Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hviezdy, zážitky i nuda

.andrej Šuba .časopis .hudba

Aktuálny ročník Bratislavských hudobných slávností priniesol do hlavného mesta renomované európske orchestre. Výkony a dramaturgia koncertov však nie vždy zodpovedali aure, ktorá ich sprevádzala.

English Chamber Orchestra, Academy of St. Martin in the Fields s huslistom Joshua Bellom, Viedenskí filharmonici, Budapeštiansky festivalový orchester i Ivánom Fischerom, Česká filharmónia pod taktovkou Jiřího Bělohlávka či Národný španielsky orchester s vychádzajúcou hviezdou, klaviristom Javierom Perianesom – zdá sa, že kríza mala tento rok  blahodarný vedľajší účinok na kultúru.

.bez gest a pátosu
Na prelome septembra a októbra zavítala do Bratislavy medzinárodná interpretačná elita. Ekonomická situácia núti zrejme i tie najznámejšie orchestre čo-to zľaviť. Bratislavské hudobné slávnosti tak mohli hrdo promovať, že Viedenskí filharmonici sa k nám vracajú po dvadsiatich dvoch rokoch. Vzhľadom na vzdialenosť Prešporku od Viedne a nepomerne bohatší hudobný život Prahy či Budapešti by som sa týmto faktom príliš nechválil.Vypovedá totiž skôr o nedostatku spoločenského dopytu, finančného krytia, a žiaľ, i o istej provinčnosti. Kým honoráre umelcov klesali, ceny vstupeniek tento rok poskočili nahor a pohybovali sa v priemere medzi dvadsiatimi a tridsiatimi eurami, najdrahšie boli lístky na  spomínaných Viedenských filharmonikov. V najvyššej kategórii stáli päťdesiat eur. Napriek tomu, že o cenách sa sporadicky diskutovalo, je pravda, že napríklad Pražská jar ponúka koncerty za podobné, no i oveľa vyššie vstupné. Rovnako je to i vo Viedni, kde však existuje sympatický cenový rozptyl, ktorý umožňuje kúpiť nielen skutočne drahé lístky, ale aj sa dostať na rovnaký koncert za pár eur.
Myslím si, že na novú cenovú politiku trochu doplatila návštevnosť niektorých podujatí. Bratislavské publikum zatiaľ zaujímajú najmä hviezdy, pričom povedomie o nich je rôzne. Hoci Haydn s Hamburskou filharmóniou ma sklamal a ani Bruckner príliš nenadchol, austrálska dirigentka orchestra Simone Young by v inom kontexte mala určite potenciál pritiahnuť väčšie publikum. Na jeho nedostatok sa však určite nemohli sťažovať Viedenskí filharmonici s Danielom Gattim, ich dvojitá dávka Brahmsa vzbudila mimoriadny ohlas. Tento orchester patrí k legendám a obe symfónie zaujali fantastickým zvukom. Páčilo sa mi aj to, že ponúkli Brahmsa bez exaltovaných gest a prehnaného pátosu. Nesklamali ani Španieli. Dirigent Josep Pons a klavirista Javier Perianes nahrali nedávno pre label Harmonia mundi CD s dielami Manuella da Fallu, ktoré ako nahrávku mesiaca označil prestížny britský BBC Music Magazine. Známe Fallove Noci v španielskych záhradách zazneli i v Bratislave v duchu superlatívov, ktorými nešetrili anglickí kritici a pre mňa osobne bol koncentrovaný výkon Perianesa pravdepodobne najzaujímavejším výkonom sólistu na festivale. Hoci Španielsky národný orchester určite nepatrí do VIP klubu svetových orchestrálnych telies, jeho hra bola dôkazom toho, čo dokážu motivovaní hudobníci pod taktovkou inšpirujúceho dirigenta. Najlepšie to v ironickej glose zhrnul jeden môj kolega: „španielske orchestre sú zjavne v lepšej kondícii ako španielske banky...“
Na druhej strane, medzi najväčšie festivalové sklamania patrili výkony anglických orchestrov, na ktoré som sa pred festivalom zvlášť tešil. English Chamber Orchestra ani Academy St. Martin in the Fields (s miláčikom bratislavského publika Joshua Bellom) neprekročili u mňa výkonmi ani konvenčnou dramaturgiou latku profesionálnej rutiny, nech už bola akokoľvek vysoko nastavená. Nech mi je odpustené, ale na oboch koncertoch som sa vyslovene nudil.

.chýba téma
Apropos, dramaturgia Bratislavských hudobných slávností: možno o nej hovoriť len do určitej miery a týka sa najmä slovenských účinkujúcich (tí dostali tento rok sympatický priestor, o. i. recitálom gitaristu Martina Krajča, na koncerte z tvorby slovenských skladateľov, v dielach Petra Grolla či Pavla Šimaia), festival je skôr prehliadkou koncertného umenia. Chýba akýkoľvek náznak  spoločnej témy, ktorý by umožňoval zaujať inak než menami hviezd a propagovať festival ako celok. Na jednej strane je pochopiteľné, že orchestre prichádzajú s aktuálnym repertoárom, do ktorého často nemožno vstupovať, na druhej strane je to podľa mňa pre organizátorov výzva. A nemusí ísť len o jednotnú tematickú líniu, možno by sa stačilo viac pozrieť na repertoár „naľavo“ a „napravo“ od kánonu klasickej hudby. Stará hudba je už tradične len obligátnym doplnkom festivalu (tento rok okrem Händlovho oratória prítomná aj koncertom Solamente naturali s jubilujúcim Bratislavským chlapčenským zborom), o súčasnej tvorbe možno skonštatovať niečo podobné, na džez sa po niekoľkoročných pokusoch zaradiť ho do repertoáru rezignovalo.
Niekde v tomto bode prehráva Slovenská filharmónia zápas o nové publikum, ktoré hľadá nové a autentické zážitky v a4 či na Konvergenciách. Potom ostáva značné množstvo tých, ktorí si chodia do Reduty prevetrať oblek či šaty. Viackrát som nechtiac započul komentáre, ako oblečenie toho či onoho nedosahuje úroveň priestoru či pohoršené odsúdenie, že ak do koncertnej sály pustia človeka vo svetri, je to nesmierny škandál. Rovnakí experti vzápätí postojačky aplaudovali na efekt vypočítanému a nepríliš vhodnému prídavku. Ako keď maďarský huslista Jószef Lendvai po veľkej a čistej hudbe Bartókovho Husľového koncertu pridal „od podlahy“ trochu rómskej muziky. To, čo by som nesmierne ocenil niekde  na husacích hodoch v Chorvátskom Grobe, mi v kontexte večera pripomínalo stránku Nového času uprostred kvalitnej literatúry.
 Zvlášť, ak nasledovala Mahlerova Piata symfónia, v ktorej mi dirigent Iván Fischer a Budapeštiansky festivalový orchester pripravili pravdepodobne najautentickejší zážitok festivalu. Orchester, ktorý pravidelne robí projekty pre deti, ktorého členovia sú motivovaní na sólovú i komornú hru, priniesol na pódium Reduty konečne niečo viac ako len mimoriadne vysoký profesionálny štandard. Podobný intenzívny pocit som mal azda len pri symfonickej básni Richarda Straussa Tak riekol Zarathustra, ktorú na úvodnom koncerte predviedla Slovenská filharmónia s Emmanuelom Vilaumeom. Aký bol teda ten Mahler? Presne taký, ako o jeho Adagiu píše nemecký muzikológ Hans Heinrich Eggebrecht:  „Je krásne nielen tak, ako je hudba zakaždým krásna ako hra citov, ale tak, že krásno hudby je tu vystupňované do krásneho bytia, do krásna v emfatickom slova zmysle, ktoré je vždy zároveň tiež smutné a vždy tak ľahko zraniteľné. Pretože toto krásno sa zrodilo zo škaredosti a túži po jej protiklade, po tom, čo je iné než odporná, banálna a klamlivá skutočnosť, ktorá Adagio obklopuje. […] Áno, takí sme. Takí môžeme byť, keď nás objíme hudba. […] Táto hudba je krásna, krásna dokonca dvojnásobne ..., krásna ako hra, ktorú hrá orchester, ktorú nacvičil a riadi dirigent. Život však taký nie je.“  Práve preto, že nie je, by som si nabudúce prial viac takýchto zážitkov.      

Autor je muzikológ a hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite