Globálne otepľovanie je reálne a znižovanie emisií CO2 je dobrý nápad, ak sú náklady na zníženie nižšie ako rozsah škôd, ktorým sa tým podarí predísť. Zrnko pravdy je aj na spojitosti medzi hurikánmi a globálnym otepľovaním: Medzivládny panel OSN pre zmeny klímy (IPCC) očakáva ku koncu tohto storočia nižší počet hurikánov, ale s vyššou intenzitou. Do konca storočia však zostáva ešte 88 rokov, navyše, vo svojej tohtoročnej správe o extrémnom počasí samotný IPCC konštatoval, že príliš neverí akémukoľvek pripisovaniu hurikánov globálnemu otepľovaniu. Autori jednej zo základných štúdií časopisu Science pre odhady hurikánov zo strany OSN to formulovali jasne: „Je predčasné vyvodzovať záver, že ľudská činnosť ... už má preukázateľný vplyv na aktivitu hurikánov v Atlantiku."
V skutočnosti USA nezažili od hurikánu Wilma v roku 2005 žiadny ďalší hurikán tretej alebo vyššej kategórie. Týchto sedem rokov bez silných hurikánov je najdlhším takýmto obdobím za viac ako sto rokov, pričom počet ani intenzita hurikánov, ktoré zasiahnu americkú pevninu, sa od roku 1900 nezvyšujú, ale mierne klesajú. Aj v globálnom meradle platí, že celková energia hurikánov, vzniknutých počas posledných štyroch rokov (vrátane Sandy), bola nižšia ako v ktoromkoľvek období od 70. rokov.
Skutočné škody v tvrdení o Sandy však pramenia zo záludného argumentu, že ak tú deštrukciu spôsobilo globálne otepľovanie, mali by sme pomôcť budúcim obetiam hurikánov tým, že už dnes znížime emisie CO2. Redford súdi: „Ignorovaním vedeckých faktov títo ľudia znevažujú ľudské utrpenie spôsobené klimatickými zmenami." V skutočnosti znevažujeme ľudské utrpenie tým, že sa zameriavame na odbúravanie CO2, pretože akékoľvek reálne uhlíkové škrty nespôsobia v najbližších 50 až 100 rokoch prakticky nič.
Zoberme si vzostup morskej hladiny, ktorý v New Yorku napáchal zďaleka najväčšie škody. Modely ukazujú, že najambicióznejšia klimatická politika na svete, plán „20-20-20" Európskej únie, bude mať až do konca storočia čisté náklady vo výške približne 250 miliárd dolárov ročne, teda asi 20 biliónov dolárov celkovo. Napriek tomu do roku 2100 zníži morskú hladinu len o deväť milimetrov. Keby podobný plán prijali USA, náklady a prínosy by pravdepodobne boli podobné: teda celkom dvojcentimetrové zníženie vzostupu morskej hladiny do konca storočia pri čistých nákladoch približne 500 miliárd dolárov ročne.
Zamyslime sa nad týmto krajne nereálnym scenárom: aj keby sa nám takmer okamžite podarilo prinútiť celý svet – vrátane Číny a Indie – na prijatie drastických uhlíkových škrtov a aj keby sme ku koncu storočia vysali CO2 z atmosféry, dokázali by sme dovtedy znížiť vzostup morskej hladiny len o 18 až 45 centimetrov. Modely ukazujú, že náklady by pritom predstavovali najmenej 40 biliónov dolárov ročne.
Postavme tieto údaje do protikladu k tomu, čoho sa mesto New York právom obáva: teda k pravdepodobnosti 3,3 percenta ročne, že hurikán tretej kategórie (úplne bez vplyvu globálneho otepľovania) zasiahne New York. Takýto hurikán by zdvihol morskú hladinu až o 7,5 metra (asi o tri metre vyššie ako Sandy), takže by sa Kennedyho letisko ocitlo šesť metrov pod vodou. Veľká časť tohto rizika by sa dala zvládnuť budovaním protipovodňových bariér, osadzovaním vchodov do metra dverami odolnými proti búrkam a jednoduchými úpravami, ako sú vodopriepustné chodníky – to všetko za cenu približne 100 miliónov dolárov ročne.
Sandy ponúkla základnú otázku: ak chceme znížiť škody po hurikánoch, máme sa zamerať na lacné riešenie, ktoré nám umožní zvládať prívalové búrky oveľa lepšie v priebehu niekoľkých rokov, alebo na neuveriteľne drahé riešenie, ktoré by trvalo takmer sto rokov a ubralo by deväť milimetrov zo vzostupu hladiny? Morálne ospravedlniteľná odpoveď je zrejmá.
Copyright: Project Syndicate, 2012
V skutočnosti USA nezažili od hurikánu Wilma v roku 2005 žiadny ďalší hurikán tretej alebo vyššej kategórie. Týchto sedem rokov bez silných hurikánov je najdlhším takýmto obdobím za viac ako sto rokov, pričom počet ani intenzita hurikánov, ktoré zasiahnu americkú pevninu, sa od roku 1900 nezvyšujú, ale mierne klesajú. Aj v globálnom meradle platí, že celková energia hurikánov, vzniknutých počas posledných štyroch rokov (vrátane Sandy), bola nižšia ako v ktoromkoľvek období od 70. rokov.
Skutočné škody v tvrdení o Sandy však pramenia zo záludného argumentu, že ak tú deštrukciu spôsobilo globálne otepľovanie, mali by sme pomôcť budúcim obetiam hurikánov tým, že už dnes znížime emisie CO2. Redford súdi: „Ignorovaním vedeckých faktov títo ľudia znevažujú ľudské utrpenie spôsobené klimatickými zmenami." V skutočnosti znevažujeme ľudské utrpenie tým, že sa zameriavame na odbúravanie CO2, pretože akékoľvek reálne uhlíkové škrty nespôsobia v najbližších 50 až 100 rokoch prakticky nič.
Zoberme si vzostup morskej hladiny, ktorý v New Yorku napáchal zďaleka najväčšie škody. Modely ukazujú, že najambicióznejšia klimatická politika na svete, plán „20-20-20" Európskej únie, bude mať až do konca storočia čisté náklady vo výške približne 250 miliárd dolárov ročne, teda asi 20 biliónov dolárov celkovo. Napriek tomu do roku 2100 zníži morskú hladinu len o deväť milimetrov. Keby podobný plán prijali USA, náklady a prínosy by pravdepodobne boli podobné: teda celkom dvojcentimetrové zníženie vzostupu morskej hladiny do konca storočia pri čistých nákladoch približne 500 miliárd dolárov ročne.
Zamyslime sa nad týmto krajne nereálnym scenárom: aj keby sa nám takmer okamžite podarilo prinútiť celý svet – vrátane Číny a Indie – na prijatie drastických uhlíkových škrtov a aj keby sme ku koncu storočia vysali CO2 z atmosféry, dokázali by sme dovtedy znížiť vzostup morskej hladiny len o 18 až 45 centimetrov. Modely ukazujú, že náklady by pritom predstavovali najmenej 40 biliónov dolárov ročne.
Postavme tieto údaje do protikladu k tomu, čoho sa mesto New York právom obáva: teda k pravdepodobnosti 3,3 percenta ročne, že hurikán tretej kategórie (úplne bez vplyvu globálneho otepľovania) zasiahne New York. Takýto hurikán by zdvihol morskú hladinu až o 7,5 metra (asi o tri metre vyššie ako Sandy), takže by sa Kennedyho letisko ocitlo šesť metrov pod vodou. Veľká časť tohto rizika by sa dala zvládnuť budovaním protipovodňových bariér, osadzovaním vchodov do metra dverami odolnými proti búrkam a jednoduchými úpravami, ako sú vodopriepustné chodníky – to všetko za cenu približne 100 miliónov dolárov ročne.
Sandy ponúkla základnú otázku: ak chceme znížiť škody po hurikánoch, máme sa zamerať na lacné riešenie, ktoré nám umožní zvládať prívalové búrky oveľa lepšie v priebehu niekoľkých rokov, alebo na neuveriteľne drahé riešenie, ktoré by trvalo takmer sto rokov a ubralo by deväť milimetrov zo vzostupu hladiny? Morálne ospravedlniteľná odpoveď je zrejmá.
Copyright: Project Syndicate, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.