Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O slobode

.emil Filla .časopis .klub

Popredný predstaviteľ československého kubizmu, významný maliar, grafik a intelektuál Emil Filla vydal pred 65 rokmi svoju knihu O svobodě. Prinášame z nej úryvok.

Človek by potreboval nemať toľko katastrof (pravda, nie za cenu dezercie, klasicizmu, lenivosti), ak sa chce stať trochu múdrym, ako sú hviezda, pes a dážďovka. Nie, aby sa stal hviezdou, psom a dážďovkou, ale aby sa ich pomocou stal dokonalejším, celistvejším človekom a vytrvalejšie šťastnejším.
Treba, aby si kládol nové otázky – tak sa začína každá náprava – a o to ide. Nesmie dopustiť, aby tie otázky kládol dnes len rozum – lebo by boli nezmyselné, ale aby ich kládla sama duša, celok človeka. Odpovede od rozumu duša nemôže potrebovať.
Človek túži po slobode čiže po tom, čo ho predovšetkým robí človekom. Bude večne prívržencom zásady, že ľudská túžba smeruje za slobodou. Človek si vysníval, že jeho osud nie je determinovaný. Aspoň to tak chce. Chce tiež, aby jeho dejiny neboli determinované, ale niečo, čo on riadi a vedie, čomu on dáva cieľ a zmysel. Všetko ľudské, všeľudské!

*

Klasicizmus však nie je racionálne založený, chce iba brzdiť rozrastanie – takisto však nie je výplodom väčšieho rozmachu naturalistického úsilia – je to len a len reakcia, keď ľudia zbabelo neodporujú uzurpácii násilia na majestát človečenstva: na slobodu. Každé uzurpátorstvo deformuje aj človeka, odvádza ho od jeho podstaty, mrzačí jeho človečenstvo. Sanskrt hovorí: „Z rôznych opojení najhoršie je opojenie mocou: kto je opojený mocou, vracia sa k sebe až po páde.“ Každý klasicizmus je sprievodným javom nejakej uzurpácie ľudskej slobody: Ramsesovia, Alexander Veľký, Cézar, Ľudovít XIV., Napoleon. Ramsesovia a Tutanchamón sú rovnakým atentátom na osvietenú vládu a nové, vyššie poňatie ľudskej slobody, k akému dospel Amenophis IV. – Echnaton; Napoleon je rubom Francúzskej revolúcie.
Čiže: existuje nepretržitá a súvislá línia realizmu vo výtvarníctve od Egypta 13. storočia pred Kristom k portrétom gréckym, k rímskym portrétom, k Donatellovi a cez Rembrandta k Chardinovi, Goyovi, až ku Coubertovi a Manetovi a ak chcete, až ku kubizmu v modernej podobe. A rovnako tiež existuje zreťazený vývoj napríklad všetkého pokojne hmotného, alebo hoci všetkého pohyblivo živého – ale neexistuje nijaká línia klasickosti – akademickosti, nijaká zreťazená, autonómne sa vyvíjajúca línia živého vývoja, pretože je to vždy momentálna reakcia ducha niektorej doby, zbabelej úslužnosti, lenivosti, zrada vzdelancov, zrada umelcov a prorokov a národov – útek od všetkého života. Ako môže umelec riešiť to, od čoho uteká – ako môže riešiť biedu iných, keď ju sám nechce u seba cítiť a keď sám zneuctieva svoju ľudskú podstatu?
Len jedinec nesie svoj ideál, sen svojej túžby po slobode ďalej a ďalej, len on si vyberá, má sympatie a antipatie, len jedinec tvorí ľudstvo, národ, dejiny – i šťastie a nešťastie.
Ak chceš pochopiť celú minulú epochu, študuj, zaoberaj sa jedincom, jedinečnosťou zjavu, a nie typom priemeru. Aj keď sa historici a spisovatelia a oživovatelia zašlých epoch zaoberali všeobecnom, prostredím, anonymným celkom, vyšla im nakoniec jedinečnosť – alebo sa dostali k plnému obrazu zmätkov života v hniezde mravcov, hoci chceli nazrieť do dielne Rembrandtovej, chceli sa pozrieť do hlbín duše, do záhad kráteru, z ktorého vyvstával obraz barokového vnútorného života. Ak sa zaoberáš všeobecnom, vylúpne sa ti nakoniec nejakým nedopatrením jadro zmyslu jedinca a poznáš aj tak, hoci náhodne, ako jedinec žil, ako sa rozhodoval, menil, cítil a tiež, aké mal sny. Ak však chceš úplne a bez ďalších záhad a ďalších nezodpovedaných otázok poznať zmysel epochy v jej vlastnej a odlišnej charakterickosti, jej vždy divný a nevysvetliteľný beh – jej vlastný osud, vždy taký záhadný, musíš si nechať vyložiť sny jedincov tejto epochy a máš zrazu kľúč k všetkému: prečo a ako sa rozhodoval vtedajší človek, ohmatáš jeho srdce a zacítiš miesto mŕtvej matérie horúci tep, poznáš, kam mieril, čo ho desilo, čím trpel, aké mal ideály a aký raj si vysníval.
Len tak zmeráš hĺbku jeho odvahy a bezpečne poznáš energiu a sily vnútra a pochopíš, prečo sa musel kedysi vydať za túžbou po zlatom rúne, poznáš zmysel jeho výprav za svätým Grálom a rozlúštiš jeho osud už v začiatkoch akoby predurčený; prečo musel dôjsť k cieľu, prečo mohol dôjsť k cieľu, alebo prečo sa musel zrútiť, keď už bol v zenite svojho letu. – Jednoducho budeš hneď vedieť, aké mal vtedajší človek túžby po rozkoši, keď vchádzal do života jeho ideál, keď vchádzal nový človek do nového života a aké kruté museli byť bolesti pri jeho pôrode – ktoré však nikdy človeka s veľkým snom neodradia a neodstrašia od uskutočňovania, od uvádzania ideálu do novej existencie.
Sloboda sa rodí, a to dnes viac ako inokedy, v krutých bolestiach. To znamená, že niečo nie je prirodzené – zvlášť dnes – že stav rodičky je už zachvátený dekadentnosťou. Avšak podmienka zrodu slobody nikdy nie je  a nebude bolesť. Tu nie bolesť, ale zlý stav pacienta je varovným signálom.
Človek má a musí mať istotu, že budúcnosť je zárukou väčšej dokonalosti slobody, o ktorej mu hovorí celý svet i jeho sen. Človek prírody verí vo svojho syna a svoju dcéru, že bude stelesnením tohto sna – taký človek túži po uskutočnení seba ešte raz, v lepšom vydaní a v lepších pomeroch. Človek ducha – jedinec, ako uskutočnený charakter a osobnosť, vie  – má úplnú istotu, že najväčšou rozkošou je túžba po najväčšej dokonalosti: dokonalosti seba – svojho charakteru: najdokonalejšie splývanie môjho ja so svetom, najväčšia inkarnácia slobody na tejto ľudskej púti – dokonalosť, ktorá nemôže byť prekonaná a ešte zvýšená, dokiaľ som a zostanem človekom s vedomím svojej nedokonalosti a usilovného hľadania šťastia.
Človek má svoj ideál dokonalosti slobody – tak ako zase inú dokonalosť túžby po slobode má kefa na šaty, zalesnené hory, teplé gejzíry, spievajúce husle alebo do večnosti padajúci vodopád, zo stromu spadnuté nedozreté jablko, nedopísaná symfónia, koleso, prasknuté na ceste k večnosti, farby, zaschnuté na palete, zomretý Cézanne na zemi pred nedokončeným plátnom, nedokončené plátno v ateliéri mojom, opustená panička a Arma s ňou, bludná clivota za zomretým otcom...
Človek zostáva vždy napriek tomu človekom, bez ohľadu na to, i navzdory tomu, je to jeho osud, tragédia a sláva, že sa kedysi rozhodol stať sa ním podľa svojho slobodného rozhodnutia so všetkými dôsledkami, perspektívami a vidinami, ako zároveň leží v zlatej truhle v pyramíde, i ako zároveň padá ako otrok pri jej budovaní, ako zlatom ovešaný kraľuje na úpätí aztéckych pyramíd i ako mu súčasne veľkňaz trhá rukou jeho teplé, bijúce srdce, ako... tisíce ako, aj to, až ako upadol dnešný človek do tejto terajšej biedy ducha i tela, kalu a zmätku, desu a nezmyselnosti a najviac bláznovstva a neslobody – ako dnešný človek má už svoj sen a svoj prísľub istoty, že vybŕdne z priepasti k novej slobode, už teraz má rozkoš a pôrodné úzkosti zároveň  – a preto žije a trpí a verí a je presvedčený, že príde sloboda.
Človek má z dôvodov rozkoše – z dôvodov takejto rozkoše – svoje umenie a z dôvodov takéhoto žitia so zárukou najvyššej rozkoše svoju kontempláciu.
Tvorivý človek je vždy sám – vytuší dopredu búrky a povodne, keď ľudia ešte apaticky tam dolu spia, keď vanutie vetrov k jeho ušiam nedolieha. Umelec ide vždy k dielu sám – stúpa nahor k pustým vrchom, ide od bratov a zamieri k búrke, vždy sám a sám a – rád. Umelec sa riadi predtuchou.

*

Každý národ má svoju definíciu slobody, svoje poňatie slobody, svoje snahy dosahovať ju a tým sa najviac líši národ od národa a tým sú najviac určené jeho dejiny i jeho osud a trvanie. Celé ľudstvo používa pojem sloboda a najčastejšie po ňom siaha v hodinách osudov, zmätkov a zamyslení.

*

Uvedomovanie si slobody a slobodnej tvorby sa v umení deje dialekticky.
Ale uvedomovanie si slobody v celom živote ľudstva nedeje sa jednoliato, nemá všade rovnaké podoby a formy; aj tu je celé ľudstvo rozdelené na dva póly a spôsob, akým sa získava chápanie a prežívanie slobody, je uspôsobený dialekticky.
Medzi rôznymi formami je najdôležitejšie sledovať napríklad dialektickú formu kolektívu a indivídua a z toho vyplývajúce formy morálky, vzťah človeka k prírode, blížnemu a napokon otázku šťastia.
Kým začneme pozorovať dva základné póly ľudstva, treba sa zmieniť o malom národe a jeho možnostiach. Zdalo by sa, že malý národ nemôže mať svoj vlastný zmysel, ak chceme rozdeliť celé ľudstvo len na dva póly. Ale história nás poučuje o opaku, lebo kvantita nehrá zvláštnu úlohu. Zdá sa, že technická kultúra si vyžaduje veľkosť národa alebo štátu, a to z dôvodov bohatších dotácií na skúmanie a experimentovanie, kým všetky ostatné stránky kultúry majú pre svoj vznik a rozkvet lepšiu pôdu v malom prostredí, bez upachteného rytmu, teda tam, kde je väčšia pohoda, aby sa človek mohol zamyslieť a izolovať pre svoj čin.
Špeciálne pre umenie a filozofiu treba odporúčať útek z dnešných veľkých miest, pretože tu nie je príležitosť na to, aby človek bol viac sám a mohol sa stať osobnosťou. V malých štátoch a v malých národoch nájdete viac záujmu, ako sme napríklad videli záujem najširších vrstiev o tvorivé podnikanie vo Florencii za Donatella; v Dánsku každý sedliak prežíval metamorfózu svojich básnikov a spisovateľov; u nás za Husa bol väčší záujem o cirkevné reformy, ako napríklad v Anglicku; v Holandsku v 17. storočí každý obuvník a pekár sa zaujíma o maliarstvo a u nás pod vplyvom všeobecného záujmu o hudbu bolo a ešte aj je prostredie ako stvorené na to, aby sa premiéry celého sveta konali v Prahe. Nechcem uvádzať príklady zo starého Grécka, pretože, len čo sa dotknem problému malého národa, každému vyvstávajú na mysli rôzne stránky. Ale aj u veľkých národov, zvlášť na Západe, snaha izolovať sa a byť sám vedie k zakladaniu nespočetných siekt; trebárs by to boli sekty všeobecne platnej cirkvi, predsa táto snaha prezrádza túžbu po niečom výlučnom, singulárnom, po príležitosti, keď sa jedinec môže vytrhnúť z nivelizujúcej spoločnosti.
Ak pozorujeme dva póly ľudskej túžby po šťastí, slobody, ako základu každého pólu, najviac sa prejaví v činoch, kde jednotlivec môže byť najviac akčný, keď nájde seba, cíti sa šťastnejším, kde sa môže uplatniť. Otázka jednotlivca tu padá najväčšmi na váhu a aj kolektivita je len určitým druhom možnosti prejavu jednotlivca.
Môžeme povedať, že človek východu je človekom kolektívu, lebo tu jednotlivec rastie a rozkvitá len v kolektíve. Človek západu sa však v kolektíve stráca, jeho zvýšená osobnosť sa v kolektíve znivelizuje na prostrednosť, jeho akčná schopnosť sa razom otupí a zaniká. Toto sú tie hlavné póly a všetky ostatné celky ľudí sú len odrodami alebo vzájomne poprepletanými a zmiešanými útvarmi oboch pólov. Hlavne u Francúzov, umelcov i učencov môžeme dobre odhadnúť spletenosť oboch pólov a analýza povahy tu naráža na ťažkosti pri každom postoji, pri každom čine a diele a zvlášť v maliarstve robí najväčšie ťažkosti. Jednotlivec tam, zdá sa, má zvláštne možnosti: získava izolovanosťou a získava aj v kolektíve. Sú známe nepochopiteľné prípady, ako sa tu v kolektíve alebo v dave indvíduá zrazu prejavujú s elánom v takých dokonalostiach, pokiaľ ide o určité vlastnosti, o ktorých sami ako izolované indivíduá nemali vôbec tušenie.
Ani my nepatríme k pólom: ani k jednému, ani k druhému. Oproti jednotlivému pólu budeme vždy vyzerať a javiť sa ako jeho kontrast. Nie sme zmesou oboch, sme naozaj niečo zvláštneho. Boli sme vždy na križovatke veľkých prúdov a mali sme tiež nebezpečenstvo z toho vyplývajúce, stať sa ničím, necharakterným, ako by sa to stalo asi každému v takej nebezpečnej polohe, keby tu nebola zvláštna povaha s pevným vedomím nutnosti nepoddávať sa ľahkovernosti, malovernosti a plytkosti. Sme to tretie, máme zvláštny dar v povahe: zvláštnym emulgátorom najheterogénnejších vlastností urobiť usporiadanú jednotu. Naša povaha je temperovaná povaha a týmto emulgátorom protikladov je práve naše odlišné prežívanie sveta a náš zvláštny, stály pomer k všetkému cez prizmu slobody.
Sme rovnako naladení a talentovaní na nežnosť ako na monumentalitu; na nežnosť súcitu a príchylnosť k veciam i blížnym, ako aj na monumentálnu izolovanosť. Náš duch dosahuje vrcholov rovnako v nežnej vetvičke so slivkami v obraze Navrátilovom, ako v monumentálnom zátiší so sovou od Karla Purkyně a v malej Alešovej kresbe, akoby sa obe stránky snúbili vo vydarenej zmesi. Máme zmysel a záujem o najintímnejšie vnútorné city rovnako ako o heroizmus. Ale proti oným dvom pólom majú tieto stránky svoj zvláštny charakter: svoju precitlivenosť neradi nosíme na trh a náš hrdina nepotrebuje dav a potlesk.
Aj v dave je každý osobnosťou, zostáva kritickým, vždy repce. Aj keď je sám, je obetavý, nežiada od nikoho odmeny, nežiada uznanie a potlesky, ba skôr sa zdá, akoby sa za úspech hanbil. Chce si imponovať sám pred sebou, voči iným nie je skromný, ale uzavretý, sebestačný a sebavedomý. Spomeňte si, akí sme boli vždy na úsvite dejín a včera – ako na nás hľadeli, ako nás vždy zle odhadovali...
To hádam zatiaľ stačí, aby sme si už teraz mohli povedať záver: že sme iní ako ostatní nie zo svojej vôle, ani z nutnosti, ale svojou prirodzenou povahou, ktorá sa z nášho presvedčenia stala naším osudom a bude naším údelom aj v budúcnosti. Aké meno pririeknete tejto povahe? Osobnosťou temperovaná povaha. Akí sme a akí budeme v histórii? Pre iných väčšinou nevyspytateľní, pre iných zdanlivo nelogickí, na život skoro vždy doplácajúci, pre seba sebaobetaví, zaťatí, vrúcni a spoľahliví, zomierajúci za svoje presvedčenie a ďalšie podobné vlastnosti, z ktorých by jedna mohla stačiť na ťažkú skúšku, krutý osud i vnútorné šťastie. Kedy nám osud dáva najviac možností uplatniť sa? Keď nám okolnosti a pohoda poskytnú možnosť byť samými sebou a pre seba – v umení, v kultúre, vo vedomí slobody.
Čo bolo a čo je najviac zanedbávané? Zmysel pre Byzanciu. Nemáme a stratili sme povedomie našich koreňov bytia, odcudzili sme sa svojim prirodzeným základom, vedomie spolupatričnosti nám zapadlo do najhlbšieho podvedomia, z ktorého len v dobách kríz a hrôz zavaľuje toto naše denné vedomie a ženie naše rozhodovanie nepredvídanou dráhou. Skúmajte dejiny! Analyzujte mýtus loriet u nás, mýtus Ječmínka, mýtus ľudového umenia, mýtus Jánošíka, mýtus Velehradu, mýtus českých bratov, mýtus podhodených rukopisov, obrodenecký mýtus a mýtus Libuše...mýtus uložený v reči a v speve...mýtus našej nepoddajnosti.

Emil Filla/
Popredný český kubistický maliar, grafik a sochár 20. storočia. Narodil sa v roku 1882 v Chropyně v rodine železničného úradníka, študoval v Prahe na Akadémii výtvarných umení. Bol členom skupiny Osma a spolku výtvarných umelcov Mánes. Pred prvou svetovou vojnou odišiel do Paríža, odkiaľ neskôr za dramatických okolností ušiel do Holandska, zapojil sa do práce českej odbojovej organizácie Mafia. Medzi vojnami pôsobil ako úradník ministerstva zahraničných vecí, diplomat či vysokoškolský pedagóg. V prvý deň druhej svetovej vojny ho zatkli a uväznili v koncentračnom tábore Dachau, neskôr, až do roku 1945, bol premiestnený do Buchenwaldu. Tu prekonal šesť infarktov. Po nástupe komunizmu nemôže vystavovať a prednášať. V roku 1953 zomiera na siedmy infarkt, je pochovaný v Prahe. Publikovaný úryvok pochádza z knihy O svobodě, ktorá vyšla v roku 1947. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite