Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fiškálny euroútes

.peter Schutz .časopis

Keď sa povie „fiškálny útes“, myslia sa tým škrty v objeme 500 miliárd USD, pokiaľ sa v USA Obama nedohodne s republikánmi. Pred omnoho väčším a komplikovanejším fiškálnym útesom však stojí Európa.

Zápas o rozpočet EÚ na rok 2013 a príprava rozpočtového výhľadu 2014 až 2020 sa nedejú medzi bežnými kulisami. Na rozdiel od minulosti sú obmotané ďalšími gordickými uzlami, ktoré vzišli z dlhovej krízy a vrazili medzi 27 členov nové deliace čiary. Približne o bilión eur sa totiž majú „bratsky“ podeliť v situácii, keď z národných rozpočtov a cez nákupy dlhopisov ECB bola polovica takejto sumy použitá na „záchranu“ krachujúcich krajín a bánk. Súčasne pokračuje spor o spôsob použitia druhého eurovalu, do ktorého sa počíta s ďalšími 500 miliardami.
Toto je rámec, z perspektívy ktorého je „vojna o peniaze“ medzi čistými prispievateľmi a „priateľmi kohézie“ iba jedným z množstva frontových línií, pozdĺž ktorých sa zrážajú národné záujmy. Pozícia Slovenska medzi „priateľmi kohézie“ je kupecky zjednodušenou optikou národného záujmu celkom zrozumiteľná. Stanovisku, že „ak sa má znižovať rozpočet EÚ, tak nech sa zníži tak, že budú postihnuté všetky oblasti, ktoré sú z neho financované“ (Fico), sa „reálpoliticky“ veľa vytknúť ani nedá.
Problém nielen s Ficom, ale s celou filozofiou „priateľov kohézie“ je však principiálny. Nielen Grécko, Portugalsko, ale aj množstvo ďalších „čistých príjemcov“ vrátane Slovenska sú chodiace dôkazy, že politika súdržnosti je nefunkčné vyhadzovanie stoviek miliárd von oknom. S príchodom eurofondov sa v krajinách poberateľov (bez jedinej výnimky!) znásobili javy ako klientelizmus, rodinkárstvo, obrovský nárast administratívy a vznik novej kasty „podnikateľov“, čo žijú výlučne z verejných zdrojov. Provízie v rádoch desiatok percent odčerpávajú z projektov celé armády právnikov, poradcov, konzultantov, lobistov, vybavovačov a úradníkov, čo má zhubné dopady na celé podnikateľské prostredie.
Nejde pritom o zveličenia skeptikov: Európska komisia sama priznala v roku 2009 kriminálne podozrenia v ráde 2 miliárd eur. Aká môže byť asi realita?
Avšak, aj keby kontrola z Bruselu fungovala, európske dotácie zostanú peniazmi s najväčším korupčným potenciálom. Jednoducho preto, lebo na národnej úrovni sa vnímajú ako „ničie“, ako darované. A z toho dôvodu, že peniaze si prijímatelia nevážia a jedinou starosťou je „stihnúť ich minúť“, vyplýva priamo i ďalšia deformácia. Keby existoval explicitný zoznam, čo všetko bolo z eurodotácií na Slovensku prefinancované, hemžil by sa myriádami zbytočností. Isteže, podporené boli aj také projekty, ktoré sa dajú označiť za prínosné či užitočné. Ak ich však zasadíme do kontextu dlhovej krízy, ktorej podstatou je nadmerné míňanie a najvyšším imperatívom šetrenie, tak sú tiež, takpovediac, „oželeteľné“.
Na prahu druhej recesie (Eurostat), ktorej nevidieť konca, a peňazí nazvyš niet ani u „čistých platcov“, sa aj výrazy solidarita (o falošnosti pojmu teraz pomlčme), súdržnosť, vyrovnávanie rozdielov musia nastaviť do reálnych súradníc. Trvať na tom, aby sa prerozdeľovalo ďalej v rovnakých objemoch či aspoň ráde ako v zlatom veku konjunktúry, je krátkozraké sebectvo, ktoré Európu ženie k jej vlastnému fiškálnemu útesu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite