Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Najprv hroby, potom Groby

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Sťahovavé vtáky zo Slovenska odleteli a presne opačným smerom k nám začínajú prúdiť nedočkaví gourmeti z okolitých krajín. Zlietajú sa do Slovenského a Chorvátskeho Grobu na jedinečnú, do chrumkava vypečenú husacinu.

Hus ako domáce zviera má v našich končinách pevné a nezastupiteľné miesto. Hádam  donedávna neexistoval dvor, odkiaľ by sa neozýval nejaký ten gagot a v dedinách ste neraz narazili na charakteristický pochod za sebou disciplinovane vykračujúcich si husí. Keďže hus bola jedným z prvých domestifikovaných zvierat, stala sa rýchlo aj zvieraťom posvätným.  Okrem Egypťanov, Indov a Rimanov hus uctievali aj Kelti, ktorí zrejme v našich končinách v tomto smere zanechali veľmi silnú stopu. Práve oni začiatkom novembra oslavovali jeden zo svojich najväčších sviatkov – príchod zimy a prvého snehu. Husi pri ňom hrali vždy veľmi dôležitú úlohu. Rozpustilí a prvým mrazom dobre nabudení Kelti toto nevinné, biele a pomerne inteligentné zviera – v tej dobe symbol nesmrteľnosti – zabili, ošklbali, naplnili orechovými či ovocnými plnkami a upiekli ho barbarsky na ohni. Potom si k nemu sadli a hodovali, až kým sa im neupravené brady neleskli od husacej masti. Pečenú pochúťku zapíjali veľkými kvantami keltského piva. Ktovie, možno práve to boli pravé začiatky husacích hodov, ktoré sa každú jeseň konajú v našich Groboch.
Oficiálne sa však husacie hody odvíjajú od sviatku svätého Martina. Syn rímskeho dôstojníka v provincii Horná Panónia, ktorej dnes hovoríme Maďarsko, bol vojakom od svojich pätnástich rokov. Legenda hovorí, že išlo o veľmi dobrosrdečného chlapa. Raz, jednej zimnej noci, stretol polonahého žobráka v bedernej rúške, chvejúceho sa chladom. Keďže Martin nemal pri sebe ani fuka, rozťal aspoň svoj plášť vo dvoje a polovicu mu nechal. Na druhý deň sa mu vo veľmi živom a podľa všetkého strhujúcom sne zjavil Ježiš Kristus. Čo hovoril, to presne nevieme, na sebe však mal vraj demonštratívne oblečenú žobrákovu polovicu plášťa. Evidentne to v tej zimnej noci na ulici ležal a chvel sa chladom sám spasiteľ ľudstva. Po prebudení Martin neváhal a dal sa okamžite pokrstiť. To bolo v roku 339. Odvadsať rokov neskôr ho chceli vymenovať za biskupa v Tours. A tu sa nám začínajú do legendy pliesť pomaly ale isto husi. Martin totiž mal nielen dobré srdce, sociálne cítenie a kvalitný meč na roztínanie plášťov. On bol zrejme aj veľmi skromný. Uvzato si myslel, že si biskupský stolec nezaslúži. A tak, keď po neho kňazi prišli, aby ho vysvätili za biskupa, Martin sa začal skrývať. A nič lepšie mu nenapadlo, ako sa schovať medzi husi do kurína. Lenže, ako vieme, husi sú mimoriadne klebetné vtáky a Martinovu skrýšu vygágali skôr, ako sa medzi nimi stihol náš svätec ohriať. A tak ho našli, vysvätili a on sa už nebránil. Na túto počesť sa na sviatok svätého Martina odjakživa pečú husi. Iná legenda zas hovorí, že Martin bol nielen skromný muž, ale aj výborný krasorečník.  Biskuskému stolu sa nebránil, neschovával sa, a dokonca si pripravil prenádhernú kázeň. Lenže, keď začal kázať, husi sa rozgagotali tak, že nič nebolo počuť. A tak ich ľudia z lásky  k svojmu biskupovi pobili. Potom ich podávali na oslave a táto tradícia sa zachovala dodnes.
Skeptici a milovníci realistickejších príbehov zase hovoria, že práve začiatkom novembra vždy končili služobníctvu a paholkom zmluvy, vyplácali sa peniaze a dojednávali sa na ďalší rok nové zmluvy. A práve tento fakt prispel k tomu, že sa sviatok svätého Martina vždy zmenil na veľké hodovanie pri akurátne vykŕmenej a pomaly do chrumkava pečenej husi.

Autor je scenárista.

Urobme si grobskú hus/
Najdôležitejším krokom pri príprave akejkoľvek delikatesy je vybrať si správnu základnú surovinu čiže hus. Najlepšie urobíte, ak máte zdroj, ktorý vám dodá hus vychovanú na dvore, ktorá svoju mladosť prežila v družnom rozhovore s kamarátkami o kvalite miestnej trávy. Takú hus dobre nasolíme a necháme minimálne dvanásť hodín v chlade odležať. Potom z nej soľ zmyjeme mliekom, naplníme ju dvoma jabĺčkami, posypeme drvenou rascou, poprepichujeme jej kožu špičkou noža a položíme ju do pekáča dolu prsiami. Pekáč musí byť keramický, inak charakteristickú chuť a jemnosť mäsa dosiahnete len ťažko. Keramika totiž vodí teplo inak ako kov. Hus pečieme tri až štyri hodiny na stopäťdesiatich stupňoch. Ide tu vlastne o prastarú metódu jemného konfitovania čiže varenia vo vlastnej masti. Ak hus masti pustí príliš, nebojte sa ju odoberať, no nie mnoho. Po dvoch hodinách pečenia hus odokryjeme, hodinu pred dopečením ju obrátime na chrbát, aby sa opiekla aj z druhej strany. Polhodinku pred podávaním zvýšime teplotu na dvesto stupňov a hus natrieme tučnou smotanou. Hus zoranžovie a bude nádherne chrumkavá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite