„Môžeš mi vysvetliť, prečo by som nemal súhlasiť s tým, že mi chce dať niekto stotisíc navyše?“ spýtal sa autor. Wylie bol neúprosný. Spoločnosť, ktorú vlastní Rupert Murdoch „by nebola pre teba dobrým vydavateľom“. Salman Rushdie si vzdychol, a súhlasil. Tento príbeh protirečí všetkým tým, ktorí tvrdia, že všetko, čo písal, robil kvôli tomu, aby zbohatol.
Keď neskôr vypukla celá aféra, Murdoch sa pre New Yorker vyjadril: „Myslím si, že by sme nemali urážať náboženské presvedčenie iných ľudí. Verím tomu, že naši ľudia by nikdy nevydali knihu Salmana Rushdieho.“ Keby bolo Rushdiemu záležalo iba na peniazoch, Murdoch by mu bol zničil jeho román.
.fatwa na Valentína
Rushdieho autobiografia Joseph Anton – pseudonym, ktorý si osvojil, keď začal žiť v podzemí – je mnohovrstevná rovnako ako jeho romány. Občas sa číta ako literárny Šakal. Viete, že Rushdie prežije, rovnako ako viete, že musí prežiť Charles de Gaulle. Ale napriek tomu sila všetkej tej nenávisti, ktorá stojí proti nemu, vás núti uvažovať, ako ten človek môže žiť. Je to psychologická štúdia rozkladu a vykúpenia, Rushdie sa bojí o svoj život, o život svojho syna a všetkých tých, ktorí prichádzajú do kontaktu s jeho dielom. Samovraždený vrah zabije jedného z jeho prekladateľov a ďalšieho zraní. Teroristi zaútočia proti kníhkupectvám od Karáčí po Londýn. Zvláštne oddelenie ho presúva z domu do domu tak často, že sa nikde nedokáže usadiť. Whitehall mu odporúča, aby mlčal a neprovokoval svojich nepriateľov. Je potupený, pokorený, izolovaný a umlčaný. Rushdie sa dá dokopy tak, že ignoruje úrady a prijme ponuku svojich odporcov – a v tom sa skrýva ďalšie poučenie pre nás. Ale tak, ako príklad s Murdochom, aj Joseph Anton ilustruje, s akým komfortom sa ľudia, žijúci v západných demokraciách, naučili reagovať na hrozbu politického násilia.
Fatwa proti Salmanovi Rushdiemu bola tou najjednoduchšou morálnou otázkou môjho života. Na svätého Valentína v roku 1989 sa jeden umierajúci teokrat rozhodol odpútať pozornosť od svojich vojenských a politických zlyhaní a nariadil zavraždiť občana cudzej krajiny za to, že napísal román. Rushdieho aféra sa stala Dreyfusovou aférou našej doby, pretože nám ukázala, ako kolabujú bežné politické kategórie, keď narazia na takú extrémnu provokáciu. Nech sú vaše názory akékoľvek, ak ste stáli na strane Rushdieho, podporovali ste slobodu písať, čítať a vydávať, čo má kto rád, a to aj vtedy (či skôr práve vtedy), ak boli knihy spaľované a hrozba odsúdenia na smrť nebola vzdialená ako nejaká cudzia diktatúra, ale bezprostredná ako vaša krajina. Podporovali ste vládu práva, pretože Rushdie nespáchal žiadnz zločin, iba postavil právo na individuálne vyjadrenie pred kolektívne práva. Dreyfusovi nepriatelia hovorili, že musia podporovať uväznenie nevinného muža preto, aby tak chránili kolektívnu česť francúzskej armády a francúzskeho štátu. Nepriatelia Rushdieho tvrdili, že podnecovanie ajatolláha Chomejního na zavraždenie spisovateľa bolo pochopiteľné a ospravedlniteľné, pretože tým chránil kolektívnu česť moslimov. Nikto, kto sa hlási k slobode svedomia, nemohol ani na moment váhať a Rushdieho nepodporiť. Ako sa ukázalo, tí, ktorí kričali najhlasnejšie, váhali najdlhšie.
.kritika na čele s Thatcherovou
Rushdie píše, že sa naučil, ako vydržať islamistické útoky, nebolo napokon prekvapujúce, že „to boli fanatici a bigotní ľudia, ktorí sa ako fanatici a bigotní ľudia aj správali“. Zniesť nemoslimských kritikov bolo ťažšie. Väčšina z nich boli pravičiari, aspoň na začiatku. Margaret Thatcherová povedala, že rozumie tomu, že to bola urážka islamu. Predseda konzervatívnej strany Lord Norman Tebbit opísal Rushdieho ako „mimoriadneho darebáka“. Oxfordský historik Hugh Trevor-Roper, spisovateľ Roald Dahl, novinári Richard Ingrams a Auberon Waugh (najstarší syn Evelyna Waugha) aj noviny Daily Mail sa o ňom vyjadrovali tak neúctivo, ako si len dokážete predstaviť. Rushdie opisuje, ako na jednej z tajných adries večer sledoval správy a od najvernejšieho ministra Margaret Thatcherovej Geoffrey Howa počul, že nielenže urazil islam, ale aj Britániu, ktorú porovnával s nacistickým Nemeckom. „Kde?“ kričal Rushdie na televízor. „Na ktorej strane? Ukážte mi, kde som to povedal!“
Animozitu pravice možno pochopiť, ale nie odpustiť. Rushdie bol imigrant a ľavičiar, doslova bojovný ľavičiar. Podporil nikaragujskú revolúciu, aj protirasistické hnutia 80. rokov. Konzervatívci tvrdili, že tento slizký cudzinec „vedel, čo robí“. Rushdie podľa nich úmyselne napadol islam, pretože vedel, že vďaka vyvolanej kontroverzii zarobí peniaze. A náklady, ktoré malo špeciálne oddelenie s jeho ochranou, využívali ako dôkaz. Rushdie bol pre nich intelektuálsky odľud, socialista so šampanským v ruke, ktorý si chodil po svoje honoráre a nechal sa živiť z verejných peňazí. Keď sa k tomuto zástupu pripojil s posmešnou poznámkou aj princ Charles, Ian McEwan mu odkázal, že ochranka jeho kráľovskej výsosti stojí podstatne viac ako Rushdieho, a pritom nikdy nenapísal nič, čo by stálo za prečítanie.
Pochopiteľne, Rushdie bol tým vetkým viac pobúrený ako potešený. Napísať Satanské verše mu trvalo štyri roky. Nenapadlo jeho kritikom, že by bolo prinajmenej čudné, keby vážny autor venoval takú časť života niečomu takému úbohému ako urážka? Nuž, jeho kritici, samozrejme, Rushdieho nikdy za vážneho autora nepovažovali. Tak ako Howe, ani ďalšie konzervatívne celebrity tých čias nečítali jeho knihu o nič viac ako obmedzení demonštranti v Teheráne. Nezaujímalo ich, že satira o zakladateľskej mytológii islamu bola iba zlomkom diela plného tráum z migrácie zo Západu na Východ.
.protizápadná ľavica
Svet dnes vyzerá inak. Keby som vám ukázal novinové editorialy, ktoré volajú po rešpekte k režimom a hnutiam, ktoré podporujú utláčanie žien, homosexuálov a židov tým, že by sme si zavreli ústa a cenzurovali vlastné knihy, bolo by vám jasné, že ide o ľavicové, a nie konzervatívne noviny. V roku 1989 ich bolo ťažšie vidieť, ale väčšina ľavice bola už vtedy schopná pravicu prekonať. Rushdie píše, ako ho zľava kritizovala feministka Germaine Greerová, spisovatelia John Berger alebo John le Carré, o ktorom som si nikdy nemyslel, že by bol ľavičiar, ak teda na to nestačí antiamerikanizmus. Rushdieho sestra Sameen si všimla, aká to bola chyba. „Politika etnických menšín bola celú generáciu sekulárna a socialistická. Fatwa bol prostriedok z mešity, ktorým sa tento projekt podarilo zničiť a vrátiť náboženstvo späť do hry.“
Tak ako nepriatelia Dreyfusa predišli fašizmus, tak ľavicoví intelektuáli, ktorí išli po Rushdiem, predišli budúcnosť, kde sa ľavica ochotne spojí aj s obskúrnymi a reakčnými silami, len ak sú dostatočne protizápadné. Rushdieho autobiografia však má aj svojich hrdinov. Sú nimi pravicoví aj ľavicoví politici a intelektuáli, kaviarenské typy, ktoré skrývali Rushdieho doma a hoci je literárny Londýn plný klebiet, nikdy nebola prezradená adresa, kde sa práve skrýva. V roku 2003, keď sa po 13 rokoch rozhodli ochranu ukončiť, zorganizovali ľudia zo špeciálneho oddelenia Metropolitnej polície pre Rushdieho párty. Konala sa na Scotland Yarde. „Bola to jedna z našich najdlhších operácií a sme na ňu hrdí. Nie sme ako Američania, ktorí stratili jedného prezidenta a o ďalšieho skoro prišli,“ povedali mu. Je hanbou Británie, že mnoho ich nadriadených si to neuvedomilo.
Autor je britský novinár a politický komentátor. Píše pre Observer, Spectator a Standpoint magazine, kde článok pôvodne vyšiel.
Keď neskôr vypukla celá aféra, Murdoch sa pre New Yorker vyjadril: „Myslím si, že by sme nemali urážať náboženské presvedčenie iných ľudí. Verím tomu, že naši ľudia by nikdy nevydali knihu Salmana Rushdieho.“ Keby bolo Rushdiemu záležalo iba na peniazoch, Murdoch by mu bol zničil jeho román.
.fatwa na Valentína
Rushdieho autobiografia Joseph Anton – pseudonym, ktorý si osvojil, keď začal žiť v podzemí – je mnohovrstevná rovnako ako jeho romány. Občas sa číta ako literárny Šakal. Viete, že Rushdie prežije, rovnako ako viete, že musí prežiť Charles de Gaulle. Ale napriek tomu sila všetkej tej nenávisti, ktorá stojí proti nemu, vás núti uvažovať, ako ten človek môže žiť. Je to psychologická štúdia rozkladu a vykúpenia, Rushdie sa bojí o svoj život, o život svojho syna a všetkých tých, ktorí prichádzajú do kontaktu s jeho dielom. Samovraždený vrah zabije jedného z jeho prekladateľov a ďalšieho zraní. Teroristi zaútočia proti kníhkupectvám od Karáčí po Londýn. Zvláštne oddelenie ho presúva z domu do domu tak často, že sa nikde nedokáže usadiť. Whitehall mu odporúča, aby mlčal a neprovokoval svojich nepriateľov. Je potupený, pokorený, izolovaný a umlčaný. Rushdie sa dá dokopy tak, že ignoruje úrady a prijme ponuku svojich odporcov – a v tom sa skrýva ďalšie poučenie pre nás. Ale tak, ako príklad s Murdochom, aj Joseph Anton ilustruje, s akým komfortom sa ľudia, žijúci v západných demokraciách, naučili reagovať na hrozbu politického násilia.
Fatwa proti Salmanovi Rushdiemu bola tou najjednoduchšou morálnou otázkou môjho života. Na svätého Valentína v roku 1989 sa jeden umierajúci teokrat rozhodol odpútať pozornosť od svojich vojenských a politických zlyhaní a nariadil zavraždiť občana cudzej krajiny za to, že napísal román. Rushdieho aféra sa stala Dreyfusovou aférou našej doby, pretože nám ukázala, ako kolabujú bežné politické kategórie, keď narazia na takú extrémnu provokáciu. Nech sú vaše názory akékoľvek, ak ste stáli na strane Rushdieho, podporovali ste slobodu písať, čítať a vydávať, čo má kto rád, a to aj vtedy (či skôr práve vtedy), ak boli knihy spaľované a hrozba odsúdenia na smrť nebola vzdialená ako nejaká cudzia diktatúra, ale bezprostredná ako vaša krajina. Podporovali ste vládu práva, pretože Rushdie nespáchal žiadnz zločin, iba postavil právo na individuálne vyjadrenie pred kolektívne práva. Dreyfusovi nepriatelia hovorili, že musia podporovať uväznenie nevinného muža preto, aby tak chránili kolektívnu česť francúzskej armády a francúzskeho štátu. Nepriatelia Rushdieho tvrdili, že podnecovanie ajatolláha Chomejního na zavraždenie spisovateľa bolo pochopiteľné a ospravedlniteľné, pretože tým chránil kolektívnu česť moslimov. Nikto, kto sa hlási k slobode svedomia, nemohol ani na moment váhať a Rushdieho nepodporiť. Ako sa ukázalo, tí, ktorí kričali najhlasnejšie, váhali najdlhšie.
.kritika na čele s Thatcherovou
Rushdie píše, že sa naučil, ako vydržať islamistické útoky, nebolo napokon prekvapujúce, že „to boli fanatici a bigotní ľudia, ktorí sa ako fanatici a bigotní ľudia aj správali“. Zniesť nemoslimských kritikov bolo ťažšie. Väčšina z nich boli pravičiari, aspoň na začiatku. Margaret Thatcherová povedala, že rozumie tomu, že to bola urážka islamu. Predseda konzervatívnej strany Lord Norman Tebbit opísal Rushdieho ako „mimoriadneho darebáka“. Oxfordský historik Hugh Trevor-Roper, spisovateľ Roald Dahl, novinári Richard Ingrams a Auberon Waugh (najstarší syn Evelyna Waugha) aj noviny Daily Mail sa o ňom vyjadrovali tak neúctivo, ako si len dokážete predstaviť. Rushdie opisuje, ako na jednej z tajných adries večer sledoval správy a od najvernejšieho ministra Margaret Thatcherovej Geoffrey Howa počul, že nielenže urazil islam, ale aj Britániu, ktorú porovnával s nacistickým Nemeckom. „Kde?“ kričal Rushdie na televízor. „Na ktorej strane? Ukážte mi, kde som to povedal!“
Animozitu pravice možno pochopiť, ale nie odpustiť. Rushdie bol imigrant a ľavičiar, doslova bojovný ľavičiar. Podporil nikaragujskú revolúciu, aj protirasistické hnutia 80. rokov. Konzervatívci tvrdili, že tento slizký cudzinec „vedel, čo robí“. Rushdie podľa nich úmyselne napadol islam, pretože vedel, že vďaka vyvolanej kontroverzii zarobí peniaze. A náklady, ktoré malo špeciálne oddelenie s jeho ochranou, využívali ako dôkaz. Rushdie bol pre nich intelektuálsky odľud, socialista so šampanským v ruke, ktorý si chodil po svoje honoráre a nechal sa živiť z verejných peňazí. Keď sa k tomuto zástupu pripojil s posmešnou poznámkou aj princ Charles, Ian McEwan mu odkázal, že ochranka jeho kráľovskej výsosti stojí podstatne viac ako Rushdieho, a pritom nikdy nenapísal nič, čo by stálo za prečítanie.
Pochopiteľne, Rushdie bol tým vetkým viac pobúrený ako potešený. Napísať Satanské verše mu trvalo štyri roky. Nenapadlo jeho kritikom, že by bolo prinajmenej čudné, keby vážny autor venoval takú časť života niečomu takému úbohému ako urážka? Nuž, jeho kritici, samozrejme, Rushdieho nikdy za vážneho autora nepovažovali. Tak ako Howe, ani ďalšie konzervatívne celebrity tých čias nečítali jeho knihu o nič viac ako obmedzení demonštranti v Teheráne. Nezaujímalo ich, že satira o zakladateľskej mytológii islamu bola iba zlomkom diela plného tráum z migrácie zo Západu na Východ.
.protizápadná ľavica
Svet dnes vyzerá inak. Keby som vám ukázal novinové editorialy, ktoré volajú po rešpekte k režimom a hnutiam, ktoré podporujú utláčanie žien, homosexuálov a židov tým, že by sme si zavreli ústa a cenzurovali vlastné knihy, bolo by vám jasné, že ide o ľavicové, a nie konzervatívne noviny. V roku 1989 ich bolo ťažšie vidieť, ale väčšina ľavice bola už vtedy schopná pravicu prekonať. Rushdie píše, ako ho zľava kritizovala feministka Germaine Greerová, spisovatelia John Berger alebo John le Carré, o ktorom som si nikdy nemyslel, že by bol ľavičiar, ak teda na to nestačí antiamerikanizmus. Rushdieho sestra Sameen si všimla, aká to bola chyba. „Politika etnických menšín bola celú generáciu sekulárna a socialistická. Fatwa bol prostriedok z mešity, ktorým sa tento projekt podarilo zničiť a vrátiť náboženstvo späť do hry.“
Tak ako nepriatelia Dreyfusa predišli fašizmus, tak ľavicoví intelektuáli, ktorí išli po Rushdiem, predišli budúcnosť, kde sa ľavica ochotne spojí aj s obskúrnymi a reakčnými silami, len ak sú dostatočne protizápadné. Rushdieho autobiografia však má aj svojich hrdinov. Sú nimi pravicoví aj ľavicoví politici a intelektuáli, kaviarenské typy, ktoré skrývali Rushdieho doma a hoci je literárny Londýn plný klebiet, nikdy nebola prezradená adresa, kde sa práve skrýva. V roku 2003, keď sa po 13 rokoch rozhodli ochranu ukončiť, zorganizovali ľudia zo špeciálneho oddelenia Metropolitnej polície pre Rushdieho párty. Konala sa na Scotland Yarde. „Bola to jedna z našich najdlhších operácií a sme na ňu hrdí. Nie sme ako Američania, ktorí stratili jedného prezidenta a o ďalšieho skoro prišli,“ povedali mu. Je hanbou Británie, že mnoho ich nadriadených si to neuvedomilo.
Autor je britský novinár a politický komentátor. Píše pre Observer, Spectator a Standpoint magazine, kde článok pôvodne vyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.