V roku 1968 prišiel americký psychológ Frederick Herzberg so svojou teóriou motivačných a hygienických faktorov, determinujúcich postoj k práci. Je viacero spôsobov, ako ľudí motivovať, písal Herzberg: uznanie, výsledky, rast, zodpovednosť, zmysel práce. Hygienické faktory idú opačným smerom: ich nenaplnenie vedie k demotivácii. Okrem vzťahov s kolegami a nadriadenými a stratégie firmy patrí medzi hygienické faktory práve výška mzdy. Ak mzda zodpovedá danej situácii (typu práce v danom regióne v danom čase), prestáva fungovať ako demotivácia a môžu nastúpiť. Inak povedané, peniaze nemotivujú, ich nedostatok vzhľadom na okolnosti však pôsobí proti motivácii. Situácia slovenských učiteľov je učebnicovým príkladom Herzbergovej teórie. Finančná demotivácia je taká silná, že ich priviedla až k štrajku.
Niektorí učitelia si predstavujú, že zvýšenie miezd povedie k väčšej motivácii. To má ďaleko k realite. Aj keby vláda hneď zvýšila učiteľské mzdy o 10 percent, tieto mzdy by v porovnaní s priemernou mzdou vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku boli ešte stále na chvoste krajín OECD. Aby sa to zmenilo, musel by nárast platov byť oveľa vyšší. A aj keby mzdy nebeským zázrakom stúpli rovno o 50 percent, vyššia motivácia by sa nedostavila. Možno by sa naplnil hygienický faktor, a bol by čas hľadať motivačné faktory učiteľského povolania. Manažéri firiem, zamestnávajúcich oveľa lepšie platených ľudí, by o náročnosti motivovania vedeli rozprávať.
Výrazné zvýšenie miezd by však nepochybne viedlo k zmenám. O učiteľské povolanie by malo záujem viac ľudí. A verejnosť, najmä tá rodičovská, by zvýšila očakávania od škôl a učiteľov. V rodičovi i študentovi by sa ozval zákazník: ak dostávate viac z našich daní, tak to v škole nemôže vyzerať ako v retrofilme. Jedno i druhé by viedlo k tlaku na výmenu slabších učiteľov a vytvorenie priestoru takým, ktorí by učili lepšie a s väčším nadšením. Štrajk, tento krajný prostriedok, často používaný na zabránenie zmenám, by paradoxne mohol medzi slovenskými učiteľmi zmeny vyvolať. Namiesto „istôt" by mohla prísť väčšia orientácia na zákazníka.
Niektorí učitelia si predstavujú, že zvýšenie miezd povedie k väčšej motivácii. To má ďaleko k realite. Aj keby vláda hneď zvýšila učiteľské mzdy o 10 percent, tieto mzdy by v porovnaní s priemernou mzdou vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku boli ešte stále na chvoste krajín OECD. Aby sa to zmenilo, musel by nárast platov byť oveľa vyšší. A aj keby mzdy nebeským zázrakom stúpli rovno o 50 percent, vyššia motivácia by sa nedostavila. Možno by sa naplnil hygienický faktor, a bol by čas hľadať motivačné faktory učiteľského povolania. Manažéri firiem, zamestnávajúcich oveľa lepšie platených ľudí, by o náročnosti motivovania vedeli rozprávať.
Výrazné zvýšenie miezd by však nepochybne viedlo k zmenám. O učiteľské povolanie by malo záujem viac ľudí. A verejnosť, najmä tá rodičovská, by zvýšila očakávania od škôl a učiteľov. V rodičovi i študentovi by sa ozval zákazník: ak dostávate viac z našich daní, tak to v škole nemôže vyzerať ako v retrofilme. Jedno i druhé by viedlo k tlaku na výmenu slabších učiteľov a vytvorenie priestoru takým, ktorí by učili lepšie a s väčším nadšením. Štrajk, tento krajný prostriedok, často používaný na zabránenie zmenám, by paradoxne mohol medzi slovenskými učiteľmi zmeny vyvolať. Namiesto „istôt" by mohla prísť väčšia orientácia na zákazníka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.