Bol to Carl Gustav Jung, ktorý popri fenoméne archetypov (hlboko v kolektívnom nevedomí vpečatených odtlačkov historickej pamäti), prišiel s predstavou princípu synchronicity. Jednoducho sa z času na čas dejú veci nevídané, akoby z ničoho nič. Prosto sa zbehli okolnosti a nik netuší, prečo práve vtedy a tak.
„Otcovia zakladatelia“ taoizmu, konfucianizmu, hinduizmu, buddhizmu, judaizmu, na ktorý neskôr nadviazalo kresťanstvo a islam vrátane časti súčasnej filozofie a vedy, akoby vychádzali z jediného zdroja – z predstavy celistvosti a neustálej premenlivosti sveta a hľadačskej kreativity jednotlivca. „Svoje šťastie a slobodu držíš vo vlastných rukách, človeče!“, hlásali, „musíš však konať“. Kanonizácia ich diel a postupné nabaľovanie dogiem, ktoré sú neprekročiteľné a dané, prišli až neskôr. Vrátane sankcií za každý pokus o ich inováciu. To je však už iný príbeh.
Každý jeden ľudský život, ako si myslím, je príbehom, v ktorom sa zrkadlí celok – má svoje axiálne štádium, vlastné synchronicity... a to tak v spoločenskej, ako aj individuálnej perspektíve. Pokiaľ ide o individuálne životné príbehy, ich míľniky sú jasné – významné udalosti životnej dráhy. Každá generácia má však aj svoje spoločné vzostupy a pády. Tá moja napríklad roky 1968 a 1989 (možno aj 1993). Generácia našich rodičov by k tomu pridala ešte rok 1938 a roky vojny, rok 1948. A naše deti? Možno si pamätajú rok 1989 a upierajú zrak do budúcnosti.
Axiálny vek rozumom nevysvetlíš. Alebo vysvetlíš, ale musíš si vziať na pomoc hypotézu o prepojení všetkého so všetkým, alebo rovno Boha. Dnešok týmto hypotézam, ktoré sa potácajú na rozhraní viery a rozumového poznávania, ponúka aj kus rukolapnej praxe. Nikdy predtým tu nebol taký priestor na to, deliť sa o postoje, pocity, hodnoty, potreby, ciele, správania a na ich konfrontáciu. Dobré, nie? Raz sa možno z tejto trmy-vrmy vynoria nové duchovné autority a náuky. A opäť to budú autority a náuky z ríše svetla a z ríše tmy. Patria k sebe, sú JEDNO.
„Otcovia zakladatelia“ taoizmu, konfucianizmu, hinduizmu, buddhizmu, judaizmu, na ktorý neskôr nadviazalo kresťanstvo a islam vrátane časti súčasnej filozofie a vedy, akoby vychádzali z jediného zdroja – z predstavy celistvosti a neustálej premenlivosti sveta a hľadačskej kreativity jednotlivca. „Svoje šťastie a slobodu držíš vo vlastných rukách, človeče!“, hlásali, „musíš však konať“. Kanonizácia ich diel a postupné nabaľovanie dogiem, ktoré sú neprekročiteľné a dané, prišli až neskôr. Vrátane sankcií za každý pokus o ich inováciu. To je však už iný príbeh.
Každý jeden ľudský život, ako si myslím, je príbehom, v ktorom sa zrkadlí celok – má svoje axiálne štádium, vlastné synchronicity... a to tak v spoločenskej, ako aj individuálnej perspektíve. Pokiaľ ide o individuálne životné príbehy, ich míľniky sú jasné – významné udalosti životnej dráhy. Každá generácia má však aj svoje spoločné vzostupy a pády. Tá moja napríklad roky 1968 a 1989 (možno aj 1993). Generácia našich rodičov by k tomu pridala ešte rok 1938 a roky vojny, rok 1948. A naše deti? Možno si pamätajú rok 1989 a upierajú zrak do budúcnosti.
Axiálny vek rozumom nevysvetlíš. Alebo vysvetlíš, ale musíš si vziať na pomoc hypotézu o prepojení všetkého so všetkým, alebo rovno Boha. Dnešok týmto hypotézam, ktoré sa potácajú na rozhraní viery a rozumového poznávania, ponúka aj kus rukolapnej praxe. Nikdy predtým tu nebol taký priestor na to, deliť sa o postoje, pocity, hodnoty, potreby, ciele, správania a na ich konfrontáciu. Dobré, nie? Raz sa možno z tejto trmy-vrmy vynoria nové duchovné autority a náuky. A opäť to budú autority a náuky z ríše svetla a z ríše tmy. Patria k sebe, sú JEDNO.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.