Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Le Corbusier

.časopis .ostatné

„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,“ tvrdil neodmysliteľný architekt 20. storočia Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a

„Architektúra je stav ducha, nie povolanie,“ tvrdil neodmysliteľný architekt 20. storočia Le Corbusier. Podľa toho, akým tempom a smerom sa jeho tvorba uberala, bol jeho duch ustavične v pohybe, raz vyrovnaný a priamočiary, inokedy „brutálny“ a neohrabaný.

Na svet prišiel ako Charles-Edouard Jeanneret 6. októbra 1887 v La Chaux-de-Fonds vo Švajčiarsku. Jeho rodisko sa okrem výroby hodiniek preslávilo aj ako vyhľadávaná destinácia revolucionárov z celého sveta. Na čas sa sem uchýlili francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau, anarchista Pjotr A. Kropotkin či dokonca Lenin.

.Jeanneretove cesty
Keď mal Jeanneret trinásť rokov, jeho otec, emailér a rytec a matka klaviristka zapísali syna do umeleckej školy. Jeho učiteľ Charles L’Eplatenier skoro rozpoznal chlapcov talent a cez umelecké remeslo ho priviedol k architektúre, maliarstvu, naučil ho vidieť a skicovať veci okolo seba. Mladícke nadšenie vyvrcholilo u sedemnásťročného študenta prvým realizovaným architektonickým návrhom – Villou Fallet. K svojmu debutu sa však neskôr len nerád priznával, jeho až príliš tradičnú formu považoval za príšernú.
Univerzitné architektonické vzdelanie Jeanneret nikdy nezískal, ako však sám skonštatoval – aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil: „Som samouk a som zvedavý. (...) Jedinou mojou školou je neprestajné pozorovanie prírody a vecí okolo nás.“
V rokoch 1907 – 1914 veľa cestoval, spoznával Taliansko, Grécko, Carihrad, Nemecko, Paríž... Očaril ho Parthenon na aténskej Akropole, ale aj kartuziánsky kláštor Ema neďaleko Florencie. Kláštorné domy s priľahlými záhradkami, zoradené vôkol nádvoria s kostolom, preňho predstavovali súlad súkromného a spoločenského života. Túto úlohu – nachádzanie ideálneho riešenia vzťahu medzi súkromným a verejným – riešil až do konca života. Často neúspešne.
Na cestách spoznal veľkých architektov svojej doby. Niekoľko mesiacov pracoval v kancelárii Augusta Perreta v Paríži (1908 – 1909), neskôr u Petra Behrensa, kde sa stretol s ďalším veľkým menom modernizmu – Miesom van de Rohe. U Perreta, ktorý ako jeden z prvých používal na stavbách železobetón, sa Jeanneret naučil, ako s týmto materiálom pracovať tak, aby neomietnuté železo nehrdzavelo.
Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa vrátil domov. V tom čase navrhol prostú skeletovú konštrukciu zo železobetónu, ktorú by si podľa vlastnej vôle mohli obyvatelia dotvoriť priečkami a obvodovými stenami. Domy Dom-ino sa však – podobne ako mnohé neskoršie návrhy – napokon nerealizovali.

.päť bodov
V roku 1917 sa Jeanneret natrvalo usadil v Paríži, kde spoznal svojho krajana, maliara Amédéa Ozenfanta. Spolu publikovali manifest Aprés le cubisme – de facto protikubistický manifest purizmu. Neskôr vydávali kultúrny  mesačník L’Esprit nouveau. Ozenfant dopomohol Jeanneretovi aj k výberu pseudonymu Le Corbusier, ktorý vznikol pozmenením priezviska niektorého z predkov. Kreatívne priateľstvo sa však rozpadlo v okamihu vydania knihy Vers une architecture, ktorá síce obsahovala články oboch menovaných, no vyšla len pod menom architektovým.
Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Le Corbusier v nej vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby (priečelia), na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na primárne formy (kocka, kužeľ, guľa, valec...), v ktorých „slnko odhaľuje krásu“. Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je teda umením. Jedným dychom však hlása, že dom je stroj na bývanie, čo zdanlivo odporuje predchádzajúcemu tvrdeniu. Le Corbusier však požaduje oboje: dokonalú funkciu praktickú aj estetickú.  
V ďalšej teoretickej práci Päť bodov modernej architektúry autor sformuloval zásady novej architektúry: 1. stĺpy (stavať dom na stĺpoch, aby sa uvoľnilo prízemie pre zeleň a voľný pohyb), 2. strešné záhrady (zväčšujú zelenú plochu a ich zem chráni horné podlažie pred vlhkosťou), 3. voľný pôdorys (nenosné priečky môžu byť v každom podlaží rozmiestnené inak), 4. pásové okno (systém stĺpov pri skeletovej konštrukcii umožňuje viesť okno od jedného piliera k druhému), 5. voľné priečelie (konzolovito ukončené stropy uvoľňujú priečelie pre celkom voľné riešenie okien a priečelí).
  
Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“, poteší, že sa našlo pár fanatikov, ktorí architektovi umožnili, aby svoje tézy previedol aj do trojrozmernej podoby. Tak vznikli vily La Roche-Jeanneret (1922 –1925), Stein-De Mouzie (1927) či Savoye v Poissy (1928 – 1931). Najmä posledná menovaná je harmonickou demonštráciou architektových „piatich bodov“.

.dobrá adresa
Le Corbusier nepracoval sám. V roku 1924 si spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvoril kanceláriu v parížskej Rue de Sévres. Na tejto adrese sa vystriedalo niekoľko stoviek mladých architektov. Učili sa s nadšením a pracovali vo vytržení často celkom zadarmo, čo Le Corbusier bez okolkov zneužíval. Istý čas sa tu pohyboval aj československý architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína: „Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Palác Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému presne toľko, koľko stál lístok späť do Švajčiarska...“ Povesť nepriateľského človeka, ktorý nie je stvorený pre tímovú prácu, sprevádzala Le Corbusiera doma aj v zahraničí. Rovnako ako povesť génia.
Počas Karfíkovho pobytu v Paríži bol Corbu (tak mu hovorili najbližší) práve posadnutý purizmom, geometrickou harmóniou... Československému oku však neušlo, že napriek teórii je architekt v tvorbe skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza zvyčajne až dodatočne. A napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel...

.žiariace mesto
Karfík neskôr – v roku 1935, keď už pracoval pre veľkopodnikateľa Jana Baťu – mal možnosť sprevádzať Le Corbusiera počas jeho šesťtýždňovej návštevy v Zlíne, rovnako ako byť priamym svedkom jeho urbanistického plánovania tohto mesta. To už architekt pozvoľna prechádzal na štýl brutalizmu, ktorý na stavbách hojne využíval hrubý, tzv. pohľadový betón a skulpturálnejšie, dynamickejšie tvarovanie.
Vlastné názory na výstavbu miest prezentoval svetu už v roku 1925 v knihe Urbanizmus. Vyzdvihuje v nej rovný terén, zvyšovanie hustoty obyvateľstva, stavbu vysokých domov, dopravu vo viacerých úrovniach... V neskoršej publikácii Ville radieuse (1935) zas opisuje projekt „žiariaceho mesta“ – požaduje slnko pre všetkých obyvateľov, viditeľnosť oblohy a stromov v každom byte.
Le Corbusier patril k zakladateľom CIAM (Congrés Internationaux d’Architecture Moderne), v deklarácii ktorého sa hovorí: „Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života; zaoberá sa tak priestorom mestských aglomerácií, ako vidieckymi oblasťami a jeho úlohou je predovšetkým funkčný poriadok. Ten obsahuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“ Podieľal sa aj na formulácii požiadaviek Aténskej charty z kongresu CIAM v roku 1933. Vypracoval množstvo urbanistických štúdií (azda najznámejšou je tzv. Plan Voisin pre Paríž z roku 1925), väčšina z nich však ostala v štádiu návrhov.

.zlý v Zlíne
Keď Baťu v Zlíne osobne zasvätil do svojich ideálov, strhla sa búrlivá diskusia. Na odpor narazil architekt najmä po tom, čo napadol baťovskú zásadu „pracovať kolektívne, bývať individuálne“. Le Corbusier argumentoval, že pri rýchlom raste mesta nebude možné, aby všetci žili v rodinných domčekoch. Navrhoval ubytovať ľudí v 15- až 20-podlažných kolektívnych domoch, ktoré poskytnú všetky služby – od nákupných, cez spoločenské a rekreačné až po jasle. Mal predstavu, že v jednom takom dome „uskladní“ dvetisíc až päťtisíc obyvateľov. Pobúrený Baťa mu na to celkom nevyberane odpovedal, že pri 50-tisícovom Zlíne by stačilo desať podobných stavieb, čo je vhodné akurát pre komunistickú propagandu. Stretnutie s továrnikom sa napokon skončilo zmierom. Architekt pripravil štúdie zlínskeho údolia až po rieku Moravu, pavilón firmy Baťa pre parížsku Svetovú výstavu v roku 1937, navrhol typizované predajne pre Francúzsko, náčrty urbanistického riešenia pre továreň v Hollecourte... Projekty však boli pre svoju originálnosť takmer nerealizovateľné.

.neobytné obydlie
Povojnové roky priniesli Le Corbusierovi prvé veľké realizácie. Na žiadosť francúzskej vlády vznikol v rokoch 1946 – 1952 obytný blok Unité d’habitation v Marseilles. Budova poskytla 1 600 obyvateľom dvojpodlažné byty a veľký balík služieb. Niektorí ju prirovnávajú k malému mestu, kde chodby predstavujú ulice, vedúce na strechu – námestie. Blok z Marseilles zopakovali aj v Nantes-Rezé vo Francúzsku, v Hanzovnej štvrti v Berlíne aj vo Firminy neďaleko Lyonu. Dodnes sa však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou – najmä pre jej neosobnosť, chlad, a zložitú orientáciu.
V týchto rokoch vypracoval Le Corbusier tzv. Modulor, mernú sústavu, ktorá mala byť syntézou konvenčnej miery, veľkosti človeka a tzv. zlatého rezu. Domnieval sa, že našiel univerzálny kľúč k norme a kráse zároveň. Táto teória, vychádzajúca z človeka, však jeho projekty paradoxne nepoľudštila.
V rokoch 1950 – 1952 postavil výnimočnú pútnickú kaplnku v Ronchamp, ktorej hmotu modeluje celkom voľne, odhliadnuc od oslavovaných geometrických zásad. Hneď potom sa však vrátil k prísnemu poriadku, a to silou nevídanou. Brutálnosť neopracovaného betónu kláštora La Tourette pri Lyone (1957 – 1960) nemá v jeho diele obdobu. 

.sen pred večným spánkom
„Le Corbusierovi sa zdalo, že sa mu splnil sen, keď mu v roku 1951 vláda indického Pandžábu ponúkla, aby naplánoval nové vládne mesto a navrhol najdôležitejšie budovy. Tu bez obmedzenia rozvinul svoju urbanistickú koncepciu, prispôsobil ju prírodným a klimatickým pomerom a životným zvyklostiam ľudí," hovorí autorka knihy O architektoch Liselotte Ungersová. Spolu s architektmi Pierrom Jeanneretom, Jane Drewovou a Maxwellom Fryeom vytvoril Le Corbusier do sektorov rozdelený plán mestskej zástavby. Stavby Čandígarhu majú silný výraz – pôsobia prehnutými strechami, stĺpovými halami, rytmizáciou okien, slnolamami.
Na indickej úlohe pracoval Le Corbusier až do svojej smrti. Zomrel v roku 1965 na následky srdcového infarktu – utopil sa neďaleko Cap Martin na francúzskej Riviére.
Americký architekt Peter Blake o ňom napísal: „Množstvo nepriateľov a kritikov ho viedlo k predstave, že svet je zaľudnený skutočnými alebo aspoň potenciálnymi nepriateľmi, a preto nosil masku nedôverčivého švajčiarskeho sedliaka. Kto ho však spoznal bližšie, objavil muža s mimoriadnym šarmom, vtipom a veľkej vrelosti – poučeného, vizionárskeho a s vynikajúcim vkusom.“ Nech bola kritika akákoľvek silná, takmer celosvetový vplyv Le Corbusiera iba potvrdila.
.denisa Doričová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite