Sedel som ráno pri raňajkách, keď moja žena (už som skutočne definitívne oženený), začula pani Baborovú v rádiu. Pred ňou nejaký tridsaťpäťročný profesor z gymnázia veľmi civilizovane a pokojne vysvetľoval, prečo by podľa neho dvadsaťtri rokov po novembri 1989 nemala taký dôležitý post v krajskej „vláde“ zastávať komunistka. Pani Baborová ho štýlom a tónom hlasu, na ktorý si ja aj moja žena až pridobre pamätáme, spochybnila slovami, že profesor je v tridsiatich piatich rokoch príliš mladý, aby mohol do niečoho takého hovoriť. „To sú presne oni. Oni sa vôbec nezmenili, a teraz nám to budú hovoriť znovu. To je strašné!“ rozčuľovala sa moja žena Lída. Jej otec, ktorý chcel v mladosti napodobniť bratov Mašínovcov, zažil na vlastnej koži tie najtvrdšie komunistické kriminály. „Ale, láska, strašné to ešte len bude. Počkaj, až nám po najbližších voľbách podobné veci bude hovoriť nejaký komanč z postu podpredsedu vlády alebo ministra školstva,“ upokojoval som ju. „Sme asi, bohužiaľ, takí blbci, že si tým, tak ako ľudia vo všetkých krajinách okolo nás, budeme musieť prejsť,“ dodal som a popíjal som v pokoji svoju rannú kávu s mliekom. „Keď to dobre dopadne, bude to trvať len štyri roky a azda to v tých ďalších voľbách budeme môcť zmeniť. No, ak nám dovolia voliť.“
Áno, nič iné, ako si začať zvykať, nám v tejto chvíli nezostáva. V deviatich českých krajoch sedia vďaka výsledkom krajských volieb komunisti v regionálnych vládach – v koalícii so sociálnou demokraciou. A v dvoch krajoch, Severočeskom a Karlovarskom, áno, v tých krajoch, odkiaľ sme po druhej svetovej vojne vyhnali sudetských Nemcov, budú mať dokonca svojich hajtmanov.
A keďže na druhej strane hranice, teda v bývalom východnom Nemecku, rastie popularita neonacistov, vytvára sa na hrebeni Krušných a Lužických hôr veľmi výbušná zmes, ktorá môže vzťahy, v tejto chvíli na prvý pohľad takmer idylické, opäť naplniť urážkami, napätím a vzájomnými útokmi.
Českí komunisti sú totiž v tejto oblasti napojení na Kluby českého pohraničia, militantné skupiny smutne preslávených červených gardistov a ďalších profesionálnych vyháňačov Nemcov, ktoré sú v českom prostredí obdobou ľudí ako Ján Slota a Marián Kotleba. Nedokážem tak odhadnúť, ako s komunistickým hajtmanom dopadne už skoro hotový projekt Múzea českých Nemcov v Ústí nad Labem, alebo či pri moste v Ústí bude ďalej pamätná tabuľa pripomínajúca hromadné vraždenie tamojších Nemcov 31. júna 1945, pre ktoré sa ujal názov „ústecký masaker“. Keď som sa na komunistov za hranicami pýtal pred niekoľkými dňami predsedu nemeckého Bundestagu Norberta Lammerta, tak mi len sucho odpovedal, že sme si ich demokraticky zvolili a že Nemecko výsledok demokratických volieb rešpektuje.
Áno, tak to totiž je. Komunisti vyhrali v týchto dvoch krajoch (a v mnohých ďalších sa umiestnili na druhom mieste) celkom demokraticky. Najmä vďaka tomu, že väčšina oprávnených voličov, a to predovšetkým demokratických strán, sa k voľbám vôbec neunúvala. Komunistom veľa voličov nepribudlo, ale keďže ich voliči k urnám prišli, zatiaľ na najväčší úspech Komunistickej strany Čiech a Moravy od roku 1989 to stačilo.
Šokujúce pre mňa a mnoho liberálne orientovaných ľudí, ktorí za istých podmienok občas volia aj Českú stranu sociálno-demokratickú, bolo to, ako ľahko, ba takmer s nadšenými výkrikmi sa sociálni demokrati do objatia s komunistami vrhli. Jasné, túžba po moci je veľká a koalícia so stredovými či pravicovými stranami by bola náročná, ale aj tak je to desivé, nechutné a odporné. Českí komunisti pritom neurobili nič. Stále tvrdia, že ich totalita bola fajn, že až na niekoľko excesov to bola vlastne pohoda, že sa ľuďom darilo lepšie a najmä, ako dodávajú v poslednom čase, za nich sa v politike toľko nekradlo. Áno, asi nás to prosto neminie. Musí prísť české obdoby Ficov, Mečiarov, Gašparovičov, aby sme zistili, že kradnú rovnako alebo aj viac ako ich demokratickí predchodcovia, že od nich žiadna sociálna ani iná záchrana nepríde. Len nám z nich bude ešte o trochu horšie, a budeme sa zase za svojich politikov hanbiť, budeme premýšľať, kam sa máme odsťahovať...
Pre vás nič nové, veď to už na Slovensku zažívate od roku 1992. Budeme sa musieť od vás naučiť, ako také niečo prežiť.
Autor je redaktor Lidových novín a MF Dnes.
Áno, nič iné, ako si začať zvykať, nám v tejto chvíli nezostáva. V deviatich českých krajoch sedia vďaka výsledkom krajských volieb komunisti v regionálnych vládach – v koalícii so sociálnou demokraciou. A v dvoch krajoch, Severočeskom a Karlovarskom, áno, v tých krajoch, odkiaľ sme po druhej svetovej vojne vyhnali sudetských Nemcov, budú mať dokonca svojich hajtmanov.
A keďže na druhej strane hranice, teda v bývalom východnom Nemecku, rastie popularita neonacistov, vytvára sa na hrebeni Krušných a Lužických hôr veľmi výbušná zmes, ktorá môže vzťahy, v tejto chvíli na prvý pohľad takmer idylické, opäť naplniť urážkami, napätím a vzájomnými útokmi.
Českí komunisti sú totiž v tejto oblasti napojení na Kluby českého pohraničia, militantné skupiny smutne preslávených červených gardistov a ďalších profesionálnych vyháňačov Nemcov, ktoré sú v českom prostredí obdobou ľudí ako Ján Slota a Marián Kotleba. Nedokážem tak odhadnúť, ako s komunistickým hajtmanom dopadne už skoro hotový projekt Múzea českých Nemcov v Ústí nad Labem, alebo či pri moste v Ústí bude ďalej pamätná tabuľa pripomínajúca hromadné vraždenie tamojších Nemcov 31. júna 1945, pre ktoré sa ujal názov „ústecký masaker“. Keď som sa na komunistov za hranicami pýtal pred niekoľkými dňami predsedu nemeckého Bundestagu Norberta Lammerta, tak mi len sucho odpovedal, že sme si ich demokraticky zvolili a že Nemecko výsledok demokratických volieb rešpektuje.
Áno, tak to totiž je. Komunisti vyhrali v týchto dvoch krajoch (a v mnohých ďalších sa umiestnili na druhom mieste) celkom demokraticky. Najmä vďaka tomu, že väčšina oprávnených voličov, a to predovšetkým demokratických strán, sa k voľbám vôbec neunúvala. Komunistom veľa voličov nepribudlo, ale keďže ich voliči k urnám prišli, zatiaľ na najväčší úspech Komunistickej strany Čiech a Moravy od roku 1989 to stačilo.
Šokujúce pre mňa a mnoho liberálne orientovaných ľudí, ktorí za istých podmienok občas volia aj Českú stranu sociálno-demokratickú, bolo to, ako ľahko, ba takmer s nadšenými výkrikmi sa sociálni demokrati do objatia s komunistami vrhli. Jasné, túžba po moci je veľká a koalícia so stredovými či pravicovými stranami by bola náročná, ale aj tak je to desivé, nechutné a odporné. Českí komunisti pritom neurobili nič. Stále tvrdia, že ich totalita bola fajn, že až na niekoľko excesov to bola vlastne pohoda, že sa ľuďom darilo lepšie a najmä, ako dodávajú v poslednom čase, za nich sa v politike toľko nekradlo. Áno, asi nás to prosto neminie. Musí prísť české obdoby Ficov, Mečiarov, Gašparovičov, aby sme zistili, že kradnú rovnako alebo aj viac ako ich demokratickí predchodcovia, že od nich žiadna sociálna ani iná záchrana nepríde. Len nám z nich bude ešte o trochu horšie, a budeme sa zase za svojich politikov hanbiť, budeme premýšľať, kam sa máme odsťahovať...
Pre vás nič nové, veď to už na Slovensku zažívate od roku 1992. Budeme sa musieť od vás naučiť, ako také niečo prežiť.
Autor je redaktor Lidových novín a MF Dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.