.ste za členstvo Turecka v EÚ?
Stále som za, potrebujeme naďalej reformy v politike, v ekonomike, stále nemáme civilnú ústavu. Za posledných desať rokov sme mnohé dosiahli, no v porovnaní so štandardnými demokraciami nám ešte mnoho štandardov chýba.
.podpora EÚ medzi Turkami však výrazne klesá...
Áno, od roku 2006 je to výrazná tendencia. Jeden z navýraznejších dôvodov je cyperský konflikt, Turecko už urobilo, čo mohlo, na dosiahnutie dohody, naopak Grécko všetko blokuje. A výsledok? Grécka časť je v Únii a nás potrestali. A potom, EÚ blokuje osem kapitol prístupových rozhovorov. To ľudia vidia a sú znechutení. Je to šok pre Erdoganovu vládu, pretože Turecko už veľa obetovalo, a teraz „žneme“ Sarkozyho a Merkelovej odmietanie. Pýtam sa, čo chcú, naše plnoprávne členstvo alebo privilegované partnerstvo? A pritom, naša ekonomika je teraz v lepšej kondícii ako európska, polovicu obchodnej výmeny máme s Úniou, v krajinách Únie žije asi päť miliónov Turkov.
.aké sú podmienky žurnalistiky v krajine, ktorá čelí kritike, že vo väzení sedia mnohí novinári?
Čo sa týka našich štandardov v oblasti slobody názoru, rozprávania o tabu témach, tak v porovnaní s minulosťou spred desiatich rokov je tu markantný pokrok. Áno, vo väzení sú ešte mnohí, ktorí hovorili čo i len o kultúrnych právach pre Kurdov, no jeden z televíznych kanálov vysiela v kurdštine. Turecké médiá sú už schopné debatovať o takých citlivých témach, akou je kurdská autonómia. V normálnej krajine pritom médiá hája záujmy občana a demokraciu, v Turecku, žiaľ, sú časťou establišmentu. Za šesťdesiat rokov sme tu zažili päť armádnych intervencií, v čom médiá zohrávali kľúčovú protidemokratickú úlohu. Niektorí z väznených novinárov sú napojení na teroristov, najmä z kurdskej politickej strany PKK. Antiteroristická legislatíva vyslovene uvádza podporu PKK ako teroristický čin. Odhadujem, že z približne 90 väznených novinárov má väzby na PKK asi 75 až 80. Iná kategória sú novinári, ktorí spolupracujú s armádou a pripravovali prevrat. Je tu veľmi vplyvný denník Cumhuriyet, jeho redaktori sú momentálne vo väzení.
.prečo?
V rokoch 2002 a 2003 zohrávali úlohu v boji o moc medzi vládnou AKP, civilnou vládou a armádou. Niektoré problémy s väznením novinárov nesúvisia so slobodou prejavu, ale so štruktúrou médií. Mnohé vlastnia biznismeni, ktorí cez ne presadzujú svoje záujmy. Veľmi kriticky napríklad píšu o premiérovi Erdoganovi a ten sa zvykne potom priamo pýtať vydavateľa, prečo na neho nasadil daného novinára. V krajine je konflikt medzi štátom a vládou.
.čo tým máte na mysli?
Štát, to sú staré byrokratické a armádne štruktúry. V roku 2008 bol pokus o armádny prevrat. Vláda je záruka demokracie a občas obeť štátu, ako aj médiá, a preto ju podporujeme. No sme kritickí voči lídrom AKP a Erdoganovi. V roku 2011 sa vyšetroval prípad Ergenekon, čo bol pokus o prevrat organizovaný generálmi. Naši reportéri o tom písali a čelili viac ako 500 obvineniam a zastrašovaniu. To sa v správach o slobode médií veľmi nespomína. Naši reportéri za trest nemohli sledovať vojenské operácie, nedostali akreditáciu. Pred tromi mesiacmi sa to v súvislosti so Sýriou zmenilo. Bojujeme tu s vojenskou antidemokratickou mašinériou.
Stále som za, potrebujeme naďalej reformy v politike, v ekonomike, stále nemáme civilnú ústavu. Za posledných desať rokov sme mnohé dosiahli, no v porovnaní so štandardnými demokraciami nám ešte mnoho štandardov chýba.
.podpora EÚ medzi Turkami však výrazne klesá...
Áno, od roku 2006 je to výrazná tendencia. Jeden z navýraznejších dôvodov je cyperský konflikt, Turecko už urobilo, čo mohlo, na dosiahnutie dohody, naopak Grécko všetko blokuje. A výsledok? Grécka časť je v Únii a nás potrestali. A potom, EÚ blokuje osem kapitol prístupových rozhovorov. To ľudia vidia a sú znechutení. Je to šok pre Erdoganovu vládu, pretože Turecko už veľa obetovalo, a teraz „žneme“ Sarkozyho a Merkelovej odmietanie. Pýtam sa, čo chcú, naše plnoprávne členstvo alebo privilegované partnerstvo? A pritom, naša ekonomika je teraz v lepšej kondícii ako európska, polovicu obchodnej výmeny máme s Úniou, v krajinách Únie žije asi päť miliónov Turkov.
.aké sú podmienky žurnalistiky v krajine, ktorá čelí kritike, že vo väzení sedia mnohí novinári?
Čo sa týka našich štandardov v oblasti slobody názoru, rozprávania o tabu témach, tak v porovnaní s minulosťou spred desiatich rokov je tu markantný pokrok. Áno, vo väzení sú ešte mnohí, ktorí hovorili čo i len o kultúrnych právach pre Kurdov, no jeden z televíznych kanálov vysiela v kurdštine. Turecké médiá sú už schopné debatovať o takých citlivých témach, akou je kurdská autonómia. V normálnej krajine pritom médiá hája záujmy občana a demokraciu, v Turecku, žiaľ, sú časťou establišmentu. Za šesťdesiat rokov sme tu zažili päť armádnych intervencií, v čom médiá zohrávali kľúčovú protidemokratickú úlohu. Niektorí z väznených novinárov sú napojení na teroristov, najmä z kurdskej politickej strany PKK. Antiteroristická legislatíva vyslovene uvádza podporu PKK ako teroristický čin. Odhadujem, že z približne 90 väznených novinárov má väzby na PKK asi 75 až 80. Iná kategória sú novinári, ktorí spolupracujú s armádou a pripravovali prevrat. Je tu veľmi vplyvný denník Cumhuriyet, jeho redaktori sú momentálne vo väzení.
.prečo?
V rokoch 2002 a 2003 zohrávali úlohu v boji o moc medzi vládnou AKP, civilnou vládou a armádou. Niektoré problémy s väznením novinárov nesúvisia so slobodou prejavu, ale so štruktúrou médií. Mnohé vlastnia biznismeni, ktorí cez ne presadzujú svoje záujmy. Veľmi kriticky napríklad píšu o premiérovi Erdoganovi a ten sa zvykne potom priamo pýtať vydavateľa, prečo na neho nasadil daného novinára. V krajine je konflikt medzi štátom a vládou.
.čo tým máte na mysli?
Štát, to sú staré byrokratické a armádne štruktúry. V roku 2008 bol pokus o armádny prevrat. Vláda je záruka demokracie a občas obeť štátu, ako aj médiá, a preto ju podporujeme. No sme kritickí voči lídrom AKP a Erdoganovi. V roku 2011 sa vyšetroval prípad Ergenekon, čo bol pokus o prevrat organizovaný generálmi. Naši reportéri o tom písali a čelili viac ako 500 obvineniam a zastrašovaniu. To sa v správach o slobode médií veľmi nespomína. Naši reportéri za trest nemohli sledovať vojenské operácie, nedostali akreditáciu. Pred tromi mesiacmi sa to v súvislosti so Sýriou zmenilo. Bojujeme tu s vojenskou antidemokratickou mašinériou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.