Milujem retro žážitky. Ale nie tie chcené a silené, keď sa partia na párty nahodí ? la 80. roky, nagélujú si ofiny, oblečú „mrkváky“ a rehocú sa na vzájomnej vynaliezavosti. Mám rada také retro zážitky, keď sa človek zrazu ocitne na mieste a v situácii, kde sa mu podarí úplne sa preniesť v čase, celkom neplánovane a spontánne.
Dala som si pred časom záväzok, že nestrávim v Bratislave ani jeden deň, ak nemusím. A tak sa pri každej príležitosti niekam zdekujem a spoznávam Slovensko.Včera som sa vrátila z trojdňového pobytu v jednom kúpeľnom dome na Slovensku. Hotel, podobne ako celé mestečko, vyzeral takisto ako pred 30 rokmi. Aj zvonka, aj zvnútra. Drevené obklady, staré kachličky, odporné zelené kreslá a koberce, soc umenie na stenách, riad aj jedlo v jedálni...aj personál. Všetko úplne ako kedysi. Najprv mi to vyrazilo dych, ale potom som dostala svoj starý známy cestovateľský rauš. Jasné, veď je to, ako keď som na cestách. Žiadne nepohodlie mi nevadí, pretože je súčasťou sveta, ktorý pozorujem a spoznávam a zároveň aj obdivujem. A tak som to poňala aj teraz. Ale pri všetkom komforte, akurát trošku bizarnom. Staré veľké modré vane na procedúrach, vŕzgajúca skriňa na izbe a tety družinárky, španielsky vtáčik a hrachová polievka, dva programy v televízore...paráda.
Keby ste to chceli ako filmári dostať do takej vernej podoby, určite by sa niekde našla chybička a v zábere by sa ocitol nejaký téglik z MacDonaldu, alebo pokemonová igelitka. Tu však nie. V posilňovni mali 8 strojov, ale fungovali iba dva a aj tie tak strašne vŕzgali, že mi nepomoholi ani slúchadlá na hlave, z ktorých peckoval rockenroll. Nakoniec som radšej na klasickej bordovej žinenke robila brušáky. Vrchol zážitku nastal, keď som večer išla do hotelovej kaviarne a tam hrala zábavová kapela. Na parkete tancovali zvyšní štyria hoteloví hostia – 4 tety. Na synťáku hral muž skvelo imitujúci rôznych československých spevákov. Sadla som si na retro sedačku pod palmou (jediný západný prvok v hoteli, pravdepodobne dovezený ešte z ostrova slobody) a pozorovala to úžasné dianie. Niekedy je dobre byť sám. Dať si po procedúrach pod palmou šálku čaju a usmievať sa na tety a na speváka, ktorý sa počas pesničky, predtým ako nahodí známy hlas, sám humorne povzbudzuje: „A teď, dámy, Karel Gott: poď Karle, dej to tam!“
.dorota Nvotová
Dala som si pred časom záväzok, že nestrávim v Bratislave ani jeden deň, ak nemusím. A tak sa pri každej príležitosti niekam zdekujem a spoznávam Slovensko.Včera som sa vrátila z trojdňového pobytu v jednom kúpeľnom dome na Slovensku. Hotel, podobne ako celé mestečko, vyzeral takisto ako pred 30 rokmi. Aj zvonka, aj zvnútra. Drevené obklady, staré kachličky, odporné zelené kreslá a koberce, soc umenie na stenách, riad aj jedlo v jedálni...aj personál. Všetko úplne ako kedysi. Najprv mi to vyrazilo dych, ale potom som dostala svoj starý známy cestovateľský rauš. Jasné, veď je to, ako keď som na cestách. Žiadne nepohodlie mi nevadí, pretože je súčasťou sveta, ktorý pozorujem a spoznávam a zároveň aj obdivujem. A tak som to poňala aj teraz. Ale pri všetkom komforte, akurát trošku bizarnom. Staré veľké modré vane na procedúrach, vŕzgajúca skriňa na izbe a tety družinárky, španielsky vtáčik a hrachová polievka, dva programy v televízore...paráda.
Keby ste to chceli ako filmári dostať do takej vernej podoby, určite by sa niekde našla chybička a v zábere by sa ocitol nejaký téglik z MacDonaldu, alebo pokemonová igelitka. Tu však nie. V posilňovni mali 8 strojov, ale fungovali iba dva a aj tie tak strašne vŕzgali, že mi nepomoholi ani slúchadlá na hlave, z ktorých peckoval rockenroll. Nakoniec som radšej na klasickej bordovej žinenke robila brušáky. Vrchol zážitku nastal, keď som večer išla do hotelovej kaviarne a tam hrala zábavová kapela. Na parkete tancovali zvyšní štyria hoteloví hostia – 4 tety. Na synťáku hral muž skvelo imitujúci rôznych československých spevákov. Sadla som si na retro sedačku pod palmou (jediný západný prvok v hoteli, pravdepodobne dovezený ešte z ostrova slobody) a pozorovala to úžasné dianie. Niekedy je dobre byť sám. Dať si po procedúrach pod palmou šálku čaju a usmievať sa na tety a na speváka, ktorý sa počas pesničky, predtým ako nahodí známy hlas, sám humorne povzbudzuje: „A teď, dámy, Karel Gott: poď Karle, dej to tam!“
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.