Hrubokožci

Niežeby nebolo fajn, že Viktor Orbán a Robert Fico strihali obojruč pásku (Slovenský dom), vymieňali si komplimenty a  štrngali s prípitkami. A ešte  podpísali dohody o novom moste a plynovode.  Naopak. Po dusnej atmosfére (čo je ten najslabší výraz), ktorá panovala nad Dunajom za prvej vlády Fica,  je „normalizácia“ veľmi  pozitívny obrat. A ak ešte otvára cestu k  prospešným dohodám,  chce sa skoro povedať, že politika napĺňa účel, pre ktorý bola stvorená.
To, čo rituálne zdvorilosti a padanie si do náruče posúva až do roviny politického surrealizmu, je predohra, ktorá nastavila úplne opačné očakávania. Robert  Fico bol v štvorročnom spore s kolegom-socialistom Gyurcsányom (a potom Bajnaiom), avšak doslova studenovojnovou  rétorikou napádal  práve Orbána a jeho stranu. Výroky o „útokoch šovinistického a veľkomaďarského Fideszu“, ktorému – napríklad – „odporúča, aby si komplexy liečil na domácej pôde“, lietali cez Dunaj ak nie denne, tak každý druhý týždeň.   Vrcholom tejto posadnutosti Orbánom bola mimoriadna schôdza (!) NR SR, ktorú dal Fico zvolať kvôli jednému jeho vyhláseniu (o podpore menšinovej autonómie).  
Na druhom brehu po prevzatí moci Orbán nerečnil, ale konal.  Do kulminujúcej volebnej kampane na Slovensku prijal – ako vôbec prvé! – zákony  veľkej symbolickej sily (Trianon, občianstvo). To sa nedalo vnímať inak, než ako znamenie ostro konfrontačného kurzu, ktorý jednoducho kašle na  city a záujmy suseda.. Zmiernenie tohto kurzu, ku ktorému prišlo hneď po nástupe Radičovej vlády,  nič nemení na fakte, že na prevzatie „konštruktívnej“  štafety sa museli obaja obrniť pancierom korytnačky.
Predstieranie, že sa nič nestalo, sa darí veľmi dobre napríklad aj vo vzťahu Hollanda s Merkelovou, ktorá sa priamo zúčastnila na kampani Sarkozyho. Veľký rozdiel je však v tom, že kancelárka svojho budúceho potenciálneho partnera osobne neurážala a jeho stranu nenazývala „extrémistickou“, „šovinistickou“ a podobne.  Podozrenie, že nová kvalita partnerstva Fico-Orbán má obmedzené ručenie, je teda dôvodné. Obchádzanie sporných tém, čo je kostra nového vzťahu, je pragmatické všade tam, kde sú pozície i tak nezlučiteľné. Alenie je to známka mieru, len prímeria.
Mimo číreho pragmatizmu sa za zblížením dá tušiť i čudnejšie pozadie. S deficitmi zápasia obaja spôsobom, ktorý charakterizuje množstvo takzvaných neortodoxných opatrení.  Na rozdiel od Fica, ktorý je tolerovaný, Orbán má s  ich obhajobou, či už pred verejnosťou, alebo pred Bruselom, veľké problémy. Propaganda Fideszu takto vyhľadáva všetky príklady, ktorými môže argumentovať, že tam či inde priamo preberajú maďarské riešenia. (Napríklad daň z finančných transakcií „odkukal“ od Orbána priamo Brusel!). To je horúca stopa ku komplimentu Ficovi,  že keby mal menovať krajinu, ktorá rieši krízu najlepšie, tak je to  Slovensko... No. Paradox je, že kým Orbán vyzdvihuje  krízu eurozóny a pomýlenú  politiku Merkelová – Brusel ako hlavného vinníka problémov Maďarska (popri dedičstve Gyurcsánya, samozrejme),  vlastné „šetrenie“ vysvetľuje Fico nutnosťou dostať sa do „elitného, respektíve exkluzívneho klubu“ .
Samozrejme, to všetko by nemuselo prekážať. Problém je, že idylka bude kruto testovaná v momente,  keď neortodoxné politiky  – tu či tam – narazia na plafón. A domáce napätie si bude pýtať ventil.  Tradične – vonkajším nepriateľom.