U Yoani

V smiešnych trenkách a turistických šľapkách som na sídliskovom trhu, ďaleko od centra, kde skoro nič nemali, aj tak vyzeral podozrivo. Adresu som si pamätal. Žiadne papieriky, žiadne poznámky v telefóne, nebolo by to bezpečné. Presne, ako sme sa s Človekom v ohrození dohodli. Panelák ako tie naše spred roku 1989. Bez nálepiek a reklám. Čistý betón. Myslím, že štrnásť poschodí. Bez výťahu. Až na najvyššie. Podľa nálepky na dverách som si musel byť istý, že býva tu. Bývala. Musím napísať, že bola krásna. Ponúkla mi vodu a povedala, ako sa volá jej pes, ktorý tam lenivo ležal. Bolo skoré ráno, ale slnko už pražilo. Jej betónový byt bol vzdušný a plný zelene. Po nemecky sme sa dohodli, ako bude prebiehať rozhovor. Ja som jej povedal päť slov po španielsky a ona o nich hovorila, čo chcela. Školstvo, starí ľudia, chudoba, literatúra a láska. Nerozumeli sme si, ale vôbec to neprekážalo. Až doma som sa dozvedel, čo hovorila, ako sa naozaj na Kube žije. Po rozhovore som jej ukázal .týždeň s jej článkom. Veľmi sa potešila, že ju aj tu čítame. Čítať ju je totiž jediné, čo môže každý z nás urobiť pre to, aby sa im žilo lepšie. Maličkosť. Stačí len hovoriť o tom, čo píšu, písať o tom, čo píšu, blogy, komenty, tweety, alebo len dávať lajky. Povedala to sama. Povedala, že je nám za to vďačná. Zdržal som sa tam len chvíľu. Ale po tomto stretnutí bol môj pohľad na Kubu a Havanu krajší. A smutnejší zároveň.

Jakub Kratochvíl/
Pracuje v časopise .týždeň, pripravuje videá a stará sa o chod internetovej stránky. Hrá v skupine Živé kvety. Kubu navštívil pred niekoľkými mesiacmi vďaka občianskemu združeniu Človek v ohrození v spolupráci s programom SlovakAid. Je slobodný, žije v Bratislave.