Na prvý pohľad karfiol vyzerá ako biely mozog umiestnený medzi kapustovými listami. Práve táto podoba inšpirovala Marka Twaina na slávny výrok, že karfiol je len kapusta s vysokoškolským vzdelaním. Keď ho prekrojíme na polovicu, pripomína nám zase ušľachtilý biely stromček, ktorý sa skladá z vetvičiek – menších bielych stromčekov, zložených z podobných, ibaže ešte menších stromuliatok. A práve táto vlastnosť karfiolu zaujíma vedcov, konkrétne matematikov, zaoberajúcich sa fraktálmi. Dokonalú krásu fraktálov však najlepšie uvidíme na talianskom príbuznom nášho karfiolu, ktorý sa volá romanescu.
Odkiaľ sa karfiol vzal, nikto presne nevie. Alebo, lepšie povedané, názory sa rôznia. Niektorí vravia, že ho poznali už v Egypte, ďalší hovoria o Strednom východe a Cyperčania sa zase bijú do pŕs, že táto zaujímavá zelenina sa začala pestovať len a len na ich ostrove 600 rokov pred naším letopočtom, a až potom sa postupne rozšírila do Turecka a do Talianska. Prvá písomná zmienka však pochádza až z trinásteho storočia od arabského prírodovedca a mysliteľa Ibn al-´Awwama. Popísal mnoho druhov húb a rastlín, ktoré ľudia dovtedy poznali len lokálne. V Turecku a Taliansku sa karfiol považoval za delikátnu zeleninu, ktorá sa pestovala s veľkou vervou. Nepoznali ju však iné národy, a to ešte dosť dlho. Len do Francúzska sa dostal z Janova až v 16. storočí. A do našich končín pricválal až v osemnástom. Zato sa však okamžite ujal a dnes si už nevieme predstaviť hádam žiadnu závodnú či školskú jedáleň bez príznačného vyprážaného karfiolu s varenými zemiakmi.
Karfiol na prvý pohľad vyzerá ako jedlo chudobných, no jeho najväčším fanúšikom a bezhlavým konzumentom nebol nikto iný, ako sám Ľudovít XIV. Neustálym dožadovaním sa prísunu karfiolu na svoj stôl spustil nebývalú módnu vlnu, a tento kučeravý kvet zrazu zatúžil mať na stole úplne každý. Veď, kto by sa nechcel čo len na chvíľku cítiť ako kráľ? Karfiol sa práve pre jeho nezvyčajne aristokratický tvar podával vo Versailles a v Louvri na opulentných misách, rozlámaný na stromčeky a v príšerne drahých omáčkach. Obľúbenou kombináciou k nemu bola smotanová teľacia omáčka so šunkou či hríbová omáčka z foie gras.
Na Slovensku sa v súčasnosti stretávame len s karfiolom, ktorého kvet je biely. Vo svete však poznajú aj jeho farebnejšie varianty – oranžový, zelený, žltý. Medzi nimi vyniká najmä nádherne fialový, ktorý pôsobí naozaj exoticky. V tomto prípade však karfiol len obsahuje farbivo, ktoré má aj červené víno či červená kapusta. Okrem neho karfiol dokáže ponúknuť neuveriteľné množstvo vitamínov a stopových prvkov. Predovšetkým obsah vitamínu C je ohromujúci. Obsahuje aj síru, ktorá sa pri varení uvoľňuje, a práve preto karfiol vtedy zapácha. Kuchári nám odporúčajú, aby sa karfiol varil vždy pri otvorenom hrnci, aby síra mohla vyprchať a neovplyvnila výslednú karfiolovú chuť. Zároveň vždy k nemu pridávame aj štipku rasce, aby karfiol konzumenta príliš nenafukoval. Zásadne ho nevaríme dlho, pretože pri rozvarení prirodzene stráca svoj fascinujúci tvar, jeho chuť sa rozglejí a všetky dôležité vitamíny sú razom fuč. Bohato mu postačí päť až desať minút. Vtedy by mal byť akurátne krehký a vo svojej charakteristickej chuti naplno rozvinutý.
Surová karfiolová chuť
Na prvý pohľad sa zdá, že sa s karfiolom dajú robiť len klasické jedlá. Niekedy ho vypražíme, niekedy zas zapečieme, ale celkovo – je to poriadna nuda. Pritom vo väčšine týchto receptov len prekrývame výraznejšou chuťou tú jeho jemnú a nádherne rafinovanú. Skúsme sa raz zamerať na to, aby sme z karfiolu dostali v rámci chuti viac. V prvom rade sa dá konzumovať úplne surový a podozrivo málo ľudí vie o tom, že aj takto chutí výborne. Pritom je to skvelá vec na párty. S malými bielymi stromčekmi sa dajú jesť rôzne dipy a vyzerá to naozaj štýlovo. Abstrahovať karfiolovú chuť sa vám podarí aj pri krémovej karfiolovej polievke, ktorú zvládne aj malé dieťa. A nebudete pri tom potrebovať žiadnu smotanu. Stačí do hrnca dať väčšie ružice karfiolu, zaliať ich vodou a pridať rascu. Päť až sedem minút všetko povariť a na záver rozmixovať ponorným mixérom. Vznikne karfiolový krém, ktorý stačí už len dochutiť soľou a čerstvo pomletým korením. Dozdobíme niekoľkými smaragdovými kvapôčkami tekvicového oleja a podávame.
Odkiaľ sa karfiol vzal, nikto presne nevie. Alebo, lepšie povedané, názory sa rôznia. Niektorí vravia, že ho poznali už v Egypte, ďalší hovoria o Strednom východe a Cyperčania sa zase bijú do pŕs, že táto zaujímavá zelenina sa začala pestovať len a len na ich ostrove 600 rokov pred naším letopočtom, a až potom sa postupne rozšírila do Turecka a do Talianska. Prvá písomná zmienka však pochádza až z trinásteho storočia od arabského prírodovedca a mysliteľa Ibn al-´Awwama. Popísal mnoho druhov húb a rastlín, ktoré ľudia dovtedy poznali len lokálne. V Turecku a Taliansku sa karfiol považoval za delikátnu zeleninu, ktorá sa pestovala s veľkou vervou. Nepoznali ju však iné národy, a to ešte dosť dlho. Len do Francúzska sa dostal z Janova až v 16. storočí. A do našich končín pricválal až v osemnástom. Zato sa však okamžite ujal a dnes si už nevieme predstaviť hádam žiadnu závodnú či školskú jedáleň bez príznačného vyprážaného karfiolu s varenými zemiakmi.
Karfiol na prvý pohľad vyzerá ako jedlo chudobných, no jeho najväčším fanúšikom a bezhlavým konzumentom nebol nikto iný, ako sám Ľudovít XIV. Neustálym dožadovaním sa prísunu karfiolu na svoj stôl spustil nebývalú módnu vlnu, a tento kučeravý kvet zrazu zatúžil mať na stole úplne každý. Veď, kto by sa nechcel čo len na chvíľku cítiť ako kráľ? Karfiol sa práve pre jeho nezvyčajne aristokratický tvar podával vo Versailles a v Louvri na opulentných misách, rozlámaný na stromčeky a v príšerne drahých omáčkach. Obľúbenou kombináciou k nemu bola smotanová teľacia omáčka so šunkou či hríbová omáčka z foie gras.
Na Slovensku sa v súčasnosti stretávame len s karfiolom, ktorého kvet je biely. Vo svete však poznajú aj jeho farebnejšie varianty – oranžový, zelený, žltý. Medzi nimi vyniká najmä nádherne fialový, ktorý pôsobí naozaj exoticky. V tomto prípade však karfiol len obsahuje farbivo, ktoré má aj červené víno či červená kapusta. Okrem neho karfiol dokáže ponúknuť neuveriteľné množstvo vitamínov a stopových prvkov. Predovšetkým obsah vitamínu C je ohromujúci. Obsahuje aj síru, ktorá sa pri varení uvoľňuje, a práve preto karfiol vtedy zapácha. Kuchári nám odporúčajú, aby sa karfiol varil vždy pri otvorenom hrnci, aby síra mohla vyprchať a neovplyvnila výslednú karfiolovú chuť. Zároveň vždy k nemu pridávame aj štipku rasce, aby karfiol konzumenta príliš nenafukoval. Zásadne ho nevaríme dlho, pretože pri rozvarení prirodzene stráca svoj fascinujúci tvar, jeho chuť sa rozglejí a všetky dôležité vitamíny sú razom fuč. Bohato mu postačí päť až desať minút. Vtedy by mal byť akurátne krehký a vo svojej charakteristickej chuti naplno rozvinutý.
Surová karfiolová chuť
Na prvý pohľad sa zdá, že sa s karfiolom dajú robiť len klasické jedlá. Niekedy ho vypražíme, niekedy zas zapečieme, ale celkovo – je to poriadna nuda. Pritom vo väčšine týchto receptov len prekrývame výraznejšou chuťou tú jeho jemnú a nádherne rafinovanú. Skúsme sa raz zamerať na to, aby sme z karfiolu dostali v rámci chuti viac. V prvom rade sa dá konzumovať úplne surový a podozrivo málo ľudí vie o tom, že aj takto chutí výborne. Pritom je to skvelá vec na párty. S malými bielymi stromčekmi sa dajú jesť rôzne dipy a vyzerá to naozaj štýlovo. Abstrahovať karfiolovú chuť sa vám podarí aj pri krémovej karfiolovej polievke, ktorú zvládne aj malé dieťa. A nebudete pri tom potrebovať žiadnu smotanu. Stačí do hrnca dať väčšie ružice karfiolu, zaliať ich vodou a pridať rascu. Päť až sedem minút všetko povariť a na záver rozmixovať ponorným mixérom. Vznikne karfiolový krém, ktorý stačí už len dochutiť soľou a čerstvo pomletým korením. Dozdobíme niekoľkými smaragdovými kvapôčkami tekvicového oleja a podávame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.