.dlhoročným členom vašich zoskupení je basgitarista Steve Swallow. Dá sa prirovnať tridsať rokov spoločného hrania k manželstvu s dobrými i horšími stránkami?
(Smiech.) So Stevom sme sa spoznali ešte začiatkom 70. rokov v časoch, keď som toho o reálnom živote hudobníka veľa nevedel. V tejto oblasti bol prakticky mojím mentorom a väčšinu podstatných rozhodnutí sme riešili spolu. Aj keď ťažko hovoriť o horších stránkach nášho vzťahu – vždy sme boli veľmi dobrými priateľmi, Steve ostáva jedným z mála ľudí, ktorí ma sprevádzajú celý život. Napriek tomu prirovnanie k manželstvu neberiem, pretože sme sa medzi sebou nikdy skutočne nepohádali. (Smiech.) V každom prípade sa nám spolu hrá vynikajúco, Steve je ten najlepší basgitarista, akého si len môžem želať a keď ho mám vedľa seba, cítim sa na pódiu bezpečnejšie.
.nakoľko ovplyvňujete jeden druhého?
Pokiaľ s niekým intenzívne komunikujete dlhší čas, preberáte jeho spôsob reči a často dokážete odhadnúť, čo si ten druhý myslí skôr, ako to vysloví. Myslím, že ten vplyv je vzájomný; ja som Steva ovplyvnil v spôsobe vedenia basových línií alebo vo frázovaní, podobne však „nasával“ štýly ďalších gitaristov, s ktorými pravidelne hrával – či už to boli Larry Coryell, Pat Metheny, alebo Jim Hall. Steve hráva medeným brnkadlom, a to do veľkej miery formuje charakteristický zvuk jeho basgitary. A čo je vzácne, dokáže ustriehnuť svoju virtuozitu.
.nedávnym projektom Piety Street ste vzdali poctu rhythm and blues a gospelu. Bola to len hudobná fascinácia, alebo album odrážal aj váš vnútorný postoj?
Bolo v tom oboje. Gospel som vždy spájal s černošským svetom a ten zasa neoddeliteľne patril ku kostolu a spirituálom. Tradičný gospel je vlastne rhythm and blues so swingovým cítením. Najlepšie sa to darilo prepájať Mahalii Jackson, ktorá je mojou najobľúbenejšou speváčkou.
.prečo ste pravidelne počas vašej kariéry opúšťali džezový mainstream a svoju hru rozličným spôsobom „špinili“ funkom a soulom?
Vždy som mal rád hudbu postavenú na groove. Ako chlapec som vyrastal na bluesovej tradícii, a to bol kmeň stromu, ktorý sa časom začal rozvetvovať na rhythm and blues, funky a džez. Hranie groovov je predovšetkým ohromnou zábavou a keď som sa k tejto hudbe dostal, okamžite som zistil, že ma vzrušuje omnoho väčšmi, ako priamočiary džez. Hrať bebopové sóla s čistým zvukom v sprievode dobrej kapely je úžasné, avšak cítiť na tele pulzovanie organa Larryho Goldingsa či Johna Medeskiho je ten najfantastickejší pocit na svete!
.keď som pred 10 rokmi natrafil v zapadnutom saintlouiskom klube na váš projekt Überjam, nekomplikované groovy a jambandové experimentovanie s „mašinkami“ ma dosť vyľakalo...
(Smiech.) Myslím, že ste v tom neboli sám, pretože ten album prekvapil mnohých. Nazdávam sa, že nie je zlé, keď dokáže hudba prekvapiť a ten údiv nemusí od začiatku sprevádzať nadšenie. Überjam sa naozaj podstatne líšil od čohokoľvek, čo som predtým urobil, najmä od džezovo priamočiarych albumov Works for Me s Kennym Garrettom a Bradom Mehldauom alebo Quiet s aranžmánmi pre súbor dychových nástrojov. To, že som na Überjam angažoval hudobníkov z nedžezového sveta, bolo dobrou voľbou. Mimochodom, s odstupom desiatich rokov uvažujeme o ďalšej platni.
.počas turné k Überjamu ste už v hlave nosili monumentálny opus Scorched pre symfonický orchester, bigband a džezové trio.
Scorched bol pre mňa azda najdôležitejším míľnikom posledného desaťročia. Názov vznikol prepojením slov SCOfield ORCHstratED a obrovskú zásluhu na orchestrácii mal vynikajúci britský skladateľ Mark-Anthony Turnage, ktorý je podľa mňa Stravinským súčasnej doby. Vo svojom rukopise – teraz nemám na mysli len náš projekt – prepája minulosť s prítomnosťou. Som veľmi rád, že som si to mohol vyskúšať.
.podobný projekt, ktorý vznikol spojením Symfonického orchestra Českého rozhlasu a Dánskeho rozhlasového bigbandu, ste nedávno predstavili v Prahe. Ako sa cíti gitarista s dvojicou orchestrov za chrbtom?
Stáť na pódiu s obrovským ansámblom je fantastický pocit najmä vo chvíľach, keď môžete reagovať na hudobné podnety. Milujem podobné dobrodružstvá, aj keď si ich, žiaľ, nemôžem dopriať príliš často. Radi by sme spolu s aranžérom Vincem Mendozom spravili ďalšie koncerty, avšak celý projekt je nesmierne finančne náročný. Z rozprávania kolegov viem, že podobné sny majú mnohí a ja patrím k šťastnejším, ktorým sa ich podarilo naplniť. Som presvedčený, že čosi podobné sa americkému džezmenovi môže prihodiť len v Európe.
.na fenomén otvorenosti Európy džezu poukazuje názov knihy Stuarta Nicholsona lakonickým konštatovaním, že džez nie je mŕtvy, len sa presťahoval na novú, európsku adresu.
Túto knihu som nečítal, aj keď v Amerike vyvolala množstvo kontroverzných reakcií. Vývoj udalostí však dáva Nicholsonovi za pravdu: väčšina muzikantov, ktorých v New Yorku poznám a s ktorými spolupracujem, presúva značnú časť svojich aktivít do Európy. Z nášho pohľadu je v Európe úžasné obecenstvo a záujem nielen o džez, ale o hudbu všeobecne. Džez má ako inštrumentálna hudba bez slov výhodu, že sa neviaže na konkrétne teritórium, a nie je lokálnou záležitosťou, akou býva populárna hudba v jednotlivých krajinách. Jedným z dôvodov častého účinkovania amerických džezmenov v Európe sú nepochybne subvencie, pretože džez kladiete na úroveň klasickej hudby. Jeho podpora prichádza priamo zo štátnych subjektov a hoci krízové roky mierne priškrtili štátne kohútiky, je to u vás stále veľmi slušné. V Spojených štátoch v takejto miere podpora neexistuje. Veľmi dôležité je aj to, že európske obecenstvo je zvedavé a vyhľadáva novú hudbu. Je tu silné zázemie a tým pádom vyrastá v Európe čoraz väčšie množstvo fantastických hudobníkov. Našťastie je tu nielen dopyt, ale aj dostatok miesta pre všetkých. (Smiech.)
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
John Scofield/
Cez džezový mainstream sa dostal k elektrickému fusion (takmer 4 roky strávil v kapele Milesa Davisa) a vlastným džezovým, funkovým, ale aj gospelovým projektom. Ako líder nahral 40 albumov, spolupracoval s množstvom hudobníkov, stabilne funguje s vlastným triom, ako aj s legendárnym organovým zoskupením Medeski, Martin & Wood. Vynikajúce John Scofield Trio s basgitaristom Stevom Swallowom a bubeníkom Billom Stewartom sa predstaví 13. novembra v Ateliéri Babylon na Námestí SNP v Bratislave.
(Smiech.) So Stevom sme sa spoznali ešte začiatkom 70. rokov v časoch, keď som toho o reálnom živote hudobníka veľa nevedel. V tejto oblasti bol prakticky mojím mentorom a väčšinu podstatných rozhodnutí sme riešili spolu. Aj keď ťažko hovoriť o horších stránkach nášho vzťahu – vždy sme boli veľmi dobrými priateľmi, Steve ostáva jedným z mála ľudí, ktorí ma sprevádzajú celý život. Napriek tomu prirovnanie k manželstvu neberiem, pretože sme sa medzi sebou nikdy skutočne nepohádali. (Smiech.) V každom prípade sa nám spolu hrá vynikajúco, Steve je ten najlepší basgitarista, akého si len môžem želať a keď ho mám vedľa seba, cítim sa na pódiu bezpečnejšie.
.nakoľko ovplyvňujete jeden druhého?
Pokiaľ s niekým intenzívne komunikujete dlhší čas, preberáte jeho spôsob reči a často dokážete odhadnúť, čo si ten druhý myslí skôr, ako to vysloví. Myslím, že ten vplyv je vzájomný; ja som Steva ovplyvnil v spôsobe vedenia basových línií alebo vo frázovaní, podobne však „nasával“ štýly ďalších gitaristov, s ktorými pravidelne hrával – či už to boli Larry Coryell, Pat Metheny, alebo Jim Hall. Steve hráva medeným brnkadlom, a to do veľkej miery formuje charakteristický zvuk jeho basgitary. A čo je vzácne, dokáže ustriehnuť svoju virtuozitu.
.nedávnym projektom Piety Street ste vzdali poctu rhythm and blues a gospelu. Bola to len hudobná fascinácia, alebo album odrážal aj váš vnútorný postoj?
Bolo v tom oboje. Gospel som vždy spájal s černošským svetom a ten zasa neoddeliteľne patril ku kostolu a spirituálom. Tradičný gospel je vlastne rhythm and blues so swingovým cítením. Najlepšie sa to darilo prepájať Mahalii Jackson, ktorá je mojou najobľúbenejšou speváčkou.
.prečo ste pravidelne počas vašej kariéry opúšťali džezový mainstream a svoju hru rozličným spôsobom „špinili“ funkom a soulom?
Vždy som mal rád hudbu postavenú na groove. Ako chlapec som vyrastal na bluesovej tradícii, a to bol kmeň stromu, ktorý sa časom začal rozvetvovať na rhythm and blues, funky a džez. Hranie groovov je predovšetkým ohromnou zábavou a keď som sa k tejto hudbe dostal, okamžite som zistil, že ma vzrušuje omnoho väčšmi, ako priamočiary džez. Hrať bebopové sóla s čistým zvukom v sprievode dobrej kapely je úžasné, avšak cítiť na tele pulzovanie organa Larryho Goldingsa či Johna Medeskiho je ten najfantastickejší pocit na svete!
.keď som pred 10 rokmi natrafil v zapadnutom saintlouiskom klube na váš projekt Überjam, nekomplikované groovy a jambandové experimentovanie s „mašinkami“ ma dosť vyľakalo...
(Smiech.) Myslím, že ste v tom neboli sám, pretože ten album prekvapil mnohých. Nazdávam sa, že nie je zlé, keď dokáže hudba prekvapiť a ten údiv nemusí od začiatku sprevádzať nadšenie. Überjam sa naozaj podstatne líšil od čohokoľvek, čo som predtým urobil, najmä od džezovo priamočiarych albumov Works for Me s Kennym Garrettom a Bradom Mehldauom alebo Quiet s aranžmánmi pre súbor dychových nástrojov. To, že som na Überjam angažoval hudobníkov z nedžezového sveta, bolo dobrou voľbou. Mimochodom, s odstupom desiatich rokov uvažujeme o ďalšej platni.
.počas turné k Überjamu ste už v hlave nosili monumentálny opus Scorched pre symfonický orchester, bigband a džezové trio.
Scorched bol pre mňa azda najdôležitejším míľnikom posledného desaťročia. Názov vznikol prepojením slov SCOfield ORCHstratED a obrovskú zásluhu na orchestrácii mal vynikajúci britský skladateľ Mark-Anthony Turnage, ktorý je podľa mňa Stravinským súčasnej doby. Vo svojom rukopise – teraz nemám na mysli len náš projekt – prepája minulosť s prítomnosťou. Som veľmi rád, že som si to mohol vyskúšať.
.podobný projekt, ktorý vznikol spojením Symfonického orchestra Českého rozhlasu a Dánskeho rozhlasového bigbandu, ste nedávno predstavili v Prahe. Ako sa cíti gitarista s dvojicou orchestrov za chrbtom?
Stáť na pódiu s obrovským ansámblom je fantastický pocit najmä vo chvíľach, keď môžete reagovať na hudobné podnety. Milujem podobné dobrodružstvá, aj keď si ich, žiaľ, nemôžem dopriať príliš často. Radi by sme spolu s aranžérom Vincem Mendozom spravili ďalšie koncerty, avšak celý projekt je nesmierne finančne náročný. Z rozprávania kolegov viem, že podobné sny majú mnohí a ja patrím k šťastnejším, ktorým sa ich podarilo naplniť. Som presvedčený, že čosi podobné sa americkému džezmenovi môže prihodiť len v Európe.
.na fenomén otvorenosti Európy džezu poukazuje názov knihy Stuarta Nicholsona lakonickým konštatovaním, že džez nie je mŕtvy, len sa presťahoval na novú, európsku adresu.
Túto knihu som nečítal, aj keď v Amerike vyvolala množstvo kontroverzných reakcií. Vývoj udalostí však dáva Nicholsonovi za pravdu: väčšina muzikantov, ktorých v New Yorku poznám a s ktorými spolupracujem, presúva značnú časť svojich aktivít do Európy. Z nášho pohľadu je v Európe úžasné obecenstvo a záujem nielen o džez, ale o hudbu všeobecne. Džez má ako inštrumentálna hudba bez slov výhodu, že sa neviaže na konkrétne teritórium, a nie je lokálnou záležitosťou, akou býva populárna hudba v jednotlivých krajinách. Jedným z dôvodov častého účinkovania amerických džezmenov v Európe sú nepochybne subvencie, pretože džez kladiete na úroveň klasickej hudby. Jeho podpora prichádza priamo zo štátnych subjektov a hoci krízové roky mierne priškrtili štátne kohútiky, je to u vás stále veľmi slušné. V Spojených štátoch v takejto miere podpora neexistuje. Veľmi dôležité je aj to, že európske obecenstvo je zvedavé a vyhľadáva novú hudbu. Je tu silné zázemie a tým pádom vyrastá v Európe čoraz väčšie množstvo fantastických hudobníkov. Našťastie je tu nielen dopyt, ale aj dostatok miesta pre všetkých. (Smiech.)
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
John Scofield/
Cez džezový mainstream sa dostal k elektrickému fusion (takmer 4 roky strávil v kapele Milesa Davisa) a vlastným džezovým, funkovým, ale aj gospelovým projektom. Ako líder nahral 40 albumov, spolupracoval s množstvom hudobníkov, stabilne funguje s vlastným triom, ako aj s legendárnym organovým zoskupením Medeski, Martin & Wood. Vynikajúce John Scofield Trio s basgitaristom Stevom Swallowom a bubeníkom Billom Stewartom sa predstaví 13. novembra v Ateliéri Babylon na Námestí SNP v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.