A čo cíti, keď sa dostane von a ten domov mu nikto nechce vrátiť? Do mysle päťročného chlapca sa pokúsila vžiť írska spisovateľka Emma Donoghuová a za tento pokus sa dostala do užšieho výberu Bookerovej ceny a získala Irish Book Award. Dráždivá téma, pozoruhodná optika. Žiaľ, má dve veľké chyby krásy. Tou prvou je, že autorka sa nechala príliš uniesť drobnokresbou, opisom života v izbe, vytvorením zvláštneho chlapcovho jazyka, na ktorom pracovala niekoľko rokov, a zanedbala pritom budovanie príbehu a ďalších postáv. Druhou chybou je slovenský preklad, ktorý tú najoceňovanejšiu a najpozoruhodnejšiu črtu diela – svojský chlapcov jazyk – prinajmenšom nepochopil. Ťažko uveriť, že päťročné dieťa môže byť také bystré a rozhľadené, ale dá sa to, predsa len je to dieťa, ktorému sa matka intenzívne venovala každú minútu jeho bdebia. Slovenský čitateľ však priam žasne, ako môže dieťa, ktorého zdrojom vedenia i jazyka je len veľmi mladá matka a detské rozprávkové televízne stanice, rozprávať tak, akoby sa učil ľúbozvučnej spisovnej reči u moderátorov rádia Devín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.