Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fenomén Peroutka

.časopis .fenomén

Je zaujímavé, že Ferdinand Peroutka, jeden z

Je zaujímavé, že Ferdinand Peroutka, jeden z najprominentnejších novinárov a najvplyvnejších intelektuálov prvej republiky, neskôr významná postava exilu, nenapísal vlastné pamäti.

Určite by bolo vzrušujúce čítať spomienky muža, ktorý disponoval veľkým talentom, pracovitosťou i rešpektom, a ktorého pera sa báli nacisti i komunisti. Pragmatický, vecný demokrat s elegantným štýlom plným filozofujúcich a psychologizujúcich pohľadov necítil potrebu opísať podrobnejšie vlastný život. Dokonca ho nezvykol preberať ani v súkromných listoch – a keď sa vo chvíľach totálneho zúfalstva odvážil napísať priateľovi pár osobných viet, trpko to neskôr ľutoval. V spomienkach písal radšej o Čapkovi, o Masarykovi či o vplyvnej intelektuálskej partii okolo Čapka – Pátečníkoch, medzi ktorých patril Peroutka patril od samého začiatku.
Po odchode do exilu si s hrôzou uvedomoval, že viac ako polovica jeho života je stratená v zabudnutí, že ľudia v jeho krajine nebudú mať o pár rokov ani tušenia, kto bol Ferdinand Peroutka. A to nielen preto, že písanie do novín je vždy veľmi krátkodobou záležitosťou, ale aj preto, že komunisti sa ho po jeho odchode do exilu na jar 1948 usilovali dokonale vymazať z kolektívnej pamäti národa. Alebo z neho komunistická propaganda vyrobí karieristického novinára, ktorý slúžil Masarykovi, nacistom a krátko aj komunistom. Ani v exile nepísal svoje pamäti, ale romány. Už nechcel byť novinárom, chcel sa stať uznávaným spisovateľom. Jeho meno je však dnes spojené s novinami.

.prečo novinár
Peroutka najprv netúžil byť politickým novinárom. Začínal správami z výstav a referátmi o knihách. Jeho najväčším novinárskym vzorom sa však čoskoro stal Karel Havliček, to od neho sa naučil, že písať sa má tak, aby podľa napísaného bolo možné konať. Po vzniku republiky chýbali skúsení novinári, ktorí by rozmýšľali ako budovatelia štátu a nadšene prijali masarykovskú predstavu politiky. O svojej generácii neskôr napísal: „Tehdy (po válce) tato generace se instinktivně rozhodla, že neučíní ze své strany nic, čím by rozmnožovala zmatek... Chcete-li ji zcela pochopit, nezapomínejte, že jednou zblízka pohlédla do očí chaosu a že na to nezapomene.“
Peroutka na seba rýchlo upozorní. Ako dvadsaťštyriročný sa stáva šéfredaktorom Tribuny, a potom dostane pozvánku do Lidových novín. Svojím pozitívnym naladením a kladným postojom k novému štátu, ale aj elegantným štýlom písania zaujme ministerského predsedu Antonína Švehlu. Ten ho odporučí Masarykovi.  
V roku 1923  prišlo prezidentské pozvanie z Lán. A dvadsaťosemročný Peroutka dostáva neuveriteľnú ponuku: viesť týždenník, na ktorého rozbeh mu ponúkol Masaryk rovný milión. Peroutka vedel, prečo si vybrali práve jeho: „Byla velká nouze o lidi, kteří se na to byli ochotni dívat trochu pozitivně.“ Peroutka nemal problém ani s tým, že noviny, pochopiteľne, mali robiť politiku blízku Hradu. V januári 1924 sa objavuje kultúrnopolitický časopis Přítomnost, Peroutka je jeho šéfredaktorom. Zároveň je však aj redaktorom Lidových novín. V roku 1930 popri práci v týchto dvoch novinách začína písať Budování státu. Patrí medzi ľudí, na ktorých články sa čaká – a ktorých komentáre sa berú v politike vážne. Zaujímavý je jeho vtedajší životný štýl: večery trávil v baroch a nočných podnikoch, kde zostával až do ranných hodín, potom šiel pešo domov, vyspal sa a poobede pracoval doma v pracovni. Večer zašiel do redakcie a potom do nočných podnikov so svojimi priateľmi. Tu sa robila česká politika.


.politik
Aj Peroutka čoskoro podľahne zradnému pocitu mnohých novinárov, že by nemal o politike len písať, ale aktívne sa do nej zapojiť. Nestačí mu už len písať, chce byť aj politikom a straníkom. Svojich čitateľov pripravuje na novú politickú stranu. V pozadí je opäť iniciatíva Masaryka, nespokojného s existujúcimi politickými stranami, ktoré odmietajú robiť politiku blízku Hradu. „Politické místo této skupiny je někde medzi levým křídlem národní demokracie a pravými křídly socialistických stran,“ píše Peroutka. V politických polemikách obhajuje názor, že budúcnosť patrí socializmu, ale keďže podľa Peroutku dnešný socializmus ešte nie je taký vyspelý, aby uspokojil inteligenta, miesto ľavicového človeka je zatiaľ v politickom strede. „Nejdeme k socialistům, poněvadž nám neposkytnou dost svobody ducha.“ 
V roku 1925, dva mesiace pred voľbami, vzniká Národní strana práce a Peroutka je na kandidátke. Strana vo voľbách prepadne a Peroutka sa už nikdy potom neodhodlá dať priamo do služieb politickej strany. Ale prišlo aj ďalšie vytriezvenie – čoraz viac sa Peroutka vzďaľuje Masarykovi, jeho predstave o politike, od hradnej línie odkláňa aj Přítomnost, a čoraz viac si začína vážiť ako skutočného „budovateľa štátu“ Antonína Švehlu.

.mužnosť a čin
Najlepší Peroutkov životopisec – historik Karel Kosatík, si všimol zaujímavú vec: Peroutka si zakladal najmä na „mužnosti“, ktorú chápal ako sebazaprenosť, sebaovládanie, lebo podľa Peroutku „mužnosť znamená hlavne tvrdosť k sebe“. Aktivita nie je ani taká dôležitá ako cnosti. To Peroutka zdôrazňoval aj v kritických dňoch pred koncom prvej republiky. Čin sa teda nekonal – ani po Mníchove, ale ani cnosti nezvíťazili. Peroutkove limity sa ukázali práve v najkritickejších chvíľach pre národ – v čase tzv. druhej republiky (od októbra 1938 po marec 1939) a v čase krátko po oslobodení (1945 –1947). Nedá sa povedať, že by morálne zlyhal, ale jeho obhajoba realistickej politiky, v ktorej majú miesto kompromisy a pragmatické ústupky, nebola veľmi úspešná. Očakávania, ktoré doňho vkladali jeho čitatelia, Peroutka sklamal vždy vtedy, keď potlačil svoj prirodzený politický inštinkt. A keď sa z novinára stal štátotvorný budovateľ štátu. Nikdy sa mu tento postup veľmi neosvedčil. Ani pri Masarykovi, ani pri nacistoch, a už vôbec nie pri komunistoch. Nacisti ho zatkli hneď po tom, čo sa dostali do Prahy a komunistom utiekol do exilu na jar 1948, keď už davy na Národnej tříde volali „Peroutku do koutku!“

.v koncentráku
Vojnu prežil v Buchenwalde ako politický väzeň. Ku cti mu slúži, že odmietol ponuku vymeniť koncentrák za miesto v kolaborujúcej redakcii Přítomnosti. V koncentráku patril medzi prominentných väzňov, a tak napriek všetkým útrapám, ktoré k takémuto životu patrili, Peroutka práve tu mal prvýkrát možnosť väčšieho sústredenia a vnútorného hľadania. Tu premyslel koncept svojich románov a tu mohol čítať svojho milovaného Goetheho. Keď po šiestich rokoch v lágri prišla sloboda, Peroutka nepatril medzi nadšene oslavujúci dav. Už v koncentráku, kde fungovala  komunistická samospráva, spoznal, akú deštrukčnú silu predstavujú komunisti a vedel, že Československo, ktoré padlo do ruskej sféry vplyvu, bude pod tvrdým tlakom. Do Prahy sa teda vracal neochotne, nenadšene a s obavami. Dôvod bol jasný. „My jsme viděli, že komunismus obnovuje všechna hlavní zla fašismu,“ napísal neskôr.
Po dlhom presviedčaní sa opäť dal prehovoriť, aby viedol noviny – pod názvom Svobodné noviny. Opäť sa pokúsil o pozitívny štátotvorný prístup. Vedome sa rozhodol kráčať s väčšinovým prúdom a pripomínať budovateľom komunizmu, aby nezabúdali na duchovnú dimenziu štátu. „Vít?zství socializmu bude tenkrát definitívní, až socialismus bude imponovat morálně,“ písal v tom čase. Kritizoval kapitalizmus ako prekonaný systém, podporoval znárodňovanie a neveril Západu, pretože spojenectvo s ním nezabezpečilo Masarykovej republike národnú bezpečnosť. Uveril, že bezpečnosť zaručí štátu skôr sovietske Rusko. Vítal aj odsun sudetských Nemcov ako jedinečnú historickú príležitosť, ktorej demokratický Západ nemôže rozumieť. To je najspornejšie obdobie Peroutkovej novinárskej tvorby.
Historik Kosatík zdôrazňuje, že treba brať do úvahy mantinely, v ktorých mohol Peroutka písať. Faktom je, že konštruktívne naladený Peroutka veľmi skoro vytriezvel a pritvrdil. Z redakcie Svobodných novín ho vyhodili deň pred 25. februárom 1948. Okamžite ho vylúčili aj zo Zväzu oslobodených väzňov, Syndikátu novinárov a Syndikátu českých spisovateľov. Priatelia ho vyzývali, aby okamžite emigroval. Peroutka váhal, mal vážne chorú ženu, s ktorou sa chcel rozviesť, a mladú milenku, s ktorou sa chcel oženiť. Do emigrácie musel ísť s obidvoma. Ťažká osobná situácia spôsobila, že prvé mesiace v exile trávil v depresiách a v myšlienkach na samovraždu. Z Čiech však doputoval posledný odkaz od umierajúceho Beneša: ten si želal, aby sa vodcom československého exilu stal práve Ferdinand Peroutka ako človek, ktorý najlepšie bude rozvíjať jeho odkaz. Ale československý exil už bol taký rozhádaný a nejednotný, že myšlienka jedného vodcu – ako za čias Masaryka či Beneša – bola len ilúziou.

.nechuť z emigrácie
Začínať po päťdesiatke takmer od nuly nebolo jednoduché. Peroutka už netúžil ani po politickej kariére, ani po novinárskych úspechoch. Chcel sa stať spisovateľom, ktorý by svojimi románmi a divadelnými hrami prerazil aj na Západe. Ale pocit zodpovednosti za budovanie štátu ho opäť na pár rokov vrhne do politického diania. V roku 1950 v USA patrí medzi zakladateľov rozhlasovej stanice Slobodná Európa a stáva sa aj členom Rady slobodného Československa. Jeho politická aj novinárska dráha je poznačená mnohými osobnými konfliktmi. Napríklad keď sa v Mníchove utvorí ambicióznejšia redakcia Slobodnej Európy, musí po Peroutkovom zásahu jej šéf Pavel Tigrid z rozhlasu odísť.
Predstava, že prerazí v anglosaských médiách, nevyšla vôbec. Ani Peroutkov pokus o spisovateľskú dráhu nie je úspešný, a tak sú jeho najvýznamnejším počinom v exile pravidelné rozhlasové úvahy, ktoré Slobodná Európa vysielala od roku 1951 až do roku 1977, keď Peroutka vážne ochorel (na jar 1978 zomrel).
V Amerike si nikdy nezvykol, nedokázal sa asimilovať a ani sa o to nepokúšal. Kosatík píše, že jeho pohŕdanie Amerikou bolo nešťastným pohŕdaním outsidera. Peroutka v rozhlasovej úvahe o svojej generácii trpko konštatoval: „Naše generace, generace Čapkova, má podivný osud. Již několikrát jsme se musili shýbnout a začínat znovu, od samého začátku. Stala se nám největší křivda, jaká se může přihodit lidem: byli jsme vychováni v určitých cnostech, ale pak přišla doba, která prohlásila, že to nejsou ctnosti, nýbrž neřesti.“

.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite