Hobsbawmova smrť mi pripomenula jeden z najzaujímavejších akademických sporov, ktorý som zažil na svojej alma mater v Prahe. Kolegyňa študentka sa pokúsila obhájiť diplomovú prácu postavenú na marxistických tézach. Profesor Rudolf Kučera, ktorý pôvodne politológiu na Fakulte sociálnych vied UK zakladal ako (personálne) nekomunistickú alternatívu ku katedre na Filozofickej fakulte UK, presadzoval, že študentka predloženú prácu obhájiť nemôže. Z akademických, nie politických dôvodov. Profesor Kučera prehral, kolegyňa svoju diplomovú prácu obhájila. Kučera nebol zaslepenec, iba akademický poctivec. Muž, pre ktorého bol rok 1989 tým, čím bol rok 1917 pre Hobsbawma. Pradoxne, bol to práve on, vďaka komu som sa zoznámil s dielom Erica Hobsbawma, marxistického historika a dlhoročného člena britskej komunistickej strany.
Hobsbawm bol pôvodom poľský Žid, narodil sa v roku 1917 v Alexandrii v Egypte, len pár týždňov pred boľševickou revolúciou v Rusku. Ako dieťa žil najskôr vo Viedni, neskôr v Berlíne a po smrti otca v Británii. Zažil nástup Hitlera k moci a okamžite vstúpil do mládežníckej komunistickej organizácie. Členom strany sa stal „až“ v roku 1936, keďže mu v tom bránil strýko, na univerzite v Cambridgei v Británii. Vo svojich memoároch, vydaných v roku 2002 pod titulom Interesting Times, svoje poňatie komunistickej strany opísal nasledovne: „Strana mala prvoradý, lepšie povedané, jediný reálny nárok na naše životy. Strana si vyžaduje absolútnu prednosť. Akceptovali sme jej hierarchiu a disciplínu. Akceptovali sme absolútne podriadenie, aj keď sme s ním nesúhlasili. Robili sme to, čo nám bolo prikázané robiť. Nech už to bolo čokoľvek, poslúchli sme. Ak strana požadovala, aby sme opustili milovanú osobu alebo manželku, urobili sme tak.“
Hobsbawm bol presvedčený komunista a celoživotný marxista. Jeho politického kréda sa nedotkli zločiny Lenina ani Stalina, Pakt Ribbentrop-Molotov, ani komunistické puče a monsterprocesy vo východnej Európe. Niekoľko mesiacov pred smrťou Stalina si ešte užíval jeho priazeň v Moskve. Keď Arthur Koestler a ďalší západní intelektuáli stranu po napadnutí Budapešti v roku 1956, respektíve Československa v roku 1968, opustili, Hobsbawm zostal. Moskvu síce kritizoval, ale z komunistických pozícií. Na rozdiel od Jean Paul Sartra nič neodvolal, naopak. Keď sa ho o mnoho rokov neskôr Michael Ignatieff na BBC pýtal, či by milióny obetí stáli za to, keby sa podarilo zrealizovať komunistickú utópiu, Hobsbawm povedal dych vyrážajúce „Yes“.
Hobsbawmove dve dôležitejšie diela, HYPERLINK "http://www.artforum.sk/catalog/hobsbawm-eric:vek-extremu/?mod=catalog&detail=36486"Věk extrémů a Národy a nacionalizmus od roku 1780 vyšli aj v českom preklade, bol autorom chytľavého spojenia „krátke storočie“, ktorým opísal 20. storočie, ktoré vymedzil rokmi 1914 –1989 a dal ho do protikladu k „dlhému“ 19. storočiu, ktoré sa začalo Francúzskou revolúciou a skončilo sarajevským atentátom.
Ako je však možné vysvetliť, že sa tento muž tešil takému akademickému renomé? Prečo jednej z jeho posledných kníh O impériu, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade, robil reklamu Niall Ferguson? Prečo sa tešil takej obľube akademických pracovísk od King’s College po Manhattan? Prečo neprevládol názor Tony Judta, ktorý o ňom povedal, že mohol byť historikom, keby nebol takým komunistom?
Odpoveď nie je jednoduchá, ale azda nám ju pomáha vysvetliť aj tón jeho nekrológov, od New York Times po BBC. Autori väčšiny nekrológov jeho marxistické presvedčenie romantizujú, je pre nich zidealizovanou verziou Che Guevaru za katedrou, nanajvýš provokatérom, ktorý nespáchal žiadny zločin. Tak, ako v spore Rudolfa Kučeru v úvode, aj tu platí, že ide o žalobu širšieho akademického a univerzitného prostredia, ktoré nedokáže dostáť svojich akademických ideálov. Hobsbawm mal vyberaný esejistický štýl, jeho ideologická viera však bola pre neho viac ako historické fakty. Lenina alebo Rózu Luxemburgovú nazýval „najlepšími mozgami“, a ideál Októbrovej revolúcie bol pre neho – bez ohľadu na teror – ideálom „veľkým“ a „socialistickým“. Spolu so Zygmuntom Baumanom, ďalším významným intelektuálom poľského pôvodu s temnou minulosťou, bol jedným z tých, kto reprezentoval zradu intelektuálov v 20. storočí.
Hobsbawm bol pôvodom poľský Žid, narodil sa v roku 1917 v Alexandrii v Egypte, len pár týždňov pred boľševickou revolúciou v Rusku. Ako dieťa žil najskôr vo Viedni, neskôr v Berlíne a po smrti otca v Británii. Zažil nástup Hitlera k moci a okamžite vstúpil do mládežníckej komunistickej organizácie. Členom strany sa stal „až“ v roku 1936, keďže mu v tom bránil strýko, na univerzite v Cambridgei v Británii. Vo svojich memoároch, vydaných v roku 2002 pod titulom Interesting Times, svoje poňatie komunistickej strany opísal nasledovne: „Strana mala prvoradý, lepšie povedané, jediný reálny nárok na naše životy. Strana si vyžaduje absolútnu prednosť. Akceptovali sme jej hierarchiu a disciplínu. Akceptovali sme absolútne podriadenie, aj keď sme s ním nesúhlasili. Robili sme to, čo nám bolo prikázané robiť. Nech už to bolo čokoľvek, poslúchli sme. Ak strana požadovala, aby sme opustili milovanú osobu alebo manželku, urobili sme tak.“
Hobsbawm bol presvedčený komunista a celoživotný marxista. Jeho politického kréda sa nedotkli zločiny Lenina ani Stalina, Pakt Ribbentrop-Molotov, ani komunistické puče a monsterprocesy vo východnej Európe. Niekoľko mesiacov pred smrťou Stalina si ešte užíval jeho priazeň v Moskve. Keď Arthur Koestler a ďalší západní intelektuáli stranu po napadnutí Budapešti v roku 1956, respektíve Československa v roku 1968, opustili, Hobsbawm zostal. Moskvu síce kritizoval, ale z komunistických pozícií. Na rozdiel od Jean Paul Sartra nič neodvolal, naopak. Keď sa ho o mnoho rokov neskôr Michael Ignatieff na BBC pýtal, či by milióny obetí stáli za to, keby sa podarilo zrealizovať komunistickú utópiu, Hobsbawm povedal dych vyrážajúce „Yes“.
Hobsbawmove dve dôležitejšie diela, HYPERLINK "http://www.artforum.sk/catalog/hobsbawm-eric:vek-extremu/?mod=catalog&detail=36486"Věk extrémů a Národy a nacionalizmus od roku 1780 vyšli aj v českom preklade, bol autorom chytľavého spojenia „krátke storočie“, ktorým opísal 20. storočie, ktoré vymedzil rokmi 1914 –1989 a dal ho do protikladu k „dlhému“ 19. storočiu, ktoré sa začalo Francúzskou revolúciou a skončilo sarajevským atentátom.
Ako je však možné vysvetliť, že sa tento muž tešil takému akademickému renomé? Prečo jednej z jeho posledných kníh O impériu, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade, robil reklamu Niall Ferguson? Prečo sa tešil takej obľube akademických pracovísk od King’s College po Manhattan? Prečo neprevládol názor Tony Judta, ktorý o ňom povedal, že mohol byť historikom, keby nebol takým komunistom?
Odpoveď nie je jednoduchá, ale azda nám ju pomáha vysvetliť aj tón jeho nekrológov, od New York Times po BBC. Autori väčšiny nekrológov jeho marxistické presvedčenie romantizujú, je pre nich zidealizovanou verziou Che Guevaru za katedrou, nanajvýš provokatérom, ktorý nespáchal žiadny zločin. Tak, ako v spore Rudolfa Kučeru v úvode, aj tu platí, že ide o žalobu širšieho akademického a univerzitného prostredia, ktoré nedokáže dostáť svojich akademických ideálov. Hobsbawm mal vyberaný esejistický štýl, jeho ideologická viera však bola pre neho viac ako historické fakty. Lenina alebo Rózu Luxemburgovú nazýval „najlepšími mozgami“, a ideál Októbrovej revolúcie bol pre neho – bez ohľadu na teror – ideálom „veľkým“ a „socialistickým“. Spolu so Zygmuntom Baumanom, ďalším významným intelektuálom poľského pôvodu s temnou minulosťou, bol jedným z tých, kto reprezentoval zradu intelektuálov v 20. storočí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.