Do Charkova prichádzam neskoro večer a nachádzam ranosovietsky prízrak mesta. Na druhý deň, v centre miliónového východoukrajinského mesta, sa predsa len ukáže niečo ako urbánny život.
.kolónia č. 54
Nevdojak som sa zatáral na ruský pravoslávny knižný trh. Nápadne veľa slepých dôchodcov zháňa literatúru, opatrne sa predieram cez dav. Pri jednom stánku sa ľudia hádajú o knižku, ktorá má na obale Stalina. Upravený týpek v koženom kabáte, dlhom až po zem, na mňa volá: „Berte, je to posledný kus!“ Je veľmi lacná, meno autora je utajené, kupujem ju. Knižka sa ukáže ako sprisahanecká teória proti slobodomurárom a sionistom, ktorá vyzdvihuje Stalina ako obrancu ruskej pravoslávnej viery.
Išiel som s tým týpkom na kávu. Prívrženec moskovského patriarchátu píše knihy o duchovných fenoménoch – automaticky som ho priradil k rusofilskému vládnemu táboru. Spýtal som sa ho, koho volil. So sprisahaneckým výrazom mi ukázal kalendár. Kalendár ukazuje – opozičného politika Vitalija Klička. Povedal som mu, že chcem ísť do „Kolónie č. 54.“ „Pracovnej kolónie č. 54,“ opravil ma. Uťahuje si z faktu, že najznámejšia väzenkyňa v Európe nepracuje. Túto kritiku ešte budem v Charkove počuť častejšie.
Do Kačanovska nejazdí metro. Môj opis cieľa cesty taxikára zmätie. „Gde Julka sedit,“ hovorím, a už vie. Vysadil ma v prímestskej štvrti, zastavanej nízkymi domami, je tu veľa firiem. „Vot, tut sedit Julka.“ Veľmi príhodne sa ulica volá Gaštanová. Koniec koncov, v roku 2010 v tomto obvode volilo Juliu Tymošenkovú 25 percent voličov, nie je teda zavretá v úplne nepriateľskej krajine. Veľa múrov a plotov, okolo ostnatého drôtu ohraničujúceho jednu firmu sa ovíja vinič, sú tu staré javory. Asi to bude miernym jesenným slniečkom, že celá štvrť na mňa pôsobí harmonicky.
Nad vchodom do basy visí reklama na výrobok, ktorý robia väzenkyne – pracovné odevy vo veselých farbách. Pred väznicou leží v lístí akýsi mladý muž. „Vstaňte,“ vyzýva ho jedna okoloidúca. „Nemôžem vstať,“ odpovedá ležiaci. Do niekoľkých minút sa o opilca postarala sanitka. Nazrel som do suterénnych priestorov firmy „Ukrajinský expres.“ Dole sedia ženy, vyberajú plastové ozdoby z kartónových škatúľ, vkladajú ich do malých plastových vrecúšok a šikovne ich zaväzujú. Dlho sa na ne dívam z chodníka. Ukrajinský expres asi platí od kusa, nikto si ma nevšíma.
.júliina vina
Sadol som si do najbližšej kaviarne. Volá sa Gangster Pizza. Barmanka je už vdova, jej muž zomrel, keď mal 40. „Vodka.“ Podľa Žanny je toto chudobná štvrť, postavená na bývalej charkovskej skládke odpadu. Keď sa Žanna dozvie, že sa tu túlam kvôli bývalej premiérke, nasadí jedovatý, až žiarlivý tón: „Keď vás tak zaujíma – môžete ju mať. Jej muž sa s prachmi zdekoval do Česka.“
Žanna tvrdí, že z balkóna svojho bytu vidí na Tymošenkovej celu. „Keď sa nehrá v nemocnici na maróda, stále chodí po svojej cele hore-dole. Nevie pokojne sedieť.“ To, že bola Julia Typošenková odsúdená, pokladá Žanna za správne, „malo by ich sedieť ešte oveľa viac.“ Premiérku viní za koniec kačanovskej kaviarne, kde predtým robila čašníčku. „Prichádzali sem plné autobusy demonštrantov, všetci chceli čaj. Podnik to neprežil.“
Okrem toho si v Gangster Pizza vypočujem sťažnosť, že na Gagarinovom bulvári vyrúbali štyri rady líp. „Aj to je vina Tymošenkovej?“ pýtam sa. „Nie,“ hovorí Žanna, „to bola vláda. Gagarinov bulvár spája letisko so štadiónom. Tadiaľ prechádzali návštevníci majstrovstiev Európy vo futbale. Vláda chcela, aby to tu vyzeralo pekne európsky.“
Autor je rakúsky spisovateľ a spolupracovník .týždňa. Žije v Devínskej Novej Vsi.
.kolónia č. 54
Nevdojak som sa zatáral na ruský pravoslávny knižný trh. Nápadne veľa slepých dôchodcov zháňa literatúru, opatrne sa predieram cez dav. Pri jednom stánku sa ľudia hádajú o knižku, ktorá má na obale Stalina. Upravený týpek v koženom kabáte, dlhom až po zem, na mňa volá: „Berte, je to posledný kus!“ Je veľmi lacná, meno autora je utajené, kupujem ju. Knižka sa ukáže ako sprisahanecká teória proti slobodomurárom a sionistom, ktorá vyzdvihuje Stalina ako obrancu ruskej pravoslávnej viery.
Išiel som s tým týpkom na kávu. Prívrženec moskovského patriarchátu píše knihy o duchovných fenoménoch – automaticky som ho priradil k rusofilskému vládnemu táboru. Spýtal som sa ho, koho volil. So sprisahaneckým výrazom mi ukázal kalendár. Kalendár ukazuje – opozičného politika Vitalija Klička. Povedal som mu, že chcem ísť do „Kolónie č. 54.“ „Pracovnej kolónie č. 54,“ opravil ma. Uťahuje si z faktu, že najznámejšia väzenkyňa v Európe nepracuje. Túto kritiku ešte budem v Charkove počuť častejšie.
Do Kačanovska nejazdí metro. Môj opis cieľa cesty taxikára zmätie. „Gde Julka sedit,“ hovorím, a už vie. Vysadil ma v prímestskej štvrti, zastavanej nízkymi domami, je tu veľa firiem. „Vot, tut sedit Julka.“ Veľmi príhodne sa ulica volá Gaštanová. Koniec koncov, v roku 2010 v tomto obvode volilo Juliu Tymošenkovú 25 percent voličov, nie je teda zavretá v úplne nepriateľskej krajine. Veľa múrov a plotov, okolo ostnatého drôtu ohraničujúceho jednu firmu sa ovíja vinič, sú tu staré javory. Asi to bude miernym jesenným slniečkom, že celá štvrť na mňa pôsobí harmonicky.
Nad vchodom do basy visí reklama na výrobok, ktorý robia väzenkyne – pracovné odevy vo veselých farbách. Pred väznicou leží v lístí akýsi mladý muž. „Vstaňte,“ vyzýva ho jedna okoloidúca. „Nemôžem vstať,“ odpovedá ležiaci. Do niekoľkých minút sa o opilca postarala sanitka. Nazrel som do suterénnych priestorov firmy „Ukrajinský expres.“ Dole sedia ženy, vyberajú plastové ozdoby z kartónových škatúľ, vkladajú ich do malých plastových vrecúšok a šikovne ich zaväzujú. Dlho sa na ne dívam z chodníka. Ukrajinský expres asi platí od kusa, nikto si ma nevšíma.
.júliina vina
Sadol som si do najbližšej kaviarne. Volá sa Gangster Pizza. Barmanka je už vdova, jej muž zomrel, keď mal 40. „Vodka.“ Podľa Žanny je toto chudobná štvrť, postavená na bývalej charkovskej skládke odpadu. Keď sa Žanna dozvie, že sa tu túlam kvôli bývalej premiérke, nasadí jedovatý, až žiarlivý tón: „Keď vás tak zaujíma – môžete ju mať. Jej muž sa s prachmi zdekoval do Česka.“
Žanna tvrdí, že z balkóna svojho bytu vidí na Tymošenkovej celu. „Keď sa nehrá v nemocnici na maróda, stále chodí po svojej cele hore-dole. Nevie pokojne sedieť.“ To, že bola Julia Typošenková odsúdená, pokladá Žanna za správne, „malo by ich sedieť ešte oveľa viac.“ Premiérku viní za koniec kačanovskej kaviarne, kde predtým robila čašníčku. „Prichádzali sem plné autobusy demonštrantov, všetci chceli čaj. Podnik to neprežil.“
Okrem toho si v Gangster Pizza vypočujem sťažnosť, že na Gagarinovom bulvári vyrúbali štyri rady líp. „Aj to je vina Tymošenkovej?“ pýtam sa. „Nie,“ hovorí Žanna, „to bola vláda. Gagarinov bulvár spája letisko so štadiónom. Tadiaľ prechádzali návštevníci majstrovstiev Európy vo futbale. Vláda chcela, aby to tu vyzeralo pekne európsky.“
Autor je rakúsky spisovateľ a spolupracovník .týždňa. Žije v Devínskej Novej Vsi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.