Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Silná spoločnosť, jednoduchý štát

.radoslav Procházka .časopis .klub

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Na Slovensku dnes žije kritické množstvo ľudí, ktorí nosia už len vyhrnuté rukávy a pritom dostávajú naspäť iba zlomok z toho, na čo svojím vlastným úsilím prispievajú. Hore sa robí akože veľká politika, ale ona žije z tých ľudí dole, z oných „náhodných okoloidúcich“ veľkých dejín, ktorí nimi prechádzajú tak, že chodia do školy či do práce, platia si nájom, hypotéku alebo stavajú svojpomocne s rodinou, starajú sa o deti či o rodičov, poskytujú služby, vyrábajú autá, dorábajú chlieb, niektorí sami, iní v páre, niektorí z domu spoza terminálu, iní na týždňovkách v cudzom kraji, ale všetci za vlastné a s túžbou, aby to ešte malo zmysel.
Ale aký? Ľudia, ktorí okrem vlastných rodín živia celú túto republiku, sa môžu spoľahnúť, že na ich povinnosti štát nikdy nezabudne. Vždy je napríklad poruke, keď treba vyrúbiť penále za to, že o deň, o dva zmeškali nejakú úradnícku lehotu alebo zle vyplnili nejaké nezrozumiteľné tlačivo. Ale keď  prídu k lekárovi alebo na úrad, sú často nútení sa spoľahnúť na dobrú náladu vlastníka pečiatky či dokonca na všimné; keď prídu na zápis do škôlky, sú nútení spoľahnúť sa buď na šťastie, alebo na to, že to miesto napokon vybavia prostredníctvom kamaráta; keď prídu na políciu, že im susedia robia zle, alebo im ukradli auto, sú nútení spoľahnúť sa iba na zázrak. A keď si večer zapnú správy a zistia, že sa niekde zase raz z ich peňazí niečo kúpilo dvakrát tak draho, ako by to sami vedeli kúpiť na internete, môžu sa spoľahnúť už len na zákony božích mlynov.
Aj preto je dnes v srdci slovenskej spoločnosti viac hnevu než pokoja, a viac obáv než nádeje. A najviac je v ňom pocitu, že je každý odkázaný len sám na seba.
Zdá sa, že naša tradičná nedôvera k spoločným inštitúciám a ostatným členom spoločenstva je veľmi pevná a rozvíja sa. Sme v štádiu, keď od štátu aj od okolia už chceme najmä to, aby nás nechali na pokoji. To verejné je vzdialené a cudzie, kam nás buď nepustia, alebo nás to tam ani neláka. Platia tam totiž pravidlá, ktorým nerozumieme.
Prehlbuje sa naša skepsa voči ľuďom, ktorí prejavujú záujem o veci verejné. Základným predpokladom nášho postoja k nim je očakávanie, že sa nás pokúsia dobehnúť. Každá kauza, ktorá toto očakávanie potvrdí, opodstatňuje ešte hlbšiu nedôveru, ešte neochvejnejšiu skepsu.
Ak aj v časoch hokejových, futbalových či iných športových víťazstiev veríme na národnú súdržnosť, v časoch medzi nimi nám je spoločenstvo s ostatnými na obtiaž. Nevnímame štát a spoločnosť ako čosi, čo nám patrí a malo by slúžiť ako nástroj nášho vlastného, osobného rozvoja. Cítime ich ako bremeno, ktoré nám v rozvoji bráni a ktoré nesieme len preto, lebo nemáme na výber.
V istom zmysle naozaj nemáme: nemôžeme predsa všetci emigrovať a nedá sa každý rok robiť revolúcia. Napokon, už neveríme ani jeden druhému. Nielen modrí červeným a naopak, ale aj mimo politiky. Máme pocit, že sme odkázaní na vlastné lakte a že to, čo si nevezmeme sami, vezme si niekto iný. Myslíme si, že ak sa nepokúsime predbehnúť sa v rade, zostaneme v ňom trčať do skonania sveta, lebo nás predbehnú všetci ostatní.
Všade naokolo pozorujeme uprednostňovanie rodinných príslušníkov, politických nominantov alebo členov inak vymedzenej skupiny, jednoducho pestovanie klanovej mentality. Osobné známosti platia viac ako osobné schopnosti, správna politická príslušnosť viac ako odbornosť. „Malá domov“ vždy, keď sa dá – takto sme zvyknutí, že to funguje a toto od seba navzájom aj očakávame.

Prečo ešte vôbec niekomu veriť?
Asi najmä preto, že nemáme na výber, že to jednoducho musíme skúšať vždy a znova. Na pocit, že vám vaša moc bola odcudzená, totiž spoločenská prax pozná len dve odpovede: odchod a výkrik, teda apatiu alebo, naopak, snahu o zmenu. A tí, ktorí vám moc zobrali, si prajú práve váš odchod, vašu rezignáciu. O dôvod viac im ju nedopriať.
Zároveň sme už ako spoločnosť niekde inde, ako sme boli pred dvadsiatimi rokmi. Dnes už nezačíname v bode nula. Mnoho mladých ľudí a ľudí v strednom veku má skúsenosti so štúdiom a prácou v zahraničí. Dosiahli úspech aj za hranicami našej vlasti a preukázali schopnosť Slovákov presadiť sa v globálnej konkurencii. Majú vzťah ku krajine, v ktorej sa narodili a ich životy svedčia o schopnosti pracovať aj v prospech celku, ktorého sú súčasťou. V kombinácii s rozvahou a skúsenosťou starších generácií je to zmes, ktorá Slovensku dáva nádej. Spoločnosť s takými ľuďmi nemá dôvod sa vzdávať.
Lenže aj dôvera má svoje hranice. Už nemôžete moc len tak niekomu odovzdať a dúfať, že s ňou naloží správne. Prepnúť celý chod krajiny na autopilota totiž významne zvyšuje riziko, že sa kormidla chopia ľudia, ktorým by ste nezverili ani bicykel, nieto ešte budúcnosť svojich detí.
Základnou súčasťou moci musí byť priama zodpovednosť za jej výkon, priama zodpovednosť za výsledky. Zároveň však neexistuje dôvod, pre ktorý by sme si servis, ktorý si zaplatíme, mali ustavične kontrolovať a vlastne si ho tak trochu robiť sami. Prvá a najdôležitejšia podmienka efektívnej zodpovednosti štátu za jeho vlastný výkon teda spočíva v tom, že budeme štátu zverovať len tie veci, pri ktorých je dôvodný predpoklad, že ich dokáže regulovať efektívnejšie ako jednotlivec, rodina, spolok, obec alebo kraj.
Všetko to rodinkárstvo, využívanie známostí a hľadanie skratiek, všetko to obchádzanie pravidiel nesúvisí len s našou národnou povahou, ale aj s tým, že veci úradné a verejné nám prerástli cez hlavu, nevyznáme sa v nich. Celkom prirodzene už nielen ich efekt, ale aj ich základný účel vnímame ako snahu sťažiť nám život. Hľadáme cestičky mimo tej úradnej najmä preto, že je na nej príliš veľa nezmyselných cestných kontrol a prehliadok, príliš veľa drzých mýtnikov, príliš veľa neprehľadných zákrut, protichodných značiek a demotivujúcich obmedzení.
Čo s tým? Silnejšiu spoločnosť a jednoduchší štát.
Máme teda na tú spoločnú hlavnú cestu rezignovať? Máme sa zmieriť s tým, že budeme všetci chodiť krížom-krážom, ako kto bude vládať? Je riešením vzdať sa spoločnej autority, snaha vymaniť sa z dosahu spoločných pravidiel a neochota hľadať a tvoriť spoločenstvo? Je nám lepšie a sme silnejší sami? Mnohí z nás už tomu veria, stačí sa pozrieť na správanie sa na cestách, a to je len taká čiastková ilustrácia postoja, ktorý sa stáva čoraz rozšírenejším – Som silnejší, tak môžem! Mám menej zábran, tak ustúp!
Nevýhodou tejto možnosti je fakt, že je omnoho drahšia a nebezpečnejšia a že sa často končí v slepej uličke. Nesieme obrovské transakčné náklady – náklady, ktoré ako spoločnosť vynakladáme na to, že sme namiesto kvalitnej hlavnej cesty nútení používať labyrint poľných ciest, obchádzok, niekedy dokonca chodníky namiesto ciest a niektorí dokonca tunely namiesto mostov.
Lenže, čím viac nás bude opúšťať hlavnú cestu a hľadať skratku, tým budú tie skratky prepchatejšie a riskantnejšie a tým skôr sa napokon všetci stretneme v zápche na nikam nevedúcom kruhovom objazde.
Alebo je ešte aj iná možnosť prevýchovy štátu? Dokážeme vrchnosť odučiť od chamtivosti a naučiť štát správať sa k nám ako k svojim zákazníkom?
Tou možnosťou je vyčistiť hlavnú cestu od všetkého, čo na ňu nepatrí. Vybaviť ju prehľadnými a zmysluplnými značkami. Oddeliť nezákonné od zákonného nie drobiacou sa krajnicou, ale viditeľným obrubníkom. Začať namiesto pridávania nových a nových obmedzení poriadne strážiť tých niekoľko dobrých pravidiel, ktoré budú regulovať premávku. Áno, menej pravidiel, ale prísnejšie uplatňovaných.

.silná spoločnosť,  jednoduchý štát – peniaze
Jednoduchý štát nenahrádza starostlivosť ľudí o ich vlastné životy a podobu ich bezprostredného okolia, ale vytvára pevný a zrozumiteľný rámec spolužitia a robí všetko pre jeho presadenie v praxi. Je to štát, ktorý namiesto sociálneho inžinierstva, regulačnej megalománie a falošnej solidarity, ktorej nárokom sa aj tak každý snaží vyhnúť, pestuje solidaritu, ktorá je morálne opodstatnená, dá sa rozumne očakávať a je správne ju pestovať. Prirodzenú solidaritu.
Jednoduchý štát pre svoju silnú spoločnosť vyberie od ľudí práve toľko, koľko potrebujú vrátiť v podobe verejných služieb. Vyberie to preto, aby to vrátil celé, v ideálnom prípade s pridanou hodnotou odbornosti svojich zamestnancov a synergického efektu rozmerov, v akých správu spoločných vecí vykonáva. Kompetentný štát používa deficitné hospodárenie ako výnimku v krajnom prípade, nie ako pravidlo.
V silnej spoločnosti s jednoduchým štátom občania a firmy neplatia žiadne odvody, ale iba dane, z ktorých štát hradí všetko, čo je ekonomicky aj morálne opodstatnené hradiť si vzájomne medzi sebou (základný rozsah zdravotnej starostlivosti, zabezpečenia v starobe a sociálnych rizík), pričom nehradí to, čo má byť výsledkom osobných rozhodnutí.
Navrhujeme, aby sa ústavným zákonom zakotvil zákaz deficitného hospodárenia v intervale volebného cyklu čiže tak, aby parlament mohol schváliť deficitný rozpočet v rozsahu podľa súčasných pravidiel dlhovej brzdy, v roku, predchádzajúcom roku konania parlamentných volieb, však musel dosiahnuť vyrovnaný rozpočet. Každá nová vláda tak začne a aj musí skončiť s nulovým dlhom pre tú ďalšiu.
Navrhujeme toto opatrenie z dvoch dôvodov. Po prvé, zredukujeme ním závislosť Slovenska od tzv. finančných trhov, ktorých investičné rozhodnutia dnes ovplyvňujú celé kontinenty. Po druhé, zredukujeme ním tendenciu politickej triedy kupovať si hlasy súčasných generácií voličov zadlžovaním tých budúcich.
Zároveň navrhujeme zrušiť všetky povinné odvody a:  
financovať základný rozsah zdravotnej starostlivosti zo štátneho rozpočtu, s možnosťou dobrovoľného pripoistenia nadštandardnej starostlivosti
financovať základný rozsah zabezpečenia v starobe zo štátneho rozpočtu, s možnosťou dobrovoľného sporenia na nadštandard
financovať zo štátneho rozpočtu náklady sociálnych rizík len pri objektívnej nemožnosti pracovať a v stave hmotnej núdze.
Zdravotné odvody sa dnes vyberajú ako odvody, hoci sú typickou zdravotnou daňou. Makroekonomické analýzy naznačujú, že financovanie základného štandardu zdravotnej starostlivosti z daní, v kombinácii s možnosťou osobného rozhodnutia pre doplnkové poistenie nadštandardnej starostlivosti, by mohlo významne znížiť náklady zamestnávania ľudí, usporiť verejné financie a umožniť ľuďom slobodnejšie rozhodovanie o tom, na čo vynaložia vlastné zdroje.
O rovnaké východiská sa opiera aj myšlienka zrušiť financovanie dôchodkov z povinných odvodov a zaviesť systém, v rámci ktorého by sa zabezpečenie v starobe platilo v základnom rozsahu z daní. Každý dostane od štátu základnú dôchodkovú dávku, pokrývajúcu životné potreby, pričom si bude môcť, aj s daňovou úľavou, na dôchodok dobrovoľne sporiť, napríklad v zamestnaneckých fondoch, v dôchodkových sporiteľniach a podobne. Okrem základu, na ktorý sa vzájomne poskladáme jeden druhému, tak budeme v postproduktívnom veku disponovať ešte tým, čo si našetríme a mnohí z nás aj tým, čo nám dajú naše deti, širšia rodina, či dokonca priatelia. Jednoducho tí, ktorí tvoria naše bezprostredné okolie, s ktorými si celý život budujeme vzťahy a s ktorými nás spája viac, než len spoločná štátna príslušnosť. Podstatne viac.
Na účely posilnenia spravodlivosti systému zároveň navrhujeme, aby základná dôchodková dávka bola násobená koeficientom podľa počtu pracujúcich detí poberateľa tejto dávky. Jedno pracujúce dieťa znamená 1,1 násobku dôchodku, dve pracujúce deti 1,2 násobku, a tak ďalej.

.sociálna pomoc
Štát dnes z peňazí, ktoré od ľudí vyberie, vypláca takmer sto druhov rôznych dávok. Väčšina z nich neslúži na pokrytie konkrétneho sociálneho rizika, ale pôsobí ako nástroj sociálneho inžinierstva. Zákony, upravujúce sociálne zabezpečenie, sa novelizujú niekoľkokrát ročne a stali sa džungľou, v ktorej sa už neorientujú ani príslušné úrady.
Ľudia úplne stratili prehľad o tom, kam všade a v akom množstve odchádzajú ich peniaze. Dávkové inžinierstvo tak úplne nivočí predpoklady na prirodzenú solidaritu a rozvoj vzťahov, na ktorých je takáto solidarita založená. Nahrádza ju finančne neudržateľnou a morálne aj sociálno-ekonomicky zvrátenou kvázi solidaritou medzi ľuďmi bez akýchkoľvek prirodzených väzieb. My už dnes ani nevieme, s čím v sociálnom systéme nesúhlasíme, vieme len, že mu nerozumieme, že je nespravodlivý a že mnoho ľudí zbavuje akejkoľvek motivácie živiť sa vlastným úsilím.
Aj prostredníctvom dávkovej džungle, ktorá odúča ľudí zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, sa k nám štát správa ako k nezrelým deťom, ktoré majú z času na čas, podľa ľubovôle rodiča, nárok na vreckové. Lenže dnes ešte svoje vreckové viac ľudí štátu odovzdáva, ako ho dostáva. Ako ďaleko je deň, keď sa ten pomer otočí?
Práve preto je rovnako dôležitým, ak nie úplne najhlavnejším dôvodom potreby zásadnej zmeny to, že súčasný systém má v sebe zakódovaný vlastný koniec a je len otázka krátkeho času, keď z údajných istôt zostanú len ilúzie.
Budeme na fakt, že štát svoju schopnosť plniť vlastné záväzky už iba predstiera, reagovať tak, že necháme slabších, menej úspešných a menej šťastlivých napospas osudu? Necháme ľudí, ktorí mali len tú smolu, že sa narodili do zlej doby, živoriť, a potomkom divokých privatizérov doprajeme život na vysokej nohe? Ohradíme paláce bohatých, opancierujeme autá, nasadíme vodné delá proti tým, ktorým bude chýbať a prídu si pýtať? Urobíme z polície či dokonca z armády nástroje sociálneho (ne)zmieru?
Jednou z odpovedí je radikálne zjednodušenie a skvalitnenie sociálnej pomoci, ktorú má v prípade potreby poskytovať štát. Ten musí najskôr niekomu vziať, aby mohol inému dať, pričom musí ešte zaplatiť aj toho, kto to celé obsluhuje.
Navrhujeme dva typy sociálnych rizík, ktoré si zaslúžia spoločnú kompenzáciu a štyri typy dávok na účely tejto kompenzácie. V silnej spoločnosti s jednoduchým štátom sa všetci poskladáme na dve sociálne riziká: neschopnosť živiť sa vlastným úsilím a hmotnú núdzu; z toho, na čo sa poskladáme, sa bude poskytovať materská plus rodičovský príspevok, invalidný dôchodok, nemocenské a podpora v hmotnej núdzi.
Naše návrhy nesmerujú k tomu, aby štát odmietal pomôcť tým, ktorí to budú potrebovať a ktorým nebude mať kto pomôcť. Smerujú k tomu, aby labyrint štátnych dávok nebol prvou a najpohodlnejšou možnosťou, ale naozaj sieťou poslednej záchrany. Ak totiž nezmeníme súčasný stav, budeme náklady na sociálne riziká stále a znova iba nedôstojne plátať a aj tie zvyšné istoty, ktoré ešte zostali, sa premenia na ilúziu.
Prehľadnejší a účelnejší dávkový systém totiž nielen zníži náklady na obsluhu systému, ale zároveň štátu umožní štátu sústrediť sa na dôstojnejšiu kompenzáciu tých sociálnych rizík, ktoré si zaslúžia spoločnú starostlivosť. Tie peniaze sa nestratia, len budú rozumnejšie použité a sieť pomoci zostane, len nie všetky jej vlákna bude tkať priamo štát. V skratke, neprehľadné, nekontrolovateľné a morálne aj ekonomicky neúnosné dávkové inžinierstvo navrhujeme nahradiť návratom k vzťahom a väzbám, ktoré jediné majú skutočný potenciál vytvárať medzi ľuďmi vzájomnosť, spolupatričnosť, solidaritu.

.silná spoločnosť, jednoduchý štát – pravidlá
Jednoduchý štát na seba neberie záväzky, ktoré nedokáže splniť a nekompenzuje vlastné zlyhania pridávaním nových príkazov a zákazov. Nie je to labyrint, kde za každým rohom číha nezmyselná úradnícka norma alebo, naopak, voľne pohodený mešec, ktorý je za všimné pre strážcu dostupný každému, kto sa nehanbí.
Parlament dnes prijíma vyše sto zákonov ročne. Je to hrozné číslo. Po prvé, je zbytočne vysoké. Ak by sa ich prijala polovica, nikto – možno okrem lobistov – by si nevšimol rozdiel. Dôvodom na prijatie nejakého zákona je často úplne čiastkový, s verejným  dobrom nijako nesúvisiaci záujem nejakej záujmovej skupiny a občas len jednoduchá túžba poslanca predviesť sa na kameru. Výsledkom je zahltenie právneho poriadku obrovským počtom noviel a zneprehľadnenie práva na úroveň labyrintu, v ktorom už sa nevyznajú ani profesionáli, nieto ešte bežní ľudia.
Po druhé, opozícia, bez ohľadu na to, kto ju v danej chvíli tvorí, si zvykla svoje prehry v parlamente kompenzovať podávaním návrhov na Ústavný súd. Veľké množstvo zákonov tak aj niekoľko rokov po svojom prijatí zrazu prestane byť súčasťou práva, mnohé sú platné, ale nie účinné, často vzniká otázka, čo s nárokmi, ktoré vznikli na základe protiústavného zákona, a tak podobne.
Aj keď sa nedajú odstrániť úplne, dajú sa tieto neresti legislatívneho procesu aspoň zmierniť. Navrhujeme preto, aby hlavné pravidlá legislatívneho procesu dostali ústavný základ; zákon potreboval na schválenie v parlamente nadpolovičnú väčšinu všetkých poslancov, nielen tých, ktorí ráčia byť prítomní; novelu zákona bolo možné predložiť do parlamentu najskôr šesť mesiacov po tom, ako začala platiť tá predošlá; právom zákonodarnej iniciatívy disponovala aj skupina stotisíc občanov; následná kontrola ústavnosti zákonov sa nahradila predbežnou kontrolou, čiže Ústavný súd bude posudzovať súlad zákona s Ústavou pred jeho vyhlásením. Po vyhlásení zákona bude môcť Ústavný súd skúmať jeho súlad s Ústavou iba na základe návrhu všeobecného súdu v konkrétnej veci.
Pri troche šťastia budeme mať na hlavnej ceste menej pravidiel a budú sa na nás rútiť s menšou rýchlosťou, s úžitkom na strane prehľadnosti, zrozumiteľnosti a stability právneho systému. V skratke – menej práva, ale viac právnej istoty.
Rovnako dôležité však je, aby tie pravidlá, ktoré budú platiť, boli aj dodržiavané. Všetkými rovnako.
Dnes to často vyzerá tak, že pravidlami majú byť viazaní len tí v širokom strede. Poctivá väčšina, tí, čo v tomto štáte netvoria ani skupinu, nad ktorou už štát zlomil palicu a tvári sa, že ju nevidí a čo zároveň nie sú ani skupinou, ktorej sa štát bojí a poslúcha ju, pretože ide o faktických vlastníkov jeho moci.
Na oboch koncoch spoločnosti dnes žijú celé komunity, ktoré stratili zábrany. Na spodnom konci ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k osobnému, súkromnému vlastníctvu svojich susedov, a na tom vrchnom ľudia, ktorí nemajú žiadnu úctu k spoločnému, verejnému vlastníctvu svojich spoluobčanov. A v strede medzi tým ľudia, ktorí sú vlastnou robotou nútení živiť oba póly, aj ten spodný, a ešte viac ten horný. A zatiaľ čo na oboch koncoch spoločnosti štát toleruje omnoho horšie veci, tých v strede šikanuje aj za konanie, ktoré spoločnosti ako takej nijako neubližuje. Stačilo.

.štátny aparát

Medzi znalcami slovenskej politiky sa hovorí, že na druhý deň po voľbách si desaťtisíc ľudí začne baliť svoj pracovný stôl a iných desaťtisíc ľudí si začne baliť kufrík na cestu do hlavného, krajského alebo okresného mesta. Jednoducho, že po každých voľbách sa nám vymenia tisíce úradníkov, a to len preto, že ľudia do parlamentu zvolili možno aj väčšinu tých, čo predtým, ale v inom pomere. Takýto model veľmi škodí kvalite služieb, ktoré nám štátna správa poskytuje.
Navrhujeme preto pre celú verejnú správu takúto kombináciu:       1. výber zo stálych kompetenčných zoznamov, 2. pravidelné výkonnostné testy ako základ odmeňovania, 3. služobná definitíva, 4. nulová tolerancia zavineného porušenia správcovských povinností vrátane hmotnej zodpovednosti za škodU, 5. náhodný výber do kontrolných pozícií vo verejných inštitúciách, obsadzovaných politickými stranami.
Okrem nových pravidiel, týkajúcich sa osadenstva štátnych inštitúcií, navrhujeme nový model aj pre úrady samotné. Každá nová inštitúcia, ktorú štát zákonom alebo iným aktom zriadi alebo založí, bude mať tzv. klauzulou „záverečnej hodiny“ obmedzenú životnosť, napríklad na desať rokov, s možnosťou predĺženia rovnakým aktom, akým bola založená. Pred uplynutím tejto lehoty sa teda nebude musieť hľadať väčšinová „politická vôľa“ na zrušenie úradu, ale na jeho pokračovanie. O existencii inštitúcií, platených zo spoločných peňazí, tak namiesto zotrvačnosti budú rozhodovať dôvody, týkajúce sa reálnej potreby jej zachovania.


Radoslav Procházka/Autor je poslanec KDH, ústavný právnik a vysokoškolský pedagóg. Narodil sa v roku 1972 v Bratislave, študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, doktorát obhájil na Yale Law School v USA a na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, kde pôsobí ako pedagóg. Je docentom v odbore štátu a práva a advokátom. V minulosti pracoval ako zástupca Slovenska pred súdmi EÚ a šéf Ústavnoprávneho výboru NR SR. Je autorom viacerých kníh, o. i. Mak proti Gatsbymu (2009) a Dobrá vôľa, spravodlivý rozum (2005). Je ženatý, má dve deti, žije v Šamoríne. Uverejnený text je skrátenou verziou prejavu na Rade KDH, kde predstavil programový manifest svojej platformy v KDH.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite