Správne sme ich my, slušní a pracovití Európania, zaradili do skupiny štátov s názvom Prasce – PIIGS. Portugal, Italy, Ireland, Greece, Spain. Končím s iróniou – málokedy som sa cítil tak smutne, a tak trápne ako v Grécku. A nebolo mi smutno z nich, ale z nás. Z toho, ako stále niekoho označujeme všelijakými nálepkami, raz za krivonohých, raz za nosatých, inokedy za tučných, vždy ale zosmiešňujúco, aby sa nám potom nad ním lepšie vynášali súdy a aby nás ani brutálne riešenia neboleli. A aby vynikla naša krása. My nie sme tuční, sme plnoštíhli... Je pravda, že grécka učiteľka zarobí hoci aj 2 000 eur. Keď poplatí všetky dane, ostane jej okolo 500. To číslo už nevyzerá tak dobre, čo? Štvrte v centre Atén vyzerajú ako po násilnej revolúcii, vo výkladoch samé proletárske časopisy, všade nejaké slogany. Útoky na imigrantov na dennom poriadku, už sa o nich ani nepíše, iba ak niekoho zabijú. Môj kamarát chodí stále ozbrojený, aj v aute má bejzbalku – aby sa vedel brániť. Pozatvárané obchody, zrušené malé prevádzky, vysoká nezamestnanosť, napätie. K tomu ironické komentáre cudzincov – stačí ak si Grék sadne vo svojom meste na kávu a už je to lenivý kávičkár, „aha, takto vyzerá kríza“, „to sa im to vysedáva za naše dane“ a podobne. A potom sa vrátim domov. Idem hladovými dolinami a čo nevidím. Tučných ľudí, z toho niektorí popíjajú kávičku a podaktorí dokonca sedia pri potoku. Vidím, čo chcem vidieť... Zatiaľ máme šťastie – ešte nás ostatní nevolajú prasatami. To, že my tak voláme ľudí, ktorí sú na tom zle, je svinstvo väčšie ako všetky dlhy dohromady.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.