Preslávil sa najmä v drese Artmedie, s ktorou dobyl Európu v Lige majstrov. Aj vďaka tomu prestúpil do ruského Saturnu Moskovská oblasť a dostal sa do reprezentácie, kde patrí k oporám zadných radov. Dvadsaťpäťročný obranca Ján Ďurica.
Už sú to dva roky, čo Artmedia žiarila v Lige majstrov. Ako často si ešte na to spomeniete?
Keďže to bolo najkrajšie obdobie mojej kariéry, tak dosť často. Určite by som si chcel ešte Ligu majstrov zahrať. Tie pocity sa nedajú opísať, to musíte zažiť, aby ste ma pochopili. Bohužiaľ, v Saturne nemáme mužstvo na to, aby sme o nej mohli reálne snívať.
Čo vám dala Liga majstrov okrem skúseností?
Radosť z futbalu – pochopil som, že pre toto sa oplatí hrať. Teraz v Rusku síce zarábam neporovnateľne viac ako v Artmedii, ale keď hráte Ligu majstrov, nerozmýšľate o peniazoch, je to prestíž a splnený sen. Tie zápasy by som hral aj zadarmo.
Koľkokrát ste si vtedy so spoluhráčmi pred zápasmi povedali, tak toto bude debakel?
(Smiech.) Často. Keď sme videli záznam z nejakého stretnutia FC Porto, len sme sa chytali za hlavu. A vidíte, vyhrali sme tam. Vždy bola nervozita a mravčenie v žalúdku, ale naozaj funguje, že keď vybehnete na trávnik, opadne to.
Najlegendárnejší bol domáci zápas so Celticom Glasgow. Debakel 5 : 0 nikto nečakal...
Tak to nie. Aj teraz je to pre mňa ako sen, stále tomu neverím a čakám, že ma niekto uštipne a preberiem sa zo sna. Doprial by som vám vidieť, čo sa dialo v kabíne. Dospelí chlapi sme sa objímali, bozkávali a plakali.
Myslíte si, že budete mať niekedy väčšiu radosť z prehry ako v Glasgowe?
Ťažko. Dostali sme 0 : 4 a napriek tomu sme vyradili slávny Celtic. Tá prehra sa rovnala výhre.
My diváci sme vtedy skoro prišli o nervy, vy ste však prišli o dres...
V živote nikto na mne tak nerozdriapal dres ako tam Hartson. Rozhodca ma poslal do šatne a kým ho zašívali, chodil som dookola zúrivý. Zrazu sa začali triasť poháre na stole a pochopil som, že je zle. Celtic dal gól. Rozleteli sa dvere, prišiel tréner, ale našťastie sme to zvládli. A aj iné zápasy. Veľkou výhodou Artmedie bolo to, že sme tvorili skvelý tím. Neboli medzi nami rozdiely a keď sa niekomu nedarilo, potiahli to za neho ostatní. Boli sme silní aj psychicky, čo bolo veľmi dôležité.
Krátko po úspechu v Lige majstrov ste prestúpili do Saturnu. Neskôr tam prišiel aj tréner Vladimír Weiss. Ako vlastne vnímajú hráči výmeny trénerov?
Pre mňa bolo dobré to, že Weiss ma viedol aj v Artmedii. Vedel som, čo môžem od neho čakať a aké sú jeho metódy. Každý futbalista má pri príchode nového trénera v hlave množstvo otázok. Padnem mu do oka? Budem hrávať? Neprinesie si svojho hráča na môj post? Hoci výmeny trénerov patria k futbalu, aj pre hráča to vždy znamená nepokoj a očakávanie.
Bol k Slovákom Vladimír Weiss viac kamarátsky, riešili ste s ním trebárs aj svoje súkromné problémy?
Ja som s ním mal vždy klasický vzťah hráč – tréner, rešpektoval som ho aj ako človeka. Po tej nešťastnej sérii remíz v minulej sezóne mal s nami aj individuálne pohovory, ale osobné veci sme spolu nikdy neriešili. Na každého športovca príde kríza. Aj keď sa mi nedarilo v tréningoch alebo v zápasoch, snažil som sa to vyriešiť sám a nie s ním. Keď som prišiel do Saturnu, bol som tam jediný Slovák, navyše som nevedel po rusky ani slovo. Samozrejme, že som sa tešil z jeho príchodu, lebo hneď odpadla rečová bariéra. Teraz som tam rok a pol a už mi nerobí problém ani jazyk, len azbuka. Ja som sa ruštinu v škole neučil, takže som začínal úplne od nuly.
Niektorí hráči, ktorí odišli do Ruska, sa učili azbuku tak, že po písmenkách čítali názvy obchodov a potravín...
Presne tak som sa ju naučil aj ja. Keď som išiel z bázy domov, tak som sa snažil prečítať všetky nápisy, ktoré som videl. Noviny v azbuke však ešte stále nečítam.
O Rusku sa hovorí, že tam hráči chodia najmä kvôli peniazom....
V kluboch sa točia naozaj veľké peniaze, na druhej strane je to stále Rusko. Priznám sa, niekedy mám toho plné zuby, najradšej by som sa zbalil a vrátil domov, ale ruská liga je sledovaná. Ak hráte dobre, všimne si vás iný klub, čo znamená šancu na dobrý prestup.
Čím je ruská liga výnimočná?
Nemôžem ju zatiaľ veľmi porovnávať s inými, pretože som hral len na Slovensku. Je však rozdelená na dve časti. Na jednej strane sú najsilnejšie tímy CSKA, Zenit, Spartak, Lokomotiv a na druhej ostatní, ktorí sa k titulu vlastne ani nedostanú. Výnimočná je isto tým, že hráči trávia kvôli zápasom veľa času v lietadle. Je to dosť zvláštne, jeden týždeň hráte na Lužnikách, ktoré majú kapacitu stotisíc ľudí, umelý trávnik, a vzápätí idete do Permu, kde je úplné oranisko. Napríklad let do Vladivostoku nám trvá jedenásť hodín. Je to neuveriteľné, ale kvôli ligovým zápasom prekonávame časové pásma. Na to si treba zvyknúť.
Keď ste prestúpili do Saturnu, mnohí ľudia sa čudovali, prečo ste si vybrali práve tento klub?
Nepamätám si presne, či som vtedy mal aj ponuky z iných mužstiev, ale pre mňa to bola spočiatku tiež veľká neznáma. Nevedel som nič o klube, ani o čo hrajú, vybral si ma však tréner, čo je pre futbalistu vždy dôležité. Bol to typický Rus, prísny, nedával najavo svoje pocity a mal obrovskú autoritu.
Naozaj v Rusku ešte stále vládne taký prísny režim ako kedysi?
Ak trénuje mužstvo Rus, tak áno. Na druhej strane, aj oni sa už snažia trošku povoliť a držať krok s európskymi klubmi. Priznám sa, že z Ruska som mal aj ja sám obavy. Zo začiatku som bol psychicky na dne. Hoci som celý život sníval o tom, že pôjdem hrať do zahraničia zarobiť si nejaké peniaze, bolo to tvrdé. Už som si však zvykol.
O ruských bázach sa už toho popísalo veľa. Ja som videla fotky tej vašej, vyzerá ako luxusný hotel, a nie ako tréningový tábor...
Ja som tiež od bývalých futbalistov počul o bázach hrozné veci. Do Ruska som prvýkrát priletel v noci a hneď z letiska ma tam brali. Cesta zo Šeremeteva cez celú Moskvu až do Ramenskoje trvala tri hodiny. Stále som premýšľal, čo ma čaká. Keď sa otvorila brána bázy, tak som zažil veľmi príjemný šok. Priestory aj izby boli úplne nové, nádherné. Takú bázu, akú máme my, som nikde nevidel. Je tam všetko od víriviek až po kvalitné ihriská, o ktoré sa starajú správcovia od rána do večera. Viaceré ruské kluby však stavajú nové bázy, takže snáď už tie strašné historky vymiznú.
Ako to funguje – legionári na bázach aj bývajú, alebo ste dostali byty inde?
Máme byty v Moskve. Na báze sme vždy pred zápasom a spíme tam aj vtedy, ak sme veľmi unavení a nechce sa nám ísť domov. Byty máme našťastie hneď na okraji Moskvy pri diaľnici, aby sme sa vyhli niekoľkohodinovým dopravným zápcham. Ramenskoje, kde sídli Saturn, je asi štyridsať kilometrov od Moskvy.
Nielen o bázach, ale aj o moskovských cestách a zápchach kolujú legendy. Dá sa tam vôbec normálne šoférovať?
Ja našťastie veľmi nemusím brázdiť moskovské cesty. Mám iba dve trasy, na bázu a do centra. Tá druhá býva mimoriadny problém. Najväčšie dopravné zápchy, aké môžu existovať, sú na Volgogradskom prospekte. Tam som už stál aj dve hodiny. Sú tam sedemprúdové cesty a každý jazdí, ako chce. Problémom je aj to, že veľa ľudí má stále staré lady, ktoré každú chvíľu niekde vypovedajú službu a blokujú premávku. Obdivujem ruských šoférov, že majú na to nervy a dokážu tam jazdiť. Vedia neuveriteľne kľučkovať a na rozdiel od slovenských šoférov viete presne predvídať, čo urobia, a neohrozujú iných. Síce jazdia aj na červenú, ale inak sú dobrí.
Moskva je stále najdrahším mestom sveta. Pociťujete to aj vy, keďže tam žijete?
Je fakt drahá a plná extrémov. V Moskve neexistuje stredná vrstva, buď ste milionár alebo úplný chudák. Hoci je prekrásna a je mestom neuveriteľných možností, nedokázal by som tam žiť natrvalo. Je príliš veľká a ľudia sú chladní.
O ruských ženách z nižších vrstiev sa hovorí, že vyslovene lovia športovcov, pretože to je ich jediná šanca, ako sa dostať z krajiny preč...
Počul som to aj ja, ale mňa žiadna neuloví, lebo mám skvelú priateľku a som s ňou šťastný. O ruských ženách je všeobecne známe, že milujú peniaze a urobia pre ne všetko. Svojím spôsobom sa im možno ani nečudujem, že lovia cudzincov, lebo ak nepatria do tej najvyššej spoločenskej vrstvy, majú mimoriadne ťažký život. Na Červenom námestí je množstvo žobrajúcich starých žien, je to príšerný pohľad. Mám známeho, ktorého manželka je Ukrajinka a tiež mu je veľmi vďačná za to, že sa dostala preč z krajiny.
Ján Ďurica
Narodil sa 10. decembra 1981. Tri sezóny odohral v drese druholigovej Dunajskej Stredy. Hoci ho skúšala Žilina, v roku 2003 zakotvil v Artmedii. V jej drese sa stal slovenským majstrom a zažiaril v prestížnej Lige majstrov. Krátko nato prestúpil do ruského Saturnu Moskovská oblasť, kde má zmluvu do roku 2010. Premiéru v národnom mužstve mal v súboji s Japonskom v júli 2004. Postupne sa prepracoval až do základnej zostavy.
.jana Tuhá
Autorka pracuje v Rádiu Viva.
Už sú to dva roky, čo Artmedia žiarila v Lige majstrov. Ako často si ešte na to spomeniete?
Keďže to bolo najkrajšie obdobie mojej kariéry, tak dosť často. Určite by som si chcel ešte Ligu majstrov zahrať. Tie pocity sa nedajú opísať, to musíte zažiť, aby ste ma pochopili. Bohužiaľ, v Saturne nemáme mužstvo na to, aby sme o nej mohli reálne snívať.
Čo vám dala Liga majstrov okrem skúseností?
Radosť z futbalu – pochopil som, že pre toto sa oplatí hrať. Teraz v Rusku síce zarábam neporovnateľne viac ako v Artmedii, ale keď hráte Ligu majstrov, nerozmýšľate o peniazoch, je to prestíž a splnený sen. Tie zápasy by som hral aj zadarmo.
Koľkokrát ste si vtedy so spoluhráčmi pred zápasmi povedali, tak toto bude debakel?
(Smiech.) Často. Keď sme videli záznam z nejakého stretnutia FC Porto, len sme sa chytali za hlavu. A vidíte, vyhrali sme tam. Vždy bola nervozita a mravčenie v žalúdku, ale naozaj funguje, že keď vybehnete na trávnik, opadne to.
Najlegendárnejší bol domáci zápas so Celticom Glasgow. Debakel 5 : 0 nikto nečakal...
Tak to nie. Aj teraz je to pre mňa ako sen, stále tomu neverím a čakám, že ma niekto uštipne a preberiem sa zo sna. Doprial by som vám vidieť, čo sa dialo v kabíne. Dospelí chlapi sme sa objímali, bozkávali a plakali.
Myslíte si, že budete mať niekedy väčšiu radosť z prehry ako v Glasgowe?
Ťažko. Dostali sme 0 : 4 a napriek tomu sme vyradili slávny Celtic. Tá prehra sa rovnala výhre.
My diváci sme vtedy skoro prišli o nervy, vy ste však prišli o dres...
V živote nikto na mne tak nerozdriapal dres ako tam Hartson. Rozhodca ma poslal do šatne a kým ho zašívali, chodil som dookola zúrivý. Zrazu sa začali triasť poháre na stole a pochopil som, že je zle. Celtic dal gól. Rozleteli sa dvere, prišiel tréner, ale našťastie sme to zvládli. A aj iné zápasy. Veľkou výhodou Artmedie bolo to, že sme tvorili skvelý tím. Neboli medzi nami rozdiely a keď sa niekomu nedarilo, potiahli to za neho ostatní. Boli sme silní aj psychicky, čo bolo veľmi dôležité.
Krátko po úspechu v Lige majstrov ste prestúpili do Saturnu. Neskôr tam prišiel aj tréner Vladimír Weiss. Ako vlastne vnímajú hráči výmeny trénerov?
Pre mňa bolo dobré to, že Weiss ma viedol aj v Artmedii. Vedel som, čo môžem od neho čakať a aké sú jeho metódy. Každý futbalista má pri príchode nového trénera v hlave množstvo otázok. Padnem mu do oka? Budem hrávať? Neprinesie si svojho hráča na môj post? Hoci výmeny trénerov patria k futbalu, aj pre hráča to vždy znamená nepokoj a očakávanie.
Bol k Slovákom Vladimír Weiss viac kamarátsky, riešili ste s ním trebárs aj svoje súkromné problémy?
Ja som s ním mal vždy klasický vzťah hráč – tréner, rešpektoval som ho aj ako človeka. Po tej nešťastnej sérii remíz v minulej sezóne mal s nami aj individuálne pohovory, ale osobné veci sme spolu nikdy neriešili. Na každého športovca príde kríza. Aj keď sa mi nedarilo v tréningoch alebo v zápasoch, snažil som sa to vyriešiť sám a nie s ním. Keď som prišiel do Saturnu, bol som tam jediný Slovák, navyše som nevedel po rusky ani slovo. Samozrejme, že som sa tešil z jeho príchodu, lebo hneď odpadla rečová bariéra. Teraz som tam rok a pol a už mi nerobí problém ani jazyk, len azbuka. Ja som sa ruštinu v škole neučil, takže som začínal úplne od nuly.
Niektorí hráči, ktorí odišli do Ruska, sa učili azbuku tak, že po písmenkách čítali názvy obchodov a potravín...
Presne tak som sa ju naučil aj ja. Keď som išiel z bázy domov, tak som sa snažil prečítať všetky nápisy, ktoré som videl. Noviny v azbuke však ešte stále nečítam.
O Rusku sa hovorí, že tam hráči chodia najmä kvôli peniazom....
V kluboch sa točia naozaj veľké peniaze, na druhej strane je to stále Rusko. Priznám sa, niekedy mám toho plné zuby, najradšej by som sa zbalil a vrátil domov, ale ruská liga je sledovaná. Ak hráte dobre, všimne si vás iný klub, čo znamená šancu na dobrý prestup.
Čím je ruská liga výnimočná?
Nemôžem ju zatiaľ veľmi porovnávať s inými, pretože som hral len na Slovensku. Je však rozdelená na dve časti. Na jednej strane sú najsilnejšie tímy CSKA, Zenit, Spartak, Lokomotiv a na druhej ostatní, ktorí sa k titulu vlastne ani nedostanú. Výnimočná je isto tým, že hráči trávia kvôli zápasom veľa času v lietadle. Je to dosť zvláštne, jeden týždeň hráte na Lužnikách, ktoré majú kapacitu stotisíc ľudí, umelý trávnik, a vzápätí idete do Permu, kde je úplné oranisko. Napríklad let do Vladivostoku nám trvá jedenásť hodín. Je to neuveriteľné, ale kvôli ligovým zápasom prekonávame časové pásma. Na to si treba zvyknúť.
Keď ste prestúpili do Saturnu, mnohí ľudia sa čudovali, prečo ste si vybrali práve tento klub?
Nepamätám si presne, či som vtedy mal aj ponuky z iných mužstiev, ale pre mňa to bola spočiatku tiež veľká neznáma. Nevedel som nič o klube, ani o čo hrajú, vybral si ma však tréner, čo je pre futbalistu vždy dôležité. Bol to typický Rus, prísny, nedával najavo svoje pocity a mal obrovskú autoritu.
Naozaj v Rusku ešte stále vládne taký prísny režim ako kedysi?
Ak trénuje mužstvo Rus, tak áno. Na druhej strane, aj oni sa už snažia trošku povoliť a držať krok s európskymi klubmi. Priznám sa, že z Ruska som mal aj ja sám obavy. Zo začiatku som bol psychicky na dne. Hoci som celý život sníval o tom, že pôjdem hrať do zahraničia zarobiť si nejaké peniaze, bolo to tvrdé. Už som si však zvykol.
O ruských bázach sa už toho popísalo veľa. Ja som videla fotky tej vašej, vyzerá ako luxusný hotel, a nie ako tréningový tábor...
Ja som tiež od bývalých futbalistov počul o bázach hrozné veci. Do Ruska som prvýkrát priletel v noci a hneď z letiska ma tam brali. Cesta zo Šeremeteva cez celú Moskvu až do Ramenskoje trvala tri hodiny. Stále som premýšľal, čo ma čaká. Keď sa otvorila brána bázy, tak som zažil veľmi príjemný šok. Priestory aj izby boli úplne nové, nádherné. Takú bázu, akú máme my, som nikde nevidel. Je tam všetko od víriviek až po kvalitné ihriská, o ktoré sa starajú správcovia od rána do večera. Viaceré ruské kluby však stavajú nové bázy, takže snáď už tie strašné historky vymiznú.
Ako to funguje – legionári na bázach aj bývajú, alebo ste dostali byty inde?
Máme byty v Moskve. Na báze sme vždy pred zápasom a spíme tam aj vtedy, ak sme veľmi unavení a nechce sa nám ísť domov. Byty máme našťastie hneď na okraji Moskvy pri diaľnici, aby sme sa vyhli niekoľkohodinovým dopravným zápcham. Ramenskoje, kde sídli Saturn, je asi štyridsať kilometrov od Moskvy.
Nielen o bázach, ale aj o moskovských cestách a zápchach kolujú legendy. Dá sa tam vôbec normálne šoférovať?
Ja našťastie veľmi nemusím brázdiť moskovské cesty. Mám iba dve trasy, na bázu a do centra. Tá druhá býva mimoriadny problém. Najväčšie dopravné zápchy, aké môžu existovať, sú na Volgogradskom prospekte. Tam som už stál aj dve hodiny. Sú tam sedemprúdové cesty a každý jazdí, ako chce. Problémom je aj to, že veľa ľudí má stále staré lady, ktoré každú chvíľu niekde vypovedajú službu a blokujú premávku. Obdivujem ruských šoférov, že majú na to nervy a dokážu tam jazdiť. Vedia neuveriteľne kľučkovať a na rozdiel od slovenských šoférov viete presne predvídať, čo urobia, a neohrozujú iných. Síce jazdia aj na červenú, ale inak sú dobrí.
Moskva je stále najdrahším mestom sveta. Pociťujete to aj vy, keďže tam žijete?
Je fakt drahá a plná extrémov. V Moskve neexistuje stredná vrstva, buď ste milionár alebo úplný chudák. Hoci je prekrásna a je mestom neuveriteľných možností, nedokázal by som tam žiť natrvalo. Je príliš veľká a ľudia sú chladní.
O ruských ženách z nižších vrstiev sa hovorí, že vyslovene lovia športovcov, pretože to je ich jediná šanca, ako sa dostať z krajiny preč...
Počul som to aj ja, ale mňa žiadna neuloví, lebo mám skvelú priateľku a som s ňou šťastný. O ruských ženách je všeobecne známe, že milujú peniaze a urobia pre ne všetko. Svojím spôsobom sa im možno ani nečudujem, že lovia cudzincov, lebo ak nepatria do tej najvyššej spoločenskej vrstvy, majú mimoriadne ťažký život. Na Červenom námestí je množstvo žobrajúcich starých žien, je to príšerný pohľad. Mám známeho, ktorého manželka je Ukrajinka a tiež mu je veľmi vďačná za to, že sa dostala preč z krajiny.
Ján Ďurica
Narodil sa 10. decembra 1981. Tri sezóny odohral v drese druholigovej Dunajskej Stredy. Hoci ho skúšala Žilina, v roku 2003 zakotvil v Artmedii. V jej drese sa stal slovenským majstrom a zažiaril v prestížnej Lige majstrov. Krátko nato prestúpil do ruského Saturnu Moskovská oblasť, kde má zmluvu do roku 2010. Premiéru v národnom mužstve mal v súboji s Japonskom v júli 2004. Postupne sa prepracoval až do základnej zostavy.
.jana Tuhá
Autorka pracuje v Rádiu Viva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.