Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ekonómia špionáže

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Vo filmoch pôsobia tajné služby ako všemocné a vševediace organizácie. No príbeh americkej CIA, ktorá v týchto dňoch púta pozornosť svetových médií, je skôr o byrokratickom chaose a opakovaných prešľapoch. Čo hovorí ekonómia o zlyhaniach tajných služieb?

.ešte pred pár týždňami sa zdalo, že pod vedením rešpektovaného bývalého vojaka Davida Petraeusa sa CIA predsa len zotavila zo škandálov minulého desaťročia. Neschopnosť zabrániť útokom z 11. septembra 2001, prešľapy vo vojne proti terorizmu či nelichotivá úloha, ktorú táto tajná služba zohrala pri zdôvodňovaní útoku na Irak ju uvrhli do vážnej krízy. Teraz, keď sa prevalila mimomanželská aféra Petraeusa s Paulou Broadwellovou, autorkou jeho životopisu, si pozorovatelia opäť ťukajú prstom na čelo. Na obranu bývalého veliteľa z Iraku a Afganistanu možno uviesť aspoň to, že v dôsledku jeho mimomanželských pletiek nikto neprišiel o život. To sa však nedá povedať o množstve minulých zlyhaní a škandálov CIA.

.odkaz popola
Keď sa v júli 1995 odohrával masaker v Srebrenici, pri ktorom bolo zavraždených viac ako 8-tisíc ľudí, CIA o tom nevedela viac než z televíznych správ. A od prvých medializovaných informácií o srbských zverstvách jej trvalo až dva týždne, kým vyslala špionážne lietadlo U-2, ktoré odfotilo masové hroby v okolí bosnianskeho mesta. Ďalšie tri dni trvalo, kým fotky dorazili do ústredia CIA a ďalšie tri dni zabralo, než sa k nim dostal analytik. Po troch týždňoch od prvých novinárskych správ sa americký prezident od svojej spravodajskej služby dozvedel, že v Európe prebehol najväčší masaker od konca druhej svetovej vojny. V rovnakom čase sa parížska pobočka CIA snažila v dômyselnej operácii ukradnúť informácie o vyjednávacích pozíciách Francúzska pred akýmisi obchodnými rokovaniami. Okrem iného sa tu agentúra snažila zistiť, koľko amerických filmov sa premieta vo francúzskych kinách...
Táto a mnoho podobných historiek sa nachádza v knihe Dejiny CIA od amerického novinára a nositeľa Pulitzerovej ceny Tima Weinera. Autor preštudoval tisíce strán odtajnených dokumentov o činnosti americkej spravodajskej služby, pričom jej prácu pokrýva dlhé roky aj ako investigatívec. Čítanie tejto knihy, ktorú jeden recenzent denníka Wall Street Journal nazval najlepšou o utajených operáciách CIA, je mrazivé. Tisíce ľudí zomreli v uplynulých desaťročiach nie vinou zlovôle CIA, ale v dôsledku kombinácie jej megalomanstva, vnútorných mocenských bojov, zmätku, sebaklamov a nekompetentnosti.
CIA bola založená prezidentom Trumanom v roku 1947, aby sa už nikdy neopakoval Pearl Harbor. Lenže počas nasledujúcich 65 rokov tajnú službu opakovane prekvapovali náhle zvraty a zásadné udalosti na medzinárodnej scéne. Kórejská vojna, čínsky vstup do nej, sovietska atómová bomba, smrť Stalina a boj o jeho následníctvo, Maďarská revolúcia v roku 1956, pád berlínskeho múru, iracké prepadnutie Kuvajtu či útoky z 11. septembra: to všetko je len výber udalostí, ktoré agentúra nedokázala predvídať alebo dokonca priamo predpovedala, že nenastanú.    
Kým CIA sa desaťročia nedokázala dostať k tajomstvám za kremeľskými múrmi, Sovieti mali špiónov na nejednom americkom ministerstve či federálnom úrade. Počas celej Studenej vojny disponovala CIA v ZSSR presne tromi agentmi, ktorí jej dodali nejaké cenné tajomstvá. Všetkých troch Sovieti odhalili, zatkli a popravili. K tomu treba pridať spackané utajené operácie po celom svete či organizovanie prevratov, ktoré sa neskôr obrátili proti americkým záujmom. Pracovníkom agentúry v teréne často chýbali základné znalosti jazyka, kultúry, histórie a celkového kontextu ich pôsobiska. Vo Weinerovej knihe opakuje CIA tie isté chyby tak často a bez poučenia, až sa zdá, že majú nejaký systémový pôvod v paradoxnom charaktere jej práce.     

.rozptýlené znalosti
Jedným z omylov CIA bola aj neschopnosť v 80. rokoch rozoznať ekonomický úpadok Sovietskeho zväzu. Analytici agentúry hľadeli na pôsobivé čísla o množstve tovarov, ktoré sa v ZSSR vyprodukovali, no unikalo im, že centrálne plánované ekonomiky majú sklon vyrábať, o čo nikto nemá záujem a naopak, nevedia pokryť dopyt po žiadaných spotrebných tovaroch. Inak povedané, dochádza v nich k nesúladu medzi výrobou a spotrebou. Skúmať príčiny systémového zlyhania centrálne plánovaných ekonomík je užitočné. Existujú totiž paralely medzi problémami, ktorým čelí centrálna plánovacia agentúra v socialistickej ekonomike a problémami, ktorým je vystavená centrálna spravodajská služba s celosvetovou pôsobnosťou.
Tento rok vyšla v slovenčine kniha španielskeho ekonóma Jesúsa Huertu de Sota s názvom Socializmus, ekonomická kalkulácia a podnikanie. O tajných službách sa v nej nič nepíše. No jej autor rozvíja koncepciu takzvaných rozptýlených znalostí, ktorá sa dá aplikovať aj za hranicami ekonómie. O čo ide? My ľudia prežívame celý svoj život prácou s informáciami. Časť z nich má teoretický charakter, dajú sa formálne vyjadriť a nachádzame ich úhľadne zozbierané v knihách, časopisoch, príručkách či návodoch. Oveľa menej je doceňovaný druhý typ, takzvané praktické informácie. Tie sa odvíjajú priamo od ľudského konania. Sú výsostne subjektívne a rozptýlené ako črepy medzi všetkých ľudí. Každý má len ich nepatrnú časť a prítomné sú zvyčajne len v hlave konajúceho jednotlivca. Tieto praktické poznatky sa len veľmi ťažko prenášajú na iné osoby. Ľudia s nimi pracujú akoby mimovoľne, väčšinou bez toho, aby im dávali formálnu podobu.
Ekonómovia ako de Soto sa zaoberajú tými rozptýlenými praktickými poznatkami, ktoré sa nejako dotýkajú objavovania podnikateľských príležitostí a prenášajú sa medzi jednotlivými trhovými aktérmi prostredníctvom cien. V trhovom hospodárstve práve ceny pôsobia ako gigantická decentralizovaná signálna sústava, ktorá zdola koordinuje výrobu a spotrebu. V príkazových ekonomikách dochádza k nesúladu medzi ponukou a dopytom, pretože centrálny plánovací orgán tento mechanizmus narúša. Sám vinou ich subjektívneho a lokálneho charakteru nedokáže rozptýlené poznatky zozbierať a centralizovať. Jeho zamestnanci na také niečo jednak nemajú kapacitu, jednak sa rozptýlené informácie rýchlo menia v čase a priestore. Socializmus v dôsledku toho generuje neprekonateľné problémy.
Tim Weiner to nikde explicitne netvrdí, ale spôsob, akým píše o CIA vo svojej knihe, nasvedčuje, že táto organizácia čelí podobnému problému v oblasti práce so spravodajskými poznatkami. Na jednej strane si má agentúra zachovať prehľad o dianí v každej krajine sveta. Na druhej strane na to nemá kapacity. Mohla by síce najať viac ľudí za viac peňazí či vytvoriť nové oddelenia, no riadenie takej opachy za istou hranicou vedie len k jej väčšej byrokratickej ťažkopádnosti. Ľavá ruka často nevie, čo robí pravá. Navyše situácia v teréne sa mení tak rýchlo, že keď informácie dorazia do centrály, už sú aj zastarané. K tomu treba prirátať problém so správnym vyhodnotením prichádzajúcich poznatkov, oddelením zrna od pliev a vytýčením správnej reakcie. Do toho všetkého zasahuje faktor náhody, nezamýšľaných dôsledkov a ľudských emócií. Zamestnanci spravodajských služieb nie sú automaty, ktoré majú na zreteli len dobro vlasti. Sledujú aj vlastné ciele, vedú boje o prestíž a neraz prekračujú zákon. Za týchto okolností neprekvapuje, že dejiny CIA pôsobia ako nepretržitá reťaz malérov. Skôr prekvapí, ak sa im občas niečo podarí.                   

.spravodajské úspechy
Tajné služby po celom svete majú tendenciu obhajovať sa tvrdením, že ich zlyhania sú verejné a široko medializované, no o úspechoch vie málokto. Podľa Weinera je to viac-menej mýtus. CIA mala dlhodobo lepšiu povesť, než si zaslúžila. „Ich úsilie dať svetu zmysel vygenerovalo teplo, ale málo svetla,“ píše vo svojej knihe. Na druhej strane, pár vecí americkým tajným službám skutočne vyšlo, a rozhodne to nie sú maličkosti. Usáma bin Ládin je mŕtvy a al-Káida od 11. septembra 2001 nezopakovala podobný útok na americkej pôde. Namiesto toho jej vodcov zabíjajú nepilotované lietadlá.
No nájdu sa aj príklady úspechov zo skorších období. Počas Kubánskej krízy v roku 1962, ktorá priviedla svet na pokraj tretej svetovej vojny, radil prezidentovi Kennedymu rozvážny riaditeľ CIA John McCone. Aj keď tajná služba opäť prišla s informáciami o sovietskych raketách neskoro, bol to práve jeho nápad spustiť námornú blokádu ostrova. V roku 1967 agentúra poskytla pomoc bolívijskej armáde pri úspešnom dolapení a likvidácii marxistického banditu Che Guevaru (áno, toho, čo dnes mládež nosí na tričkách).
Na konci 80. rokov zase CIA pomohla zastaviť tajný taiwanský nukleárny program. Hoci Taiwan bol spojencom USA, popieral, že atómovú bombu vyvíja. Navyše, Čína hrozila, že ak ostrovná republika vyvinie takúto zbraň, ihneď krajinu napadne. V záujme USA bolo nevyhrocovať konflikt. CIA mala v taiwanskom ústave pre výskum jadrovej energie agenta, ktorý zbehol k Američanom aj s dôkazmi o vývoji atómovej bomby. Taiwanská vláda sa napokon pod americkým nátlakom vzdala svojich nukleárnych ambícií.  
Agentúra zaznamenala aj úspech pri sabotovaní chradnúcej sovietskej ekonomiky. V roku 1981 Reaganova administratíva odhalila sieť asi dvoch stoviek agentov, cez ktorú KGB získavala na Západe pokročilé technológie. Washington sa to rozhodol využiť. Bez toho, aby o tom Sovieti tušili, im americké tajné služby podsúvali technologické trójske kone, najmä v podobe počítačového softvéru a ťažobných technológií. Sovieti stavali plynovod zo Sibíri do Európy a potrebovali vhodný softvér na kontrolu tlakomerov a ventilov. Tak ich Američania nechali jeden ukradnúť v nastrčenej kanadskej firme. Mesiace bežal systém hladko. Potom zrazu začal tlak v plynovode stúpať a kdesi na Sibíri nastal výbuch. Táto sabotáž stála Moskvu nemalé peniaze.
Asi najúspešnejšou americkou operáciou počas 80. rokov bola podpora afganských rebelov, ktorí bojovali proti Sovietom a na ktorých si Moskva vylámala zuby. Američania vtedy na podporu mudžahedínov vynakladali až 700 miliónov dolárov ročne. Je iróniou dejín, že dnes na pohorí Hindukuš krvácajú americkí vojaci i daňoví poplatníci.

.kto zhodil Dvojičky?
Po Weinerovej nedávnej prednáške na Univerzite Komenského v Bratislave mu viacerí diváci z publika položili otázku, kto podľa neho zničil Svetové obchodné centrum. Konšpiračné teórie sa tešia širokej popularite a mnoho ľudí si myslí, že newyorské Dvojičky si Američania zbúrali sami.
Jednorazové konšpirácie v podobe atentátov či teroristických útokov nepochybne existujú. Niektoré vyšli, iné nie. Lenže práve teória rozptýlených informácií vysvetľuje, prečo zrejme nemôže existovať žiadny „šedý výbor“ slobodomurárov, jezuitov či sionských mudrcov, ktorí by z pozadia cieľavedome riadil svet, rozhodoval o vzostupe a páde prezidentov či o každodennom vývoji burzových indexov. Dokonca ani vtedy nie, keby si partia mimoriadne bohatých a vplyvných ľudí povedala, že by svet takto chcela riadiť. Ak „výbor ľudomilov“ v podobe centrálnych plánovacích komisií socialistických štátov nedokázal kedysi zhromaždiť, spracovať a využívať informácie, rozptýlené medzi milióny ľudí, prečo by sa to malo dariť nejakému „výboru sprisahancov“?! Aj hromadnejšie prejavy správania, ktoré z diaľky vyzerajú ako dohodnuté, sa zvyčajne ukážu ako obyčajné stádové efekty.  
Každý pokus riadiť zemeguľu spoza zeleného stola by sa nevyhnutne musel vyrovnať už len s faktorom obyčajnej náhody. Nehovoriac o nezamýšľaných, či nepredvídateľných dôsledkoch, ktoré by vyvolávala takáto snaha zasahovať zhora do behu sveta. Skepsu voči konšpiračným teóriám podporujú práve historické príklady neúspešných jednorazových konšpirácií. Vezmime si sprisahanie nemeckých dôstojníkov z roku 1944, ktorého cieľom bolo zabiť Adolfa Hitlera. Konšpirátori, medzi ktorých patrili aj čelní predstavitelia vojenskej tajnej služby Abwehr, plánovali štátny prevrat do najmenších podrobností. Napokon sa nepodaril z dôvodu, ktorý nikto nemohol predvídať. Bomba, ktorú v aktovke nastražil Claus von Stauffenberg počas porady vo Führerovom hlavnom stane, síce vybuchla, no Hitlera nezabila. Silu detonácie totiž odtienila noha ťažkého konferenčného stola, za ktorú krátko pred výbuchom odsunul aktovku iný dôstojník. Náhoda zhatí často aj tie najpremyslenejšie plány. Koniec koncov, aj úspešný atentát na Reinharda Heydricha sa takmer nepodaril, keďže Gabčíkovi v rozhodujúcej chvíli zlyhal samopal...
Kto teda zhodil Dvojičky? Weiner sa netají kritickým postojom voči republikánom a najmä Georgeovi W. Bushovi. No nemá žiadnu pochybnosť, že útoky z 11. septembra spáchali teroristi tak, ako to tvrdia oficiálne správy, čomu však pomohli aj zlyhania tajných služieb: „Nikdy by ste nemali konšpiráciám prisudzovať javy, ktoré sa dajú pripísať obyčajnej hlúposti. Konšpirácia je náročná, a preto zriedkavá. Hlúposť je oveľa bežnejšia.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite