Víkendové stretnutie (akosi mi nejde na papier slovo „konferencia") ilustrátorov a grafikov je na prvé počutie zaujímavé asi ako seminár fanúšikov skoku so žrďou: všetci vieme o čo ide, mnohým sa to dokonca páči, no zaujíma nás to, len ak patríme do úzkeho kruhu iniciovaných. Je to však priveľmi zjednodušené prirovnanie. Knihy sú (stále) dôležitou súčasťou nášho sveta a nášho života a vôbec nie je jedno, ako vyzerajú. Škaredá obálka, gýčové ilustrácie či únavne zalomený text dokážu totiž z kvalitnej zbierky poviedok urobiť nezaujímavú knihu, ktorú málokto vezme do rúk.
Na Slovensku už niekoľko rokov pôsobí ASIL, čiže Asociácia ilustrátorov, združujúca viac než 60 ilustrátorov a knižných dizajnérov. Ak si pozriete portfóliá členov ASIL-u, ľahko môžete podľahnúť ilúzii, že žijete v krajine s mimoradne rozvinutou vizuálnou kultúrou. Ak však zájdete do kníhkupectva, prácu ASIL-istov nájdete, len ak dobre a trpezlivo hľadáte. Väčšina slovenských vydavateľstiev ich prácu ignoruje (vydavateľstvá Ryba Edition alebo Artforum, detská produkcia Slovartu či niektoré knihy od KK Bagalu patria medzi dôležité výnimky). Konferencia PIKTO v piešťanskej Mestskej knižnici bola pokusom porozumieť, prečo je to tak.
„Na koho myslíme, keď robíme detskú knihu?" pýtala sa editorka detských kníh vydavateľstva Slovart Zuzana Šeršeňová a vyprovokovala tak vášnivú diskusiu. Do akej miery je ilustrácia umeleckou exhibíciou ilustrátora? V Prahe pôsobiaci grafik, ilustrátor a majiteľ vydavateľstva Baobab Juraj Horváth bránil „umeleckejšie" podoby detských kníh, Vlado Michal z Artfora pripomenul neprehliadnuteľnú, hoci niekedy prehliadanú úlohu čitateľa. Český typograf Martin Pecina zdôraznil jednoduchosť, čistotu a hravosť, ilustrátorka Daniela Olejníková a grafický dizajnér Boris Meluš debatovali o tom, či je možné robiť knihy lacno, rýchlo a dobre, ilustrátor Tomáš Klepoch na príklade vlastnej komunikácie so šéfredaktorkou jedného detského časopisu ukázal jednak totálne podcenenie ilustrácie zo strany vydavateľa a zároveň (ne)ochotu ilustrátora predávať svoju prácu pod cenu. V tomto konkrétnom prípade išlo o celostránkovú vystrihovačku, za ktorú dostal jej autor honorár menší než dve eurá.
Počúvať ilustrátorov a grafikov bolo veľmi príjemné: aj keď zvyšovali hlas, alebo keď sa cítili ukrivdení či nedocenení, bolo jasné, že svoju prácu robia s láskou a s hlbokým presvedčením o jej zmysluplnosti. Rozumejú knihám a snažia sa o to, aby pekne vyzerali. „Ja predsa nemôžem svoju prácu robiť len tak na polovicu!" povedal Tomáš Klepoch pani šéfredaktorke, ktorá mu malý honorár odôvodňovala tým, že tú vystrihovačku nemusí robiť „naplno".
Počúvajúc vášnivé debaty ilustrátorov som si uvedomil, že odpoveď na to, prečo výborná slovartovská edícia MM, dôležité knihy Sándora Máraia z vydavateľstva Kalligram či väčšina hodnotnej produkcie vydavateľstva Marenčin PT vyzerá v lepšom prípade nevábne a v horšom odpudzujúco,sa na konferencii PIKTO nedozviem. Za to, že vydavatelia podceňujú vizuálnu stránku (textovo) kvalitných kníh, za to, že miesta výtvarných redaktorov (akokoľvek sa tá pozícia nazýva) veľkých vydavateľstiev sú obsadené neveľmi kompetentnými ľuďmi, za to veru ilustrátori a grafici nemôžu. Výbornou správou je, že členovia ASIL-u sú pripravení, rozumejú svojej práci a nejde im o vlastnú umeleckú exhibíciu. Všetkých prítomných prekvapil Vlado Michal, keď povedal, že kniha Richarda Brautigana V melónovom cukre, ktorú veľmi slobodne ilustrovala a ručne prepísala Daniela Olejníková, bola okrem iného aj komerčne úspešná. Podobne detské knihy zo Slovartu. Vizuálna stránka knihy teda nie je nejaký „nekomerčný" bonus pre náročných. Je to esenciálna súčasť knihy.
Na budúci rok by na konferencii PIKTO mali byť aj väčší vydavatelia. Ináč zostane len ten paradox.
Na Slovensku už niekoľko rokov pôsobí ASIL, čiže Asociácia ilustrátorov, združujúca viac než 60 ilustrátorov a knižných dizajnérov. Ak si pozriete portfóliá členov ASIL-u, ľahko môžete podľahnúť ilúzii, že žijete v krajine s mimoradne rozvinutou vizuálnou kultúrou. Ak však zájdete do kníhkupectva, prácu ASIL-istov nájdete, len ak dobre a trpezlivo hľadáte. Väčšina slovenských vydavateľstiev ich prácu ignoruje (vydavateľstvá Ryba Edition alebo Artforum, detská produkcia Slovartu či niektoré knihy od KK Bagalu patria medzi dôležité výnimky). Konferencia PIKTO v piešťanskej Mestskej knižnici bola pokusom porozumieť, prečo je to tak.
„Na koho myslíme, keď robíme detskú knihu?" pýtala sa editorka detských kníh vydavateľstva Slovart Zuzana Šeršeňová a vyprovokovala tak vášnivú diskusiu. Do akej miery je ilustrácia umeleckou exhibíciou ilustrátora? V Prahe pôsobiaci grafik, ilustrátor a majiteľ vydavateľstva Baobab Juraj Horváth bránil „umeleckejšie" podoby detských kníh, Vlado Michal z Artfora pripomenul neprehliadnuteľnú, hoci niekedy prehliadanú úlohu čitateľa. Český typograf Martin Pecina zdôraznil jednoduchosť, čistotu a hravosť, ilustrátorka Daniela Olejníková a grafický dizajnér Boris Meluš debatovali o tom, či je možné robiť knihy lacno, rýchlo a dobre, ilustrátor Tomáš Klepoch na príklade vlastnej komunikácie so šéfredaktorkou jedného detského časopisu ukázal jednak totálne podcenenie ilustrácie zo strany vydavateľa a zároveň (ne)ochotu ilustrátora predávať svoju prácu pod cenu. V tomto konkrétnom prípade išlo o celostránkovú vystrihovačku, za ktorú dostal jej autor honorár menší než dve eurá.
Počúvať ilustrátorov a grafikov bolo veľmi príjemné: aj keď zvyšovali hlas, alebo keď sa cítili ukrivdení či nedocenení, bolo jasné, že svoju prácu robia s láskou a s hlbokým presvedčením o jej zmysluplnosti. Rozumejú knihám a snažia sa o to, aby pekne vyzerali. „Ja predsa nemôžem svoju prácu robiť len tak na polovicu!" povedal Tomáš Klepoch pani šéfredaktorke, ktorá mu malý honorár odôvodňovala tým, že tú vystrihovačku nemusí robiť „naplno".
Počúvajúc vášnivé debaty ilustrátorov som si uvedomil, že odpoveď na to, prečo výborná slovartovská edícia MM, dôležité knihy Sándora Máraia z vydavateľstva Kalligram či väčšina hodnotnej produkcie vydavateľstva Marenčin PT vyzerá v lepšom prípade nevábne a v horšom odpudzujúco,sa na konferencii PIKTO nedozviem. Za to, že vydavatelia podceňujú vizuálnu stránku (textovo) kvalitných kníh, za to, že miesta výtvarných redaktorov (akokoľvek sa tá pozícia nazýva) veľkých vydavateľstiev sú obsadené neveľmi kompetentnými ľuďmi, za to veru ilustrátori a grafici nemôžu. Výbornou správou je, že členovia ASIL-u sú pripravení, rozumejú svojej práci a nejde im o vlastnú umeleckú exhibíciu. Všetkých prítomných prekvapil Vlado Michal, keď povedal, že kniha Richarda Brautigana V melónovom cukre, ktorú veľmi slobodne ilustrovala a ručne prepísala Daniela Olejníková, bola okrem iného aj komerčne úspešná. Podobne detské knihy zo Slovartu. Vizuálna stránka knihy teda nie je nejaký „nekomerčný" bonus pre náročných. Je to esenciálna súčasť knihy.
Na budúci rok by na konferencii PIKTO mali byť aj väčší vydavatelia. Ináč zostane len ten paradox.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.