Eseje a tri rozhovory (na úvod, v strede a na záver). A názov, evokujúci Mináčovo Dúchanie do pahrieb. Aktuálna zbierka textov Ivana Kadlečíka je ostrou, povrch vecí a javov prenikajúcou kritikou dnešnej doby. Autor ju vníma ako uponáhľanú, sploštenú, vyprázdnenú, otupenú, povrchnú, barbarskú, vlastné korene si nevážiacu, konzumnú... Áno, áno, to hovoria mnohí. A, áno, aj Ivan Kadlečík občas zovšeobecní aj to, čo by malo zostať individuálne, sem-tam sa mu pestré farby sveta zlejú do nezáživnej sivosti a on sa diví, kde sa podeli. Napriek tomu je čítanie jeho iskier (lebo čo esej, to iskra), hlbokým, dušu napájajúcim zážitkom. Nielen pre krásu jazyka (Kadlečík totiž píše tak, ako hovorí a hovorí tak, ako žije – múdro a rozvážne), aj pre ten kadlečíkovský pesimizmus, ktorý nebúra a neničí, ale dvíha, osvetľuje, zneisťuje a obohacuje. Nepritakáva realite. Spochybňuje ju. Aj takáto nahnevaná veta sa v knihe nachádza: „Namiesto sebapoznania a sebavedomia je tu strata identity, neznalosť spoločenstva, celoživotná adolescencia a komplex menejcennosti, ktorý sa navonok prejavuje napríklad aj v ustavičnom nestavaní, alebo stavaní a odstraňovaní sôch, pamätníkov, budov a stromov, a najmä búraním seba samých ako plnohodnotných ľudských bytostí." Aj vďaka iskrám Ivana Kadlečíka nie je pahreba úplne studená.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.