Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Idem na motorke malými preplnenými uličkami v Káthmandu. Motorky, autá, taxíky, všetko sa to na seba tlačí a trúbi a keďže v Káthmandu nie sú chodníky, vozidlá využívajú vozovku až na maximum, často si odpinknú zrkadlo na kľučkách od dverí domov. Ostala som stáť vminizápche a videla som, ako pod starým tehlovým domom, pri malom obchodíku učupenom pod váhou domu, ktorý už dlho nevydrží a prehýba sa na všetkých nosných miestach, stojí dedko. V tradičnej nepálskej čiapočke, vráskami pomaľovaná celá tvár, vidím, ako sa snaží zachrániť deti v školských uniformách, ktoré si kupujú v obchodíku lízanky a vôbec nevidia, že sa na nich tlačí mikrobus, ktorý sa opäť vybral vpred totálne natesno. Dedko stláča deti dnu do obchodíka, mikrobus prejde, deti zaplatia za lízanky a bez povšimnutia so smiechom odchádzajú.

Dedko stojí pred domom a pozoruje ulicu. Ja sedím na motorke a tisnú sa mi slzy do očí. Ako som si mohla celý mladý život myslieť, že starí ľudia sú nudní a nezaujímaví? A furt len poučujú a umravňujú a všetko vedia najlepšie…Posledné roky mám zo všetkých najradšej práve starších ľudí.
Dokážem sa s nimi baviť celé hodiny a dokonca dokážem celé hodiny aj počúvať, čo je v mojom prípade omnoho obtiažnejšie. Často som počula mladých hovoriť o tom, ako pracujú so starými ľuďmi v rôznych ústavoch a vždy som ich len ľutovala, že aká to musí byť hrozná robota. Starí ľudia mi pripomínali smrť a ja sa smrti bojím. Neviem, čo sa smnou stalo, možno, že len ja sama starnem a začínam byť k sebe zhovievavejšia, neviem, ale v každom prípade je mi teraz veľmi ľúto, koľko dôležitých starých ľudí som svojou hlúposťou odignorovala. Jediná stará osoba, ktorú som milovala, bola moja babka, a keď zomrela, zlomilo mi to srdce a prestala som sa starými ľudmi zaoberať. Nikdy som nestretla ani jedného svojho biologického dedka. Veľmi ma to mrzí. Ostala mi ešte jedna starká. Poznám ju len z Facebooku. Chcem sa s ňou stretnúť, ale bojím sa, či a ako budem prijatá. Starká, touto cestou ťa prosím o priateľstvo, nie len to facebookové, ale naozajstné, úprimné a trvácne. Si jediná, ktorá mi zostala. Ak ma prijmeš za vnučku, budem veľmi rada.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite