Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európska cesta k nejednote

.hans-Werner Sinn .časopis .týždeň v ekonomike

Mottom Spojených štátov amerických je veta „E pluribus unum" (Z mnohosti jediné). Mottom Európskej únie je veta „In varietate concordia", ktorá sa oficiálne prekladá ako „Jednotní v rozmanitosti". Bolo by ťažké vystihnúť rozdiely medzi americkým a európskym modelom ešte jasnejšie, než to vyjadrujú tieto heslá. USA sú taviacim kotlom, zatiaľ čo Európa je mozaikou rôznych národov a kultúr, ktorá sa počas svojich dlhých dejín vyvíja.

Tento rozdiel vyvoláva otázku, či stojí za to, usilovať sa o Spojené štáty európske – o koncept, ktorý mnohí ľudia odmietajú prijať, pretože neveria v možnosť zjednotenej európskej identity. Jediný politický systém, ako ten americký, podľa nich predpokladá spoločný jazyk a jedinú štátnu príslušnosť.
Je možné, že idea Spojených štátov európskych, tento sen povojnových detí, ktorým som aj ja, sa nikdy nedá zrealizovať. Nie som si tým však taký istý. Hlbšia európska integrácia a vytvorenie jednotného politického systému koniec koncov ponúkajú pevné a praktické výhody, ktoré nevyžadujú spoločnú identitu ani jazyk. Medzi tieto výhody patrí právo voľného pohybu cez hranice, voľný pohyb tovaru a služieb, právna istota pre cezhraničné ekonomické aktivity, celoeurópska dopravná infraštruktúra a v neposlednom rade aj spoločný bezpečnostný aranžmán.
Najaktuálnejšou oblasťou, v ktorej má kolektívna akcia zmysel, je banková regulácia. Ak sú banky regulované na národnej úrovni, ale podnikajú medzinárodne, majú národné regulačné orgány trvalú motiváciu nastavovať benevolentné štandardy, aby neodohnali biznis do iných krajín, ale ho, naopak, odtiaľ prilákali. Regulačná konkurencia sa tak deformuje na preteky o to, kto „podlezie" viac, pretože výhody vlažnej regulácie prinášajú domáce zisky, zatiaľ čo straty zostávajú bankovým veriteľom po celom svete.
Existuje mnoho podobných príkladov z rôznych oblastí štandardov, konkurenčnej politiky a zdanenia, ktorých sa táto situácia týka. Základné úvahy teda hovoria za hlbšiu európsku integráciu, ktorú možno rozšíriť až na vznik jednotného európskeho štátu.
Úskalia tejto cesty spočívajú vždy v tom, že kolektívne rozhodovacie orgány neposkytujú len služby, ktoré sú užitočné každému, ale môžu svoje právomoci zneužívať aj na prerozdeľovanie zdrojov medzi účastníckymi krajinami. Ani demokratické orgány nie sú voči tomuto nebezpečenstvu imúnne. Naopak, umožňujú, aby väčšiny vykorisťovali menšiny. Ak chcú demokratické orgány tejto hrozbe čeliť, potrebujú na ochranu menšín bez výnimky špeciálne pravidlá, ako sú požiadavka schválenia kvalifikovanou väčšinou alebo jednomyseľný rozhodovací proces.
Rozhodnutia prijímané Európskou centrálnou bankou sú osobitne dramatickým príkladom tohto problému, pretože na ne stačí jednoduchá väčšina hlasov v orgáne, ktorý ani nie je demokraticky volený. Rozhodnutia ECB pritom vedú k masívnemu prerozdeľovaniu bohatstva a rizík medzi členskými štátmi eurozóny a tiež od daňových poplatníkov v stabilných krajinách, ktorých sa kríza dotýka len málo, ku globálnym investorom, ktorí sú krízou priamo postihnutí.
ECB poskytuje prakticky všetky svoje refinančné úvery pätici členských štátov eurozóny, ktoré sužuje kríza: Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Grécku a Írsku. Všetky peniaze, obiehajúce v eurozóne, vznikli v týchto piatich krajinách, a potom boli do značnej miery použité na nákup tovaru a aktív v severských členských štátoch a na umorenie zahraničného dlhu, získaného v týchto krajinách.
Americký Federálny rezervný systém by takú regionálne nevyváženú politiku nikdy nesmel uskutočňovať. Fed nemôže poskytovať úvery ani konkrétnym regiónom, nieto ešte štátom na pokraji bankrotu (napríklad Kalifornii).
A predseda Európskej rady Herman Van Rompuy teraz za podpory väčšiny problémových krajín eurozóny znovu navrhuje eurobondy a plány mutualizácie dlhov. Tieto nápady ďaleko presahujú americký systém. Podoba fiškálnej integrácie a centralizovanej moci, ktorú by si vyžiadali, ani zďaleka nepripomína súčasný stav v USA.
Van Rompuyove návrhy sú mimoriadne nebezpečné a mohli by Európu zničiť. Cesta k Únii, založenej na spoločných záväzkoch, proti prianiu veľkých segmentov únijných obyvateľov, nevedie k federálnemu štátu v pravom zmysle tohto slova – teda k aliancii seberovných, ktorí sa slobodne rozhodujú pre jednotu a sľubujú si, že sa budú navzájom chrániť.
Takisto táto cesta nemôže viesť k vzniku Spojených štátov európskych jednoducho preto, lebo  veľká časť Európy sa touto cestou odmieta vydať. Európa sa nerovná eurozóne. Okrem krajín, používajúcich euro, sa skladá aj z mnohých ďalších. Akokoľvek by bolo euro pre prosperitu Európy užitočné, keby sa napravili jeho očividné chyby, súčasný vývoj v eurozóne rozštiepi EÚ a podkope ideu jednoty v rozmanitosti.
Tvrdenie, že eurozóna by sa dala premeniť na Spojené štáty európske, už nie je presvedčivé. Cesta k spoločným záväzkom oveľa skôr povedie k hlbokej trhline vnútri Európy, pretože premena eurozóny na transferovú a dlhovú Úniu, ktorá dokáže predísť insolvencii ktorejkoľvek členskej krajiny, by si vyžadovala centralizovanejšiu moc, než aká v súčasnosti v USA existuje.

Autor je profesor ekonómie na univerzite v Mníchove a prezident inštitútu Ifo.
Copyright Project Syndicate, 2012.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite