Takmer tridsať poviedok je obrazom západoslovenskej dediny s jej tradíciami i premenami, najmä však s oslavou síce jednoduchých, no zázračných, nekaždodenných vecí a vzťahov. Podarilo sa mu nenásilne, takmer nebadane konfrontovať staré s novým, nadhodiť ekologické problémy i smútok za minulým dobrom. Ústrednou postavou, ktorá sa, podobne ako niektoré ďalšie, tiahne celou knihou, je babička a hoci nie je v príbehoch postavou aktívnou, rozprávač pomocou nej spomína. Predstavuje odchádzajúci svet starých rodičov a prítomný svet ich vnúčat. Len záhrada, ako symbol rodu a spomienok na detské hry, zostáva. Púčekove prózy majú svoju zvláštnu lyrickosť i nostalgiu, ožívajú v nich veci, postavy sú často len predstavami v spomínaniach rozprávača, inde sú zasa pripomenutím plynutia času a uvedomenia si pominuteľnosti. Autor stvárňuje „nepostrehnuteľné“ detaily, nepotrebuje silnú fabulu, aby jeho prózy boli príťažlivé. V popredí sú spravidla dojmy, impresie, opisy, až potom príbeh. Jemné obrazy narúšajú v jednej z poviedok vtieravo stvárnené 50. roky i rok 1968 a dobrý štýl miestami kazí priveľa zdrobnenín. To príjemné a príťažlivé v Púčekových už umelecky zrelých prózach však evidentne prevažuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.