Burlas - Kladivo - Zagar
Poruchy spánku
Slnko Records
Ak ste čakali album plný pomaly plynúcich piesní, tak sa pri prvých (aj ďalších) tónoch prvej piesne zľaknete, či ste do prehrávača dali ten správny disk. Burlasova Neviditeľná vlna I. je totiž hardcorovým kúskom v ostrom tempe, so zahlučnenou gitarou a deformovaným hlasom. Pri počúvaní ďalších skladieb však viete, že ste doma. Najoriginálnejší slovenský pesničkár a dvaja hudobní skladatelia, otvorení rôznorodému experimentovaniu, nahrali svoj druhý album, a ten je v podstate taký, ako sme čakali. To znamená taký, ako ich spoločný debut V rozpakoch, len zaujímavejší, menej sladkobôľno melancholický. Osou albumu sú krásne Kladivove pesničky, Burlasove a Zagarove veci (a jedna Kladivova) znejú skôr ako inteligentné hudobné vtipy. Je to album, z ktorého načim vybrať vlastný playlist.
3/5
Juraj Kušnierik
The XX
Coexist
Young Turks
Minimum tónov, medzi nimi veľa ticha a práce s ním, objímajúce sa žensko-mužské vokály, melanchólia a ambientné zvuky v tepe minimalistických elektronických bicích z beateru. Kto navštívil ich koncert na festivale Pohoda z roku 2010 či počúval ich debut z roku 2009, asi vie, o čom je reč. Hudobnú scénu celkom ovládli po vydaní singlu Crystalized. Novinka s názvom Coexist má, myslím, menší hitový potenciál ako prvotina, ale The XX si na nej stále zachovávaju spomenuté nosné znaky svojej tvorby. Minimalizmus, vytesaný do skaly úplného ticha, krehkosť a krása. Hudba pripomínajúca zábery človeka pohybujúceho sa v zníženom gravitačnom poli či pod hladinou oceánu, kde je tlmený pohyb i zvuk. Album, do ktorého sa ponoríte.
4/5
Renat Khallo
Flaming Lips
Flaming Lips and Heady Fwends
Bella Union
S americkou alternatívnou kapelou Flaming Lips je to ako s kabinetom nejakého šialeného vedca. Nie sú to síce blázni, ktorí sa pokúšajú stvoriť z olova zlato, ale za to radi experimentujú. Občas tie hudobné experimenty dopadnú krásne, akoby prišli z Marsu, inokedy hrozí nebezpečný výbuch. Tentoraz si do štúdia (laboratória) pozvali externistov. Svojou trochu prispeli hudobníci rôznych žánrov (Erykah Badu, Nick Cave, Bon Iver alebo Tame Impala), no hostia sa na nahrávke príliš nepresadzujú, tá plynie jednoznačne v réžii šialencov Flaming Lips. Heady Fwends je slušná nahrávka, zopár vecí by sa uchytilo aj na ich radových albumoch, no až príliš často ručičky zachádzajú do červemej. Bolo by už na čase, keby partia okolo speváka Wayneho Coneyho, ktorá sa presadila krásne-bizarnými alternatívnymi pesničkami, vydala normálnu dosku. Tá posledná, čo sa dala počúvať a nebola experimentálna, je ešte z roku 2006.
3/5
Peter Bálik
Jens Lekman
I Know What Love Isn’t
Service Records/Secretly Canadian
Počas dvanástich rokov sa Jens Lekman dotkol lásky zo všetkých uhlov pohľadu; humorného, extázického, tragického, sarkastického. Najnovším náhľadom na lásku sú skepsa a nedôvera spôsobené zlomeným srdcom. Švédsky rodák s hlasom evokujúcim Morriseyho a zmyslom pre inteligentný popový motív škótskych Belle & Sebastian na tretej štúdiovke opäť využíva formu krátkych príbehov o nenaplnenej láske. Či už pre vzájomné nepochopenie, vyprchanie citov, alebo aj žiadosť o občianstvo. Tak, ako sú texty naplnené imaginárnymi životmi, Lekmanova hudba sa prispôsobuje ich náture. Raz je to svieže latino, potom pompézny muzikál s veľkou kapelou, dramatická klavírna balada alebo len pohodová gitarovka. I Know What Love Isn’t nedosahuje imaginatívne kvality predchádzajúceho Night Falls Over Kortedala, no uchováva si hudobnú pestrosť, uveriteľné a zručné rozprávanie a hlavne Jensov sofistikovaný humor.
Tomáš Slaninka
4/5
Lo´ Jo
Cinéma El Mundo
World Village
Francúzi Lo´ Jo sú veteráni world music. Ich skupina existuje už 30 rokov. Napodiv stále hýria dobrými nápadmi. Na ich novinke Cinéma El Mundo môžem lúštiť, čo je zašifrované v pozadí nákazlivých melódií piesní, ktoré obsahuje – šansón, folk, folklór, elektronická hudba, dub, okcitánska trubadúrska, ale aj kreolská alebo arabská kultúra. Líder a spevák kapely Denis Péan má oddávna v hlase čosi starecké, čo zvláštne kontrastuje so sprievodným spevom dvoch Alžírčaniek. Vždy mi pripomínal Roberta Wyatta. Teraz sa k nemu Robert pripojil, plus Alhabib, zakladateľ skupiny Tinariwen (Pohoda 2008). Tento album je protijed na uniformnosť v hudbe. Výnimočné dielo. Ako inak nazvať kvalitatívne vyrovnaný repertoár, z ktorého cítiť nesporné umelecké schopnosti, vzdelanosť, svetobežníctvo a jedinečnosť, vychádzajúcu z poznania množstva kultúr?
5/5
Miro Potoček
Poruchy spánku
Slnko Records
Ak ste čakali album plný pomaly plynúcich piesní, tak sa pri prvých (aj ďalších) tónoch prvej piesne zľaknete, či ste do prehrávača dali ten správny disk. Burlasova Neviditeľná vlna I. je totiž hardcorovým kúskom v ostrom tempe, so zahlučnenou gitarou a deformovaným hlasom. Pri počúvaní ďalších skladieb však viete, že ste doma. Najoriginálnejší slovenský pesničkár a dvaja hudobní skladatelia, otvorení rôznorodému experimentovaniu, nahrali svoj druhý album, a ten je v podstate taký, ako sme čakali. To znamená taký, ako ich spoločný debut V rozpakoch, len zaujímavejší, menej sladkobôľno melancholický. Osou albumu sú krásne Kladivove pesničky, Burlasove a Zagarove veci (a jedna Kladivova) znejú skôr ako inteligentné hudobné vtipy. Je to album, z ktorého načim vybrať vlastný playlist.
3/5
Juraj Kušnierik
The XX
Coexist
Young Turks
Minimum tónov, medzi nimi veľa ticha a práce s ním, objímajúce sa žensko-mužské vokály, melanchólia a ambientné zvuky v tepe minimalistických elektronických bicích z beateru. Kto navštívil ich koncert na festivale Pohoda z roku 2010 či počúval ich debut z roku 2009, asi vie, o čom je reč. Hudobnú scénu celkom ovládli po vydaní singlu Crystalized. Novinka s názvom Coexist má, myslím, menší hitový potenciál ako prvotina, ale The XX si na nej stále zachovávaju spomenuté nosné znaky svojej tvorby. Minimalizmus, vytesaný do skaly úplného ticha, krehkosť a krása. Hudba pripomínajúca zábery človeka pohybujúceho sa v zníženom gravitačnom poli či pod hladinou oceánu, kde je tlmený pohyb i zvuk. Album, do ktorého sa ponoríte.
4/5
Renat Khallo
Flaming Lips
Flaming Lips and Heady Fwends
Bella Union
S americkou alternatívnou kapelou Flaming Lips je to ako s kabinetom nejakého šialeného vedca. Nie sú to síce blázni, ktorí sa pokúšajú stvoriť z olova zlato, ale za to radi experimentujú. Občas tie hudobné experimenty dopadnú krásne, akoby prišli z Marsu, inokedy hrozí nebezpečný výbuch. Tentoraz si do štúdia (laboratória) pozvali externistov. Svojou trochu prispeli hudobníci rôznych žánrov (Erykah Badu, Nick Cave, Bon Iver alebo Tame Impala), no hostia sa na nahrávke príliš nepresadzujú, tá plynie jednoznačne v réžii šialencov Flaming Lips. Heady Fwends je slušná nahrávka, zopár vecí by sa uchytilo aj na ich radových albumoch, no až príliš často ručičky zachádzajú do červemej. Bolo by už na čase, keby partia okolo speváka Wayneho Coneyho, ktorá sa presadila krásne-bizarnými alternatívnymi pesničkami, vydala normálnu dosku. Tá posledná, čo sa dala počúvať a nebola experimentálna, je ešte z roku 2006.
3/5
Peter Bálik
Jens Lekman
I Know What Love Isn’t
Service Records/Secretly Canadian
Počas dvanástich rokov sa Jens Lekman dotkol lásky zo všetkých uhlov pohľadu; humorného, extázického, tragického, sarkastického. Najnovším náhľadom na lásku sú skepsa a nedôvera spôsobené zlomeným srdcom. Švédsky rodák s hlasom evokujúcim Morriseyho a zmyslom pre inteligentný popový motív škótskych Belle & Sebastian na tretej štúdiovke opäť využíva formu krátkych príbehov o nenaplnenej láske. Či už pre vzájomné nepochopenie, vyprchanie citov, alebo aj žiadosť o občianstvo. Tak, ako sú texty naplnené imaginárnymi životmi, Lekmanova hudba sa prispôsobuje ich náture. Raz je to svieže latino, potom pompézny muzikál s veľkou kapelou, dramatická klavírna balada alebo len pohodová gitarovka. I Know What Love Isn’t nedosahuje imaginatívne kvality predchádzajúceho Night Falls Over Kortedala, no uchováva si hudobnú pestrosť, uveriteľné a zručné rozprávanie a hlavne Jensov sofistikovaný humor.
Tomáš Slaninka
4/5
Lo´ Jo
Cinéma El Mundo
World Village
Francúzi Lo´ Jo sú veteráni world music. Ich skupina existuje už 30 rokov. Napodiv stále hýria dobrými nápadmi. Na ich novinke Cinéma El Mundo môžem lúštiť, čo je zašifrované v pozadí nákazlivých melódií piesní, ktoré obsahuje – šansón, folk, folklór, elektronická hudba, dub, okcitánska trubadúrska, ale aj kreolská alebo arabská kultúra. Líder a spevák kapely Denis Péan má oddávna v hlase čosi starecké, čo zvláštne kontrastuje so sprievodným spevom dvoch Alžírčaniek. Vždy mi pripomínal Roberta Wyatta. Teraz sa k nemu Robert pripojil, plus Alhabib, zakladateľ skupiny Tinariwen (Pohoda 2008). Tento album je protijed na uniformnosť v hudbe. Výnimočné dielo. Ako inak nazvať kvalitatívne vyrovnaný repertoár, z ktorého cítiť nesporné umelecké schopnosti, vzdelanosť, svetobežníctvo a jedinečnosť, vychádzajúcu z poznania množstva kultúr?
5/5
Miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.