Hoci to vyzerá neuveriteľne, stále znova a znova sa ukazuje, že je kam klesať, šachta sociálneho a politického marazmu je hlboká.
Filmová dokumentaristka Zuzana Piussi uvzato skúma, v akej krajine to vlastne žije. Skúma aj za nás, lebo my tu tiež žijeme. Každým ďalším filmom akoby seba (i nás) čoraz dôkladnejšie presviedčala, že Slovensko nie je „human friendly". Smutné, ale pravdivé, trefa do čierneho. Trafené husi gágajú, trafení ľudia podávajú trestné oznámenia.
Vo väčšine Piussiných filmov je zjavný motív, ktorý ju priviedol k nakrúcaniu. Rozhorčenie (čo sa čoraz viac podobá na zúfanie si) nad našou verejnou (aj verejnosti schválne skrývanou) súčasnosťou. Režisérka zaznamenáva na kameru vypäté situácie, plamenisté aj striedmejšie výpovede, atmosféru, chodí z miesta na miesto, zvykne sa objaviť vždy tam, kde po papuli dostávajú demokracia, spravodlivosť, zdravý rozum... A od filmu k filmu si v Piussiných skúmaniach čoraz viac priestoru uzurpuje odporná spoločenská a politická, teda verejná trápnosť v ťažko únosnej miere. Keby tá trpká trápnosť nebola do plaču, mohla by byť na smiech. Začalo sa to snímkou Koliba (2009), pokračovalo Mužmi revolúcie a dnes toľko spomínanou Nemocou tretej moci (oba 2011), zaznie to v ešte neodpremiérovanej Krehkej identite (2012) a aj v najnovšom opuse, celkom čerstvom, no už i tak spojenom s takým „malým“ slovenským distribučným pokrytectvom a (auto)cenzúrou – Od Fica do Fica.
Film sa začína v priebehu predvolebnej kampane roku 2010 – mítingový motorkár máva vlajočkou a dušuje sa, že jedine Slovenská národná strana zastupuje práva Slovače na cééélom svete, siláci si prehadzujú kamenné gule z pleca na plece, je aj tanec, aj hudba, aj spev, aj pivo a po plafón sľubov sprava i zľava, napokon jasavá radosť, lebo zvíťazilo pravicové zoskupenie strán. Svižné dokumentárne tempo nahradí v non-fiction filmoch pomerne zriedkavá animovaná pasáž doplnená hranými (veľmi vtipnými vstupmi) – nedalo sa inak, utajené u nás ostáva utajeným, neodtajnené neodtajneným, nezbavené mlčanlivosti nezbaveným mlčanlivosti – hoci je aj (skoro) všetko na internete. Potom prichádza na rad Gorila a vyrazí spoločnosti dych. Keď ho opäť polapí, k slovu sa dostávajú protigorilie manifestácie. Tempo filmu, končiaceho sa drvivým víťazstvom Smeru v predčasných parlamentných voľbách tohto roka, sa zvoľňuje. Mení sa autorská taktika. Už netreba iba horizontálne zmapovať priestor, už treba vykonať aj vertikálny vrt. Marazmus sa ťažko vŕta (ťažšie než múr v byte na Vazovovej), potrebuje to svoj čas.
Určite ste sa už stali svedkami takéhoto úkazu. Ak človeka, ktorý ochorel na dlho sa vlečúcu a zhoršujúcu sa chorobu, vidíte každý deň, neuvedomujete si chátranie jeho telesnej schránky a duše tak prenikavo, ako keby ste toho pacienta videli ešte zdravého, potom s ním mesiace neboli a potom ho zrazu stretli. Vtedy by vás jeho zlý výzor a zlý stav udreli rovno medzi oči. Také čosi robí divákom Piussin film Od Fica do Fica. Už nie sme tí, čo úpadok vlastnej spoločnosti videli deň za dňom, a tak si naň mohli postupne zvykať. Stávame sa tými, ktorí akoby svoju (už roky chorú) krajinu náhodou stretli na ulici a ostali zdrvení jej katastrofálnou kondíciou.
Od Fica do Fica (SK, 2012) Námet, scenár, kamera a réžia: Zuzana Piussi. Strih: Marek Šulík. Hudba: Živé kvety. Film možno vidieť webovej stránke časopisu .týždeň www.tyzden.sk.
Filmová dokumentaristka Zuzana Piussi uvzato skúma, v akej krajine to vlastne žije. Skúma aj za nás, lebo my tu tiež žijeme. Každým ďalším filmom akoby seba (i nás) čoraz dôkladnejšie presviedčala, že Slovensko nie je „human friendly". Smutné, ale pravdivé, trefa do čierneho. Trafené husi gágajú, trafení ľudia podávajú trestné oznámenia.
Vo väčšine Piussiných filmov je zjavný motív, ktorý ju priviedol k nakrúcaniu. Rozhorčenie (čo sa čoraz viac podobá na zúfanie si) nad našou verejnou (aj verejnosti schválne skrývanou) súčasnosťou. Režisérka zaznamenáva na kameru vypäté situácie, plamenisté aj striedmejšie výpovede, atmosféru, chodí z miesta na miesto, zvykne sa objaviť vždy tam, kde po papuli dostávajú demokracia, spravodlivosť, zdravý rozum... A od filmu k filmu si v Piussiných skúmaniach čoraz viac priestoru uzurpuje odporná spoločenská a politická, teda verejná trápnosť v ťažko únosnej miere. Keby tá trpká trápnosť nebola do plaču, mohla by byť na smiech. Začalo sa to snímkou Koliba (2009), pokračovalo Mužmi revolúcie a dnes toľko spomínanou Nemocou tretej moci (oba 2011), zaznie to v ešte neodpremiérovanej Krehkej identite (2012) a aj v najnovšom opuse, celkom čerstvom, no už i tak spojenom s takým „malým“ slovenským distribučným pokrytectvom a (auto)cenzúrou – Od Fica do Fica.
Film sa začína v priebehu predvolebnej kampane roku 2010 – mítingový motorkár máva vlajočkou a dušuje sa, že jedine Slovenská národná strana zastupuje práva Slovače na cééélom svete, siláci si prehadzujú kamenné gule z pleca na plece, je aj tanec, aj hudba, aj spev, aj pivo a po plafón sľubov sprava i zľava, napokon jasavá radosť, lebo zvíťazilo pravicové zoskupenie strán. Svižné dokumentárne tempo nahradí v non-fiction filmoch pomerne zriedkavá animovaná pasáž doplnená hranými (veľmi vtipnými vstupmi) – nedalo sa inak, utajené u nás ostáva utajeným, neodtajnené neodtajneným, nezbavené mlčanlivosti nezbaveným mlčanlivosti – hoci je aj (skoro) všetko na internete. Potom prichádza na rad Gorila a vyrazí spoločnosti dych. Keď ho opäť polapí, k slovu sa dostávajú protigorilie manifestácie. Tempo filmu, končiaceho sa drvivým víťazstvom Smeru v predčasných parlamentných voľbách tohto roka, sa zvoľňuje. Mení sa autorská taktika. Už netreba iba horizontálne zmapovať priestor, už treba vykonať aj vertikálny vrt. Marazmus sa ťažko vŕta (ťažšie než múr v byte na Vazovovej), potrebuje to svoj čas.
Určite ste sa už stali svedkami takéhoto úkazu. Ak človeka, ktorý ochorel na dlho sa vlečúcu a zhoršujúcu sa chorobu, vidíte každý deň, neuvedomujete si chátranie jeho telesnej schránky a duše tak prenikavo, ako keby ste toho pacienta videli ešte zdravého, potom s ním mesiace neboli a potom ho zrazu stretli. Vtedy by vás jeho zlý výzor a zlý stav udreli rovno medzi oči. Také čosi robí divákom Piussin film Od Fica do Fica. Už nie sme tí, čo úpadok vlastnej spoločnosti videli deň za dňom, a tak si naň mohli postupne zvykať. Stávame sa tými, ktorí akoby svoju (už roky chorú) krajinu náhodou stretli na ulici a ostali zdrvení jej katastrofálnou kondíciou.
Od Fica do Fica (SK, 2012) Námet, scenár, kamera a réžia: Zuzana Piussi. Strih: Marek Šulík. Hudba: Živé kvety. Film možno vidieť webovej stránke časopisu .týždeň www.tyzden.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.