.nitriansky festival pokračoval aj tento rok v uvádzaní spoločensky angažovaného divadla, ktoré narúša tradičné inscenačné postupy. Tematicky išlo o projekty provokatívne, ktoré v sebe niesli silu významu tohtoročného sloganu – vina/nevina. Autori a autorky inscenácií riešili otázku rómskej identity, strieľali si zo zlyhávajúceho maďarského zdravotníctva, otvárali spisy rumunskej tajnej polície, rekonštruovali domáce väzenie oponenta bieloruského režimu, obtreli sa aj o udavačstvo počas druhej svetovej vojny či o vykonštruovaný proces s Rudolfom Slánskym. Klasická činohra na festivale dostala priestor len okrajovo. Prevažovalo na ňom autorské, dokumentárne či pohybové divadlo. Skloňovali sa slová minimalizmus a výskum.
.Rómovia, pacienti a iní reálni ľudia
Festival otvorilo tanečné predstavenie Otvorení všetkému svetoznámej choreografky Constanzy Macras, ktorá na javisku spojila profesionálnych tanečníkov s nadanými mladými Rómami z Čiech, z Maďarska a zo Slovenska. Žánrovo rôznorodé hudobné a tanečné čísla striedali autentické, mnohokrát bolestné spovede účinkujúcich, ktorí účasťou na projekte získali štartovaciu čiaru pre svoj ďalší umelecký rozvoj. Obojstranný arteterapeutický účinok inscenácie kulminoval v polhodinovej tanečnej skladbe, ktorej jedinými slovami znejúcimi v entých repetíciách boli Dolce & Gabbana, Armani, Versace a Gucci...
Jednu z najprovokatívnejších inscenácii prinieslo do Nitry maďarské divadlo Katona József Színház. Anamnéza v réžii mladého Viktora Bodóa bola krutou satirou na (nielen) maďarské zdravotníctvo, v ktorom je pacient vždy na poslednom mieste. Inscenácia dala nemilosrdne najavo, že chybu treba hľadať aj v jednotlivcoch, v každom konkrétnom zamestnancovi zdravotníckeho molochu. Psychologický odstup lekárov, ako forma vyrovnávania sa s profesiou, sa zmenil na cynizmus až dešpekt. V inscenačnom stvárnení išiel súbor na hranu. Scénu otvárania mraziacich boxov s mŕtvolami vystriedal poetický moment starčeka sediaceho pri posteli umierajúcej starenky. Emocionálne silnou bola scéna, keď sa smrteľne chorá členka záchranky stala obeťou systému, ktorému roky slúžila. Odľahčujúce momenty prišli v podobe groteskného a absurdného humoru. Kontrastnú vážnosť dodali videoprojekcie, v ktorých na kameru hovorili skutoční lekári, vrátane patologičky.
Politický kontext, inšpirovaný konkrétnymi udalosťami, v sebe niesla ruská inscenácia Dvaja v tvojom dome, ktorú na Divadelnú Nitru priviezlo moskovské divadlo Teatr.doc. V centre jej pozornosti stál bieloruský aktivista a básnik Vladimír Nekľajev, na ktorého Lukašenkov režim uvalil domáce väzenie a nasťahoval mu do bytu dvoch agentov. Napriek dobrému východisku, ako aj snahe prepojiť osobný príbeh s politickým pozadím, bola inscenácia sklamaním, najmä pre diétne spracovanie témy. Ďalší reálny človek – spisovateľ a novinár Dorin Tudoran – sa zase stal ústrednou postavou rumunskej inscenácie X milimetrov z Y kilometrov, ktorú režírovala dramatička Gianina Carbunariu. V inscenácii čerpala najmä z archívov rumunskej tajnej polície Securitae.
.minimalizmus pečeného koláča
Pohybovú a videoartovú syntézu malých a veľkých dejín priniesol projekt Mraky zoskupenia Handa Gote z Českej republiky. Performerka Veronika Švábová predstavila divákom históriu svojej rodiny, ktorú prepojila s reálnymi dobovými udalosťami. Zamerala sa na obdobie druhej svetovej vojny a päťdesiate roky. Vo svojej výpovedi zmienila udavačstvo susedov i proces s Rudolfom Slánskym. Na ľavej strane plátna bežala projekcia dokumentov a fotografií veľkých dejín, na pravej strane tých malých – rodinných. Mraky z názvu inscenácie boli odkazom na nadýchaný, lekvárom plnený koláč, ktorý podľa receptu svojej starej mamy upiekla herečka priamo počas predstavenia a po jeho skončení ho ponúkla divákom. Jednoduché, ale silné.
Minimalistický scénický charakter mali aj ďalšie inscenácie festivalu. Na originálnej premise postavila svoju výpoveď belgická tanečníčka Lisbeth Gruwez, ktorá predviedla svoju pohybovú kreáciu Bude to len horšie a horšie a horšie, priateľu na prázdnom javisku, pričom sa pohybovala podľa zvukov a slov náboženského prejavu fanatického amerického kazateľa. Najprv to boli pohyby, ktoré reflektovali jednotlivé slabiky, neskôr hľadala správny výraz pre konkrétne slová, aby ich následne pospájala do súvislej pohybovej vety, reflektujúc ňou expresívnosť, priam posadnutosť autora zvukového sprievodu.
S jednoduchým pódiom si vystačili dvaja performeri z Veľkej Británie pracujúci pod názvom Forced Entertainment. V inscenácii Zajtrajšie večierky sa v krátkych úvahách zamýšľali nad budúcnosťou ľudstva. Miestami vtipné, inokedy desivé až nepravdepodobné „snívanie“ dalo do kontrastu drobnosť človeka a veľký mechanizmus sveta.
.kukura aj Ditte bez servítky
Slovenské divadlo reprezentovali v hlavnom programe festivalu inscenácie Kukura, Psota a Sedem dní do pohrebu. Vybral ich režisér Marián Amsler, čerstvý držiteľ ceny Dosky za réžiu Pohanov v SND. Slovenskému divadlu chýba podľa Amslera neľútostné účtovanie s prítomnosťou. Divadlo prestáva byť aktuálne, pričom obchádzanie pálčivých tém je podľa neho alibizmom divadelníkov, ktorí nechcú nikoho nahnevať, uraziť, ale predovšetkým nechcú stratiť diváka. Vybrané festivalové kusy do tejto šablóny, našťastie, nespadali.
Inscenácia Kukura z bratislavského divadla Aréna veľmi hlasno a odvážne pomenovala pomery v slovenskej kultúre, ale rovnako vypovedala aj o stave spoločnosti a jej nekultúrnosti. Kukura zaútočil aj na vkus malomestského publika či slovenských hercov a herečky, ktorí utápajú svoj kumšt v televíznych seriáloch a toto nenáročné herectvo prenášajú aj na javiská divadiel.
Ako šok zapôsobila inscenácia Psota divadla Pôtoň z Bátoviec, ktorá na javisko preniesla život slovenskej spodiny v neprikreslenej expresívnej autentickosti. Materiálna kríza sa v nej cez krízu inteligencie prepracovala až ku kríze bazálnej ľudskosti. Obrazy tyranie striedali výjavy úžerníctva, vyjedania kontajnerov, zanedbávania detí, vyhodenia dieťaťa do kontajnera, incestov, prostitúcie, kanibalizmu. Nechýbalo nič, s čím by Slovensko nemalo svoje skúsenosti. K sugestívnosti inscenácie dopomohla scéna Zuzany Formánkovej, zložená z desiatok chladničiek, z ktorých každá za svojimi dverami ukrývala funkčný priestor či artefakt. Záver nebol vonkoncom nereálnym kontrapunktom, nakoľko nápad s búraním obydlí si po francúzskej vláde, zdá sa, osvojuje aj časť slovenskej politickej scény.
Inscenácia Sedem dní do pohrebu Slovenského komorného divadla Martin je adaptáciu rovnomenného románu Jána Roznera, v ktorom spomína na manželku Zoru Jesenskú. Zároveň je svedectvom o živote našich umelcov a intelektuálov v druhej polovici minulého storočia. Ani táto inscenácia sa nevyhla citlivým spoločenským otázkam súvisiacim s bývalým režimom, na javisko priniesla aj osobný a intímny rozmer.
Vina? Nevina? V oboch prípadoch pasívny stav. Dôležitejšie je prijať zodpovednosť. Konsekvencie. Tie smerujú k aktivite. Aj k lepšej a angažovanejšej kultúre. Aj k divadlu. Napríklad...
Autor je divadelný kritik.
.Rómovia, pacienti a iní reálni ľudia
Festival otvorilo tanečné predstavenie Otvorení všetkému svetoznámej choreografky Constanzy Macras, ktorá na javisku spojila profesionálnych tanečníkov s nadanými mladými Rómami z Čiech, z Maďarska a zo Slovenska. Žánrovo rôznorodé hudobné a tanečné čísla striedali autentické, mnohokrát bolestné spovede účinkujúcich, ktorí účasťou na projekte získali štartovaciu čiaru pre svoj ďalší umelecký rozvoj. Obojstranný arteterapeutický účinok inscenácie kulminoval v polhodinovej tanečnej skladbe, ktorej jedinými slovami znejúcimi v entých repetíciách boli Dolce & Gabbana, Armani, Versace a Gucci...
Jednu z najprovokatívnejších inscenácii prinieslo do Nitry maďarské divadlo Katona József Színház. Anamnéza v réžii mladého Viktora Bodóa bola krutou satirou na (nielen) maďarské zdravotníctvo, v ktorom je pacient vždy na poslednom mieste. Inscenácia dala nemilosrdne najavo, že chybu treba hľadať aj v jednotlivcoch, v každom konkrétnom zamestnancovi zdravotníckeho molochu. Psychologický odstup lekárov, ako forma vyrovnávania sa s profesiou, sa zmenil na cynizmus až dešpekt. V inscenačnom stvárnení išiel súbor na hranu. Scénu otvárania mraziacich boxov s mŕtvolami vystriedal poetický moment starčeka sediaceho pri posteli umierajúcej starenky. Emocionálne silnou bola scéna, keď sa smrteľne chorá členka záchranky stala obeťou systému, ktorému roky slúžila. Odľahčujúce momenty prišli v podobe groteskného a absurdného humoru. Kontrastnú vážnosť dodali videoprojekcie, v ktorých na kameru hovorili skutoční lekári, vrátane patologičky.
Politický kontext, inšpirovaný konkrétnymi udalosťami, v sebe niesla ruská inscenácia Dvaja v tvojom dome, ktorú na Divadelnú Nitru priviezlo moskovské divadlo Teatr.doc. V centre jej pozornosti stál bieloruský aktivista a básnik Vladimír Nekľajev, na ktorého Lukašenkov režim uvalil domáce väzenie a nasťahoval mu do bytu dvoch agentov. Napriek dobrému východisku, ako aj snahe prepojiť osobný príbeh s politickým pozadím, bola inscenácia sklamaním, najmä pre diétne spracovanie témy. Ďalší reálny človek – spisovateľ a novinár Dorin Tudoran – sa zase stal ústrednou postavou rumunskej inscenácie X milimetrov z Y kilometrov, ktorú režírovala dramatička Gianina Carbunariu. V inscenácii čerpala najmä z archívov rumunskej tajnej polície Securitae.
.minimalizmus pečeného koláča
Pohybovú a videoartovú syntézu malých a veľkých dejín priniesol projekt Mraky zoskupenia Handa Gote z Českej republiky. Performerka Veronika Švábová predstavila divákom históriu svojej rodiny, ktorú prepojila s reálnymi dobovými udalosťami. Zamerala sa na obdobie druhej svetovej vojny a päťdesiate roky. Vo svojej výpovedi zmienila udavačstvo susedov i proces s Rudolfom Slánskym. Na ľavej strane plátna bežala projekcia dokumentov a fotografií veľkých dejín, na pravej strane tých malých – rodinných. Mraky z názvu inscenácie boli odkazom na nadýchaný, lekvárom plnený koláč, ktorý podľa receptu svojej starej mamy upiekla herečka priamo počas predstavenia a po jeho skončení ho ponúkla divákom. Jednoduché, ale silné.
Minimalistický scénický charakter mali aj ďalšie inscenácie festivalu. Na originálnej premise postavila svoju výpoveď belgická tanečníčka Lisbeth Gruwez, ktorá predviedla svoju pohybovú kreáciu Bude to len horšie a horšie a horšie, priateľu na prázdnom javisku, pričom sa pohybovala podľa zvukov a slov náboženského prejavu fanatického amerického kazateľa. Najprv to boli pohyby, ktoré reflektovali jednotlivé slabiky, neskôr hľadala správny výraz pre konkrétne slová, aby ich následne pospájala do súvislej pohybovej vety, reflektujúc ňou expresívnosť, priam posadnutosť autora zvukového sprievodu.
S jednoduchým pódiom si vystačili dvaja performeri z Veľkej Británie pracujúci pod názvom Forced Entertainment. V inscenácii Zajtrajšie večierky sa v krátkych úvahách zamýšľali nad budúcnosťou ľudstva. Miestami vtipné, inokedy desivé až nepravdepodobné „snívanie“ dalo do kontrastu drobnosť človeka a veľký mechanizmus sveta.
.kukura aj Ditte bez servítky
Slovenské divadlo reprezentovali v hlavnom programe festivalu inscenácie Kukura, Psota a Sedem dní do pohrebu. Vybral ich režisér Marián Amsler, čerstvý držiteľ ceny Dosky za réžiu Pohanov v SND. Slovenskému divadlu chýba podľa Amslera neľútostné účtovanie s prítomnosťou. Divadlo prestáva byť aktuálne, pričom obchádzanie pálčivých tém je podľa neho alibizmom divadelníkov, ktorí nechcú nikoho nahnevať, uraziť, ale predovšetkým nechcú stratiť diváka. Vybrané festivalové kusy do tejto šablóny, našťastie, nespadali.
Inscenácia Kukura z bratislavského divadla Aréna veľmi hlasno a odvážne pomenovala pomery v slovenskej kultúre, ale rovnako vypovedala aj o stave spoločnosti a jej nekultúrnosti. Kukura zaútočil aj na vkus malomestského publika či slovenských hercov a herečky, ktorí utápajú svoj kumšt v televíznych seriáloch a toto nenáročné herectvo prenášajú aj na javiská divadiel.
Ako šok zapôsobila inscenácia Psota divadla Pôtoň z Bátoviec, ktorá na javisko preniesla život slovenskej spodiny v neprikreslenej expresívnej autentickosti. Materiálna kríza sa v nej cez krízu inteligencie prepracovala až ku kríze bazálnej ľudskosti. Obrazy tyranie striedali výjavy úžerníctva, vyjedania kontajnerov, zanedbávania detí, vyhodenia dieťaťa do kontajnera, incestov, prostitúcie, kanibalizmu. Nechýbalo nič, s čím by Slovensko nemalo svoje skúsenosti. K sugestívnosti inscenácie dopomohla scéna Zuzany Formánkovej, zložená z desiatok chladničiek, z ktorých každá za svojimi dverami ukrývala funkčný priestor či artefakt. Záver nebol vonkoncom nereálnym kontrapunktom, nakoľko nápad s búraním obydlí si po francúzskej vláde, zdá sa, osvojuje aj časť slovenskej politickej scény.
Inscenácia Sedem dní do pohrebu Slovenského komorného divadla Martin je adaptáciu rovnomenného románu Jána Roznera, v ktorom spomína na manželku Zoru Jesenskú. Zároveň je svedectvom o živote našich umelcov a intelektuálov v druhej polovici minulého storočia. Ani táto inscenácia sa nevyhla citlivým spoločenským otázkam súvisiacim s bývalým režimom, na javisko priniesla aj osobný a intímny rozmer.
Vina? Nevina? V oboch prípadoch pasívny stav. Dôležitejšie je prijať zodpovednosť. Konsekvencie. Tie smerujú k aktivite. Aj k lepšej a angažovanejšej kultúre. Aj k divadlu. Napríklad...
Autor je divadelný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.