv. Maďaroslovákov. Myslím, že by sa mu takisto nepozdávalo, keby niekto na Slovensku chcel mať namiesto Maďarov tzv. Slovákomaďarov. Vedel totiž, použijúc Mináčove slová, že tu žijú národy.  
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite