Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šťastný je, kto zabúda

.časopis .kritická príloha

Z

Z Tolstého Vojny a mieru mi utkvela v pamäti scéna, v ktorej sa Nataša Rostovová pri prvej návšteve opery čuduje, prečo herečka začne z ničoho nič spievať. Lev Nikolajevič si tu s nami zahral ľstivú hru. Podľa mimetickej predstavy o umeleckom diele ako nápodobe skutočnosti nezaznie z ničoho nič hudba, nikto neprechádza len tak z dialógu do spevu a tanca.
 Divák, ktorý vstupuje do opery, operety a muzikálu, dostáva už pri vstupe signál, že sa nachádza v podvojnom svete, ktorý je odlišný ako jeho aktuálny svet.   
Podvojnosť je jednou zo základných vlastností viedenskej opery a operety. Už Mozartova a Schikanederova Čarovná flauta je založená na podvojnosti premeny ako mystéria pre zasvätených a rozprávky pre laikov a vznešenosti egyptskej témy a profánnosti viedenského ľudového divadla (Jan Assmann: Die Zauberflöte. München, Wien, Hanser Verlag, 2005).   Podobne podvojný je v Čarovnej flaute aj vzťah povrchu a hĺbky. Opera nie je hádankou či tajomstvom, ktoré treba dešifrovať, všetko sa v nej odohráva na povrchu, ku ktorému sme však už stratili znakový kľúč. 
Aj vzťah libreta a hudby je v Čarovnej flaute podvojný. Jej témou je sloboda, zasväcovacím rituálom priateľstvo a láska, tak ako si ich len o čosi neskôr zhmotnili mladí romantici v pojme spoločnosti družnosti.
Výrazom podvojnosti Čarovnej flauty je aj heterogénnosť, ktorá je podľa Assmanna jej kľúčovou vlastnosťou. Ide o spojenie rozličných médií, slova, piesne, hudby, tanca, inscenačnej techniky a práve ich rôznorodosť je zakladajúcou vlastnosťou hudobného divadla.
Sociálna, kultúrna a etnická heterogénnosť stredoeurópskeho urbánneho prostredia vzmáhajúceho sa meštianstva, uvedomujúceho si hranice svojho vzostupu, je ešte zreteľnejšia na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Opereta je jej kultúrnym výrazom.   
„Šťastný je, kto zabúda, čo sa zmeniť nedá,“ spieva sa v operete Johanna Straussa Netopier. Ako píše Moritz Csáky vo svojej dnes už klasickej knihe Ideológia operety a Viedenská moderna (Moritz Csáky: Ideologie der Operette und Wiener Moderne. Ein kulturhistorischer Essay. Wien, Köln, Weimar, Böhlau Verlag, 1996), ide tu vlastne o citát citátu. Do operety Netopier sa dostal ako dobový citát zo Schopenhauera (1862), ten ho prevzal od Baldasara Graciana (1647), uňho je odozvou zápisku cisára Friedricha III. z 15. storočia a jeho pôvod siaha k Senecovmu neskoroantickému výroku: „Zabúdanie je liekom proti nespravodlivosti“.
Na rozdiel od opery však už existuje v operete vznešenosť len v ironickej podobe. Dá sa to povedať aj tak, že zasväcujúci rituál a čarovný inscenačný mechanizmus v nej vystriedali profánny ceremoniál, kostým a kulisa, družnosť a lásku prispôsobovanie a zabúdanie, autonómnosť a autentickosť Viedenskej moderny predstieranie a kamufláž.
V opere a operete sa kladie dôraz na hudbu. Libreto akoby bolo pre ňu len akýmsi návestím. Práve libreto je však zdrojom dráždivej rôznorodosti sveta opery a operety. Pozadím zasvecovacieho rituálu egyptského mystéria či cigánskej lásky z osemnásteho storočia je vždy aktuálne dobové kladenie otázok. Libreto je naratívom, spôsobom, akým sa v opere a operete uchopuje príbeh, je v tomto zmysle časové; pričom hudba dáva príbehu univerzálnu znakovú platnosť.
V muzikále sa pomer prevracia. Hudba schádza z výšin vážnej do oblasti populárnej a rockovej hudby, v librete sa dostáva do popredia aktuálna téma, pre ktorú sa stáva historická látka kultúrnym pozadím. Ak v opere a operete platilo, že súčasnosť ostávala skrytá za historickým rituálom či kostýmom, v muzikále platí, že nekostýmovaná súčasnosťmá v náznaku univerzálnu platnosť.
Celkom iste sa to dá povedať o dvojici muzikálov Alty Vášovej Cyrano z predmestia s hudbou Pavla Hammela a Mariána Vargu a textami Kamila Peteraja a Jána Štrassera a Neberte nám princeznú s hudbou Deža Ursinyho a textami Jána Štrassera. Oba majú vysokú mieru znakovej nasýtenosti, prvý je príbehom cti, postavenej proti pretvárke, druhý príbehom spolupatričnosti, ktorá je viac ako úspech a sláva.
Edmund Burke na začiatku modernej doby napísal, že ľudská spoločnosť je spojenectvom medzi mŕtvymi, živými a nenarodenými. V súčasnosti sa toto spojenectvo pretrhlo. Absolútne dominuje okamih a zabúdanie, za ktorým necítiť šťastie ani nešťastie. Povrch stratil ľudský rozmer, či už vznešený, alebo ironický. Kultúrnou pamäťou našej doby sa stal dizajn. 

.peter Zajac
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite