Ryžu si odjakživa spájame s Ďalekým východom – s čarovnými a nám takými vzdialenými krajinami, ako sú Čína či Japonsko, kde ryžu považujú za chlieb. Veď si ju aj sami domestifikovali. Už pred 12 000 rokmi si zvedavý obyvateľ údolia rieky Jang-c’-ťiang všimol, že istý druh trávy má zrnká, ktoré sa dajú chrúmať. Neváhal, zobral si trávu domov, zasadil ju a začal náruživo kultivovať. Pre svoj koníček nadchol aj ostatných spoluobčanov a už to išlo: postupne vypestovali zrnká, ktoré dnes pozná a živí sa nimi celý svet. Neskôr potomkovia tohto pračínskeho prvotnopoľnohospodára zistili, že keď budú ryžu pestovať na špeciálne zaplavených poliach, jej výnos sa zvýši, pretože ryža vo vode rastie ďalej a ostatná burina nemá šancu. Zrnká, ktoré sa po olúpaní a zbavení pliev vždy zaleskli nádhernou bielou farbou, sa v Číne stali absolútnym kultom. Pochopiteľne, verzia o šikovnom botanikovi už nepostačovala, bola zrejme príliš nudná, a tak si v Číne okamžite o ryži vymysleli neuveriteľné, až nábožensky podkuté príbehy. Jeden z nich hovorí o tom, že ryža bola darom od zvierat. Pri veľkej potope, keď voda zaliala celú zem a zničila všetky rastliny široko ďaleko, v Číne zavládol obrovský hladomor. Zvieratá sa na utrpenie ľudí nedokázali pozerať (alebo sa len prirodzene začali báť o svoj vlastný život), a tak sa rozhodli, že to musia riešiť. Utrápení ľudia hľadali po poliach aspoň náznak korienkov či zvyškov rastlín, keď tu zrazu začal po poli pobehovať psík, ktorému na chvoste visel strapec ryžových zŕn. Ľudia nové, dosiaľ nevidené zrnká zasadili a vyrástla z nich ryža, ktorá zachránila celé ľudstvo pred smrťou hladom.
Do Európy sa ryža dostala v niekoľkých vlnách. Prvé zrnká čudnej rastliny si vraj domov do Grécka z výprav priniesli vojaci Alexandra Veľkého okolo roku 300 pred naším letopočtom. Druhú inváziu ryže na starý kontinent spustili Mauri, keď v desiatom storočí začali vo Valencii kultivovať naše barbarské stolovanie, ktorému dovtedy holdovali stredovekí rytieri. Namiesto bitky pri stole sa začali podávať jedlá kultivovane a postupne, servírovalo sa samostatne pre jednu osobu a ako príloha k mäsu sa zrazu pred prekvapenými dvoranmi objavila aj miska bielych, do mäkka uvarených zrniečok. Tretia vlna prišla z Afriky. Odtiaľ je na Sicíliu čoby kameňom dohodil, a tak Taliani v pätnástom storočí začali cizelovať svoje risotto. Afrika môže aj za rozšírenie ryže do Ameriky. Nebol to totiž náš notoricky známy Krištof, ale africkí otroci, ktorí si zo svojej pravlasti na otrokárskych lodiach niesli za hrsť ryže, aby ju v novej krajine mohli pestovať naďalej.
Ryža je hádam najuniverzálnejšou plodinou. Darí sa jej vo všetkých oblastiach, dokonca sa dá s úspechom pestovať aj na púšti. A preto si každá oblasť sveta postupne vyvinula tú svoju obľúbenú odrodu. Na Ďalekom východe ju majú radi lepkavú, v Indii si zas potrpia na sypkú a odľahčenú verziu. V arabských štátoch ju varia vo vývaroch a hovoria tomu pilaf, no a Taliani si pochvaľujú svoje odrody guľatozrnnej ryže plnej škrobu, aby ich risotto bolo diabolsky krémové. Všetky národy ju však ako jeden s obľubou hádžu po novomanželoch. Ryža bola totiž odjakživa všade symbolom plodnosti.
Autor je scenárista.
Vymeťme chladničku ryžou/
Ryža sa robí v domácnostiach pomerne často. Niekto ju varí a vyberá sitkom, iný nedá dopustiť na jej dusenú verziu: hrnček ryže sa najprv orestuje na oleji, potom zaleje jeden a pol hrnčekom vody a dusí sa, kým sa celá voda nevsiakne. Moja babka nechávala takúto ryžu ešte dôjsť v perinách, aby bola poriadne sypká. Ryža sa často využíva iba ako príloha a uvarí sa jej príliš veľa. Ak patríte k vynachádzavým lenivcom, zvyšky ryže v chladničke vás nenechajú chladnými. Stačí v nej ešte trošku polabzovať a máte suroviny na perfektný suchý pilaf či restovanú ryžu. Hocijakú nájdenú zeleninu spolu so zabudnutým osamoteným šampiňónom, polkou cibule a jedným strúčikom cesnaku nakrájajte na prúžky, hoďte na poriadnu hrudku masla a sprudka orestujte. Posoľte, pokoreňte, pridajte štipku kurkumy a navrch nasypte ryžu, čo vám ostala. Restujte, kým sa ryža neprehreje a neobalí šťavou zo zeleniny. O päť minút máte večeru ako lusk. A bez nákupu. Čo viac si môže vymetač chladničky želať?
Do Európy sa ryža dostala v niekoľkých vlnách. Prvé zrnká čudnej rastliny si vraj domov do Grécka z výprav priniesli vojaci Alexandra Veľkého okolo roku 300 pred naším letopočtom. Druhú inváziu ryže na starý kontinent spustili Mauri, keď v desiatom storočí začali vo Valencii kultivovať naše barbarské stolovanie, ktorému dovtedy holdovali stredovekí rytieri. Namiesto bitky pri stole sa začali podávať jedlá kultivovane a postupne, servírovalo sa samostatne pre jednu osobu a ako príloha k mäsu sa zrazu pred prekvapenými dvoranmi objavila aj miska bielych, do mäkka uvarených zrniečok. Tretia vlna prišla z Afriky. Odtiaľ je na Sicíliu čoby kameňom dohodil, a tak Taliani v pätnástom storočí začali cizelovať svoje risotto. Afrika môže aj za rozšírenie ryže do Ameriky. Nebol to totiž náš notoricky známy Krištof, ale africkí otroci, ktorí si zo svojej pravlasti na otrokárskych lodiach niesli za hrsť ryže, aby ju v novej krajine mohli pestovať naďalej.
Ryža je hádam najuniverzálnejšou plodinou. Darí sa jej vo všetkých oblastiach, dokonca sa dá s úspechom pestovať aj na púšti. A preto si každá oblasť sveta postupne vyvinula tú svoju obľúbenú odrodu. Na Ďalekom východe ju majú radi lepkavú, v Indii si zas potrpia na sypkú a odľahčenú verziu. V arabských štátoch ju varia vo vývaroch a hovoria tomu pilaf, no a Taliani si pochvaľujú svoje odrody guľatozrnnej ryže plnej škrobu, aby ich risotto bolo diabolsky krémové. Všetky národy ju však ako jeden s obľubou hádžu po novomanželoch. Ryža bola totiž odjakživa všade symbolom plodnosti.
Autor je scenárista.
Vymeťme chladničku ryžou/
Ryža sa robí v domácnostiach pomerne často. Niekto ju varí a vyberá sitkom, iný nedá dopustiť na jej dusenú verziu: hrnček ryže sa najprv orestuje na oleji, potom zaleje jeden a pol hrnčekom vody a dusí sa, kým sa celá voda nevsiakne. Moja babka nechávala takúto ryžu ešte dôjsť v perinách, aby bola poriadne sypká. Ryža sa často využíva iba ako príloha a uvarí sa jej príliš veľa. Ak patríte k vynachádzavým lenivcom, zvyšky ryže v chladničke vás nenechajú chladnými. Stačí v nej ešte trošku polabzovať a máte suroviny na perfektný suchý pilaf či restovanú ryžu. Hocijakú nájdenú zeleninu spolu so zabudnutým osamoteným šampiňónom, polkou cibule a jedným strúčikom cesnaku nakrájajte na prúžky, hoďte na poriadnu hrudku masla a sprudka orestujte. Posoľte, pokoreňte, pridajte štipku kurkumy a navrch nasypte ryžu, čo vám ostala. Restujte, kým sa ryža neprehreje a neobalí šťavou zo zeleniny. O päť minút máte večeru ako lusk. A bez nákupu. Čo viac si môže vymetač chladničky želať?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.